Adamčiak bol výnimočným zjavom na scéne výtvarníkov, hudobníkov aj literátov

Mala to byť jedna z najväčších osláv roka, ale dnes je to najmä spomienka. V čase, keď Slovenská národná galéria ohlásila sólovú výstavu Milana Adamčiaka, ešte nikto netušil, že jej autor sa jej už nedožije. Milan Adamčiak ešte stihol urobiť základný koncept svojej retrospektívy, ale o žiadne vlastné živé vystúpenie či performancie ju už neobohatí. Zomrel v polovici januára vo veku sedemdesiat rokov. Jeho odkaz je však nielen na stenách galérie stále živý. A to najmä vďaka množstvu ľudí z rôznych sfér – od konceptuálneho umenia až po súčasných hudobníkov, ktorých svojou tvorbou a pôsobením zasiahol.

„Nebol to vždy len lesný mužík, ako sme ho vídali v posledných rokoch,“ hovorí Michal Murin. „Adamčiak bol vedecký pracovník, elitný muzikológ súčasnej vážnej hudby, ktorého ste v 70. či 80. rokoch nestretli inak než v obleku a s diplomatkou. Ale bol aj učiteľom, mediátorom, ktorý odchytával trendy a podsúval ich ľuďom rôznych generácií.“

Je to presne tridsať rokov, čo sa spolu s Michalom Murinom poznali, roky aktívne vedľa seba hrali v experimentálnom hudobnom zoskupení Transmusic Comp. a spoločne pracovali aj na štvordielnej knižnej monografii Adamčiakovej tvorby, ktorá tvorí tematický aj vizuálny základ celej výstavy s názvom Adamčiak, začni!

Bol prvý

Ten názov vymyslel sám Adamčiak. Roky sa s tým potýkal – prakticky od základnej školy, keď bolo jeho priezvisko prvé na rane v triednej knihe, ale aj neskôr na konferenciách či výstavách, keď sa zoznam vystavujúcich autorov tiež písal podľa abecedy, hoci poradie mien mohlo pokojne znázorňovať aj dôležitosť menovaných. „Vždy bol prvý a aj sa do tej úlohy rád štylizoval. Adamčiak, začni! – to počúval často – v škole aj na konferenciách, keď mal niekto otvoriť debatu. Zároveň to už teraz vnímal trochu ironicky, dobre vedel, že on už končí a začína sa druhá fáza – rekapitulácia,“ hovorí Murin.

Reflexii vlastnej tvorby sa pritom nevyhýbal ani v minulosti, už v 70. rokoch sa vracal k tomu, čo urobil v predošlej dekáde a aj v deväťdesiatych rokoch, keď bol na čas nezamestnaný, písal texty pre kunsthistorikov, napríklad o umení akcie. Svoj prvý termín výstavy v SNG, ktorá by jeho tvorbu sumarizovala, v roku 1992 však „prenechal“ výstave partitúr Johna Cagea, ktorý do Bratislavy osobne prišiel. Odvtedy síce Adamčiak vystavoval – najmä po roku 2000 a intenzívnejšie aj v posledných rokoch, ale na väčšiu retrospektívu, ktorá by ukázala celú šírku jeho záberu, sme si ešte museli počkať.

Napokon, ani jeho archív nebol doteraz úplne spracovaný. To všetko sa však vyriešilo štvorročným sústredeným mapovaním ťažiskových oblastí jeho tvorby Michalom Murinom. „V roku 2012 sme vydali prvú knihu o jeho experimentálnej poézii s názvom Archív I., a už vtedy bolo jasné, že to bude mať pokračovanie,“ hovorí. Dnes sú hotové všetky štyri knihy o Adamčiakovej poézii, partitúrach, akciách, koncertoch, performanciách a spoluprácach s inými umelcami. Ich farby – červená, čierna, strieborná a biela sprevádzajú diváka aj v sálach galérie, predstavujú najmä diela od 60. rokov po začiatok deväťdesiatych.

„Základný pôdorys výstavy určil ešte Milan Adamčiak vrátane interaktívnej zóny s hudobnými objektmi, ktoré sme zhotovili na základe jeho nákresov a pokynov. Jediné, čo sme pridali, je akýsi osobný archív, fotografie a záznamy, cykly, s ktorými by sme zrejme nepracovali, ak by tu bol Milan Adamčiak ešte s nami. Snažili sme sa však vyhovieť všetkým jeho prianiam,“ hovorí kurátorka Lucia Gregorová Stach.

Prepájal nespojiteľné

Najväčšia vzácnosť Adamčiakovej tvorby spočíva v tom, že sa venoval viacerým oblastiam s rovnakým zanietením a precíznosťou, a preto priťahuje aj ľudí z takmer nesúvisiacich oblastí – historikov umenia, muzikológov aj literárnu scénu.

„Raz to výstižne povedal Jiří Valoch – naozaj sa nedá povedať, v ktorej oblasti bol Adamčiak viac doma. Bol skutočne intermediálnym umelcom, ktorý stál na pomedzí disciplín a médií. Každej oblasti – či išlo o poéziu, hudbu alebo konceptuálne umenie – sa venoval s dostatočnou pozornosťou a konzistentne. Nie sú to žiadne odbočky či pokusy. Jeho program je vrstevnatý, skladá sa z rôznych oblastí – a všetko, čomu sa venuje, dokáže prepojiť. Má to v jeho ponímaní spoločné jadro,“ hovorí Lucia Gregorová Stach.

Výtvarná scéna podľa nej Adamčiaka prijala viac než hudobná, napokon, jeho diela majú aj výraznú vizuálnu kvalitu, historikov umenia však najviac zaujímajú jeho spolupráce s Alexom Mlynárčikom či Júliusom Kollerom v 60. rokoch. „Mnohí o tejto intenzívnej spolupráci takmer ani nevedeli. Lenže potom tu máme aj ďalšiu líniu – hudobnú. Muzikológovia si všimnú, že Adamčiak účinkoval na významných hudobných festivaloch, už keď mal devätnásť rokov. Urobil kvantá partitúr, zvukové objekty, ktoré tiež prešli rôznym vývojom – a dnes sa o ne zaujíma mladá generácia hudobníkov, ktorá robí noise, sound a digital music, ale aj hudobníci, ktorí sa snažia o interpretáciu jeho partitúr. Hľadajú svoje korene a prichádzajú práve k Adamčiakovi,“ hovorí Michal Murin.

Aj preto budú počas výstavy okrem tradičných sprievodných podujatí aj tri špeciálne debaty – okrúhle stoly, tak, ako si ich prial Milan Adamčiak. Prvá debata bude s literárnymi vedcami a básnikmi o poézii, druhá o notácii s muzikológmi a hudobníkmi a tretia o konceptuálnom umení a intermédiách s teoretikmi umenia.

K výstave vychádza aj katalóg vo forme A3, počas výstavy ešte vyjde bibliofília – box s farebnými reprodukciami partitúr. Jediná škoda je, že štyri knihy tvoriace monografiu sa divákom, ktorí ešte len začínajú objavovať Adamčiaka, s najväčšou pravdepodobnosťou nepodarí zohnať v kompletnej zostave. Jedna z nich je už totiž vypredaná, z druhej neostáva veľa kusov, dve ďalšie na svoje vydanie čakali dva roky kvôli financiám. Je to veľká škoda a zároveň takmer nepochopiteľný stav.