Denník N

Americká demokracia nakoniec nie je taká dekadentná

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Najlepšou ochranou proti tyranii nie je cnosť. Je ňou ambícia, ktorá stojí proti inej ambícii, frakcia stojaca proti inej frakcii.

Dovoľte mi, aby som do všeobecne pochmúrnej nálady vniesol trochu optimizmu. Posledné dva mesiace priniesli príjemné prekvapenie: ukazuje sa, že väčšina z toho, čoho sme sa báli, toho, o čom sme predpokladali, že oslabí naše demokratické inštitúcie, bolo veľmi prehnané. Systém žije.

Kto mu v tom zabráni?

Vysvetlím to. Minuloročný triumf Donalda Trumpa bol založený na frontálnom útoku proti washingtonskému „establišmentu“, tomuto všemocnému, vševediacemu a úplne cynickému dvojstraníckemu „kartelu“ (ako by povedal Ted Cruz), ktorý údajne všetko riadi. Ale establišment sa ukázal potemkinovsky prázdny. V roku 2016 sa žalostne stiahol, takmer bez výstrelu ustúpil outsiderovi ľahkej váhy.

V tomto bode sa strach z údajného obra premenil na pohŕdanie viditeľnou lenivosťou a dekadenciou.

Dôvodmi tohto zmätku boli náznaky Trumpovho autoritárstva. Deklaroval napríklad: „Zariadim to ja sám“ a „Som vaším hlasom“, čo sú klasické slovné zvraty demagóga. Nehanebne vyjadril obdiv k tvrdým rukám, zvlášť k Vladimirovi Putinovi.

Trump sa vyrovnal s establišmentom tak, ako keď teplý nôž prejde maslom. Kto by mu teraz, keď je Washington slabý a dekadentný, zabránil podľa vzoru juhoamerických diktátorov pošliapavať pravidlá? Navyše, v očiach verejnej mienky Washington zásadne poklesol a dôvera v tradičné inštitúcie – od politických strán po kongres – spadla na nové dno.

Obávali sme sa kométy Trump. Kto a čo by ju mohlo zastaviť? Po dvoch mesiacoch od Trumpovej inaugurácie máme odpoveď. Americké brzdy a protiváhy sa ukázali ako životaschopné. Posúďte sami.

Súdy

Trump podpísal nie jeden, ale hneď dve nariadenia o zákaze vstupu občanov niektorých krajín. Obe zastavili súdy. Nech máte akýkoľvek názor na meritum veci (podľa mňa je to mrzké a zbytočné, ale legálne) alebo na argumentáciu súdu (trápne slabá a zjavne politická), faktom zostáva, že prezident niečo navrhol a súdy to zrušili.

Trumpova reakcia? Jeden či dva plačlivé príspevky na Twitteri, v ktorých sa sťažoval na sudcov, čo aj jeho vlastný nominant na sudcu Najvyššieho súdu nepriamo odsúdil ako „skľučujúce“ a „demoralizujúce“.

Štáty

Federalizmus žije. Trumpovi začali ako prví robiť problémy s imigračnými dekrétmi ministri spravodlivosti dvoch štátov (Washington a Minnesota), ktorí len pokračovali v trende z čias Baracka Obamu, keď predstavitelia jednotlivých štátov rušili jeho rozhodnutia o imigrácii a prekročenia právomocí Agentúry pre ochranu životného prostredia.

A guvernéri, väčšina ktorých je z republikánskej strany, tlačia na členov kongresu, aby oponovali republikánskemu prezidentovi v otázke reformy zdravotníctva. Inštitucionálna nevyhnutnosť je stále viac ako stranícka lojalita.

Kongres

Republikánmi kontrolovaný Kongres (Snemovňa reprezentantov i Senát) kladie veľký odpor zdravotníckej reforme z kuchyne republikánskej administratívy. Áno, je to skôr dôsledok ideologických a taktických nedorozumení než nejaká zvláštna túžba potlačiť Trumpa. Ale ukazuje to, že Kongres nie je prezidentov sluha.

Jeho nezávislosť siaha ešte ďalej. Napríklad Trumpov rozpočet ešte pred príchodom do Kongresu vyhlásili za mŕtvy, čo sa takmer nemení, nech je pri moci ktorákoľvek strana.

Médiá

Trump má pravdu, je to opozičná strana. Médiá sa často až bláznivo vyžívajú v otrasnom preháňaní. Niekedy je trápne čítať titulné strany hlavných novín ovenčovaných za to, že protitrumpovské výpady vydávajú za spravodajstvo.

Ale keď sa na to pozriete z desaťkilometrovej výšky, je to lepšie ako to pokľaknutie, keď médiá zotrvali v otrockej polohe ako moskovská Pravda väčšinu času, čo bol pri moci Obama. Každá demokracia potrebuje opozičnú tlač. A teraz ju konečne máme. A poriadne silnú.

Nie cnosť, ale ambícia

Keď vynecháme otázku, kto má v ktorej veci pravdu, môžeme skonštatovať, že je veľmi povzbudzujúce, že energia inštitucionálneho odporu proti potenciálne hrozivej exekutíve zostáva celkom veľká.

Múdrosť Jamesa Madisona spočívala v tom, že porozumel tomu, čo je najlepšou ochranou proti tyranii. Nie je ňou cnosť. Tá síce pomôže, ale nedá sa na ňu spoľahnúť. Je ňou ambícia, ktorá stojí proti inej ambícii, frakcia stojaca proti inej frakcii.

Dá sa to vidieť aj na schvaľovaní Neila Gorsucha, ktorý je Trumpovým veľmi kvalifikovaným a rozvážnym kandidátom na sudcu Najvyššieho súdu. Napriek tomu, že na súd patrí, sa niekoľko skupín ľudí spojilo v kampani, ktorá ho má zablokovať. Ich inzeráty sú plačlivé a patetické, ale mňa to uspokojuje. Aká je to krajina, kde aj prázdni majú svoj hlas

Protitrumpovská opozícia sa označuje za „the resistance“ – odpor. Ako keby sme žili vo vichystickom Francúzsku. Ale toto je Amerika 21. storočia a dobrou správou je, že brzdy a protiváhy fungujú dobre.

© Washington Post

Autor je americký komentátor

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie