Hollywood preslávil dva mosty, ale Hitlerovi vojnu neprehrali

„Letím na čele svojich ôsmich tempestov smerom k Rýnu, míňame Kolín nad Rýnom a dostávame sa nad Remagen, kde nás uvíta zúrivá paľba americkej protilietadlovej obrany. Americkí delostrelci sú v takom nervovom stave, že i po tom, ako sme im dali obvyklé poznávacie znamenie a oni nám potvrdili, že náš signál prijali, každú chvíľu po nás pošlú delostreleckú salvu. Keď sa to stane tretíkrát – napokon, len tak-tak, že to nedostanem, menší zásah som predsa len utŕžil na krídle –, prejde ma všetka chuť naďalej slúžiť týmto pánom ako terč. Prikážem polobrat a moja zostava sa môže vrátiť domov…

Hrôza! Celá armáda siedmich alebo ôsmich Arado 234 sprevádzaných nejakými tridsiatimi Me 262 nalietava na nešťastný most a my sme sa ocitli priamo proti nej.
Na plný plyn sa im dostávam za chrbát. Presne v okamihu, keď začínam paľbu na Arado 234 na dostrel tisíc metrov, vyrojí sa po mojej ľavici z mrakov asi 40 focke-wulfov 190…“

Takto si na boje nad mostom pri Remagene vo svojich pamätiach spomína slávne francúzske eso v službách britského kráľovského letectva Pierre Clostermann. Mimochodom, jeho bratranec bojoval tiež ako stíhač, ale za nemeckú Luftwaffe, a zomrel krátko pred koncom vojny.

Clostermannova autobiografia Veľký cirkus sa výborne číta, ale chvíľami ju treba brať s rezervou, pretože autorovi miestami nesedia fakty. Aj v tomto prípade vzbudzujú pochybnosti vysoké počty nemeckých lietadiel, ktorým vraj v jednej chvíli čelil. Luftwaffe už nebola v stave, že by si mohla takéto manévre dovoliť.

No Remagen bol naozaj cieľ číslo 1 a z dochovaných záznamov vyplýva, že naň prinajmenšom revolučné prúdové bombradéry Arado 234 dokonca v ešte väčších počtoch naozaj zaútočili v dňoch 12., 13. a 14. marca. Francúzsky pilot tento svoj zážitok presne nedatuje, ale je veľmi pravdepodobné, že sa viaže k niektorému zo spomenutých dátumov.

Tak či onak, na vykreslenie atmosféry poslúži Clostermann skvele. Nie nadarmo sa jeden z najznámejších vojnových filmov volá Most pri Remagene. Spojenci ho pred 70 rokmi dostali ako výhru v lotérii a Nemci im ju chceli za každú cenu vziať. Aj muži ako Clostermann im v tom mali zabrániť, hoci on nad Remagenom nedosiahol ani jedno zo svojich 33 víťazstiev (o ich presnom počte sa tiež vedú diskusie).

Ludendorffov most

Železničný most pri Remagene sa v skutočnosti volal Ludendorffov. Meno dostal podľa nemeckého generála a politika, ktorý počas prvej svetovej vojny presadil jeho stavbu. Pri kúpeľnom mestečku Remagen spájal východný a západný breh Rýna, ktorý v marci 1945 predstavoval poslednú výraznú prírodnú prekážku schopnú spomaliť postup západných spojencov ďalej dovnútra Nemecka.

Táto veľká rieka mala v nemeckých obranných plánoch dôležitú úlohu, pričom všetky mosty ponad ňu mali byť vyhodené do vzduchu hneď, keď by hrozilo, že padnú do rúk blížiacim sa spojencom. Prísny rozkaz všade, kde to bolo potrebné, s nemeckou dôkladnosťou dodržali. Všade okrem Remagenu.

V stredu 7. marca predpoludním americký prieskum zistil, že Ludendorffov most stále stojí. Najbližšie jednotky pritom od neho vzdialené boli len zopár kilometrov. Okamžite bolo rozhodnuté, že ho treba získať nepoškodený. Američanom by vďaka tomu odpadla povinnosť zorganizovať riskantné násilné prekročenie rieky. Potenciálna úspora času, techniky a najmä ľudských životov za to jednoznačne stála.

Mimoriadne nebezpečná úloha pripadla vojakom 9. obrnenej divízie, ktorá do Remagenu okamžite vyslala dve menšie jednotky zložené z pechoty a tankov. Pred štvrtou poobede sa dostali k mostu a dostali rozkaz okamžite zaútočiť. Poručík Timmermann poverený vedením útoku sa nadriadeného spýtal: „Čo keď mi most vybuchne pod nohami?“ Odpoveďou bolo pokrčenie plecami.

Obavy boli namieste. Už pri výstavbe mosta jeho stavitelia pamätali na to, že ho raz možno budú musieť vyhodiť do vzduchu. V jeho pilieroch boli vytvorené dutiny na uloženie výbušnín, dokonca k nim boli naťahané aj drôty. Stačilo pripojiť a odpáliť.

Naozaj, tesne pred útokom Nemci na opačnej strane pripravené nálože na poslednú chvíľu použili. No keď sa po výbuchu usadil prach a odvial dym, prekvapení Američania zistili, že most je stále na svojom mieste. Síce poškodený, ale funkčný. Nevybuchli všetky nálože…

Vojaci sa vzápätí pod prudkou paľbou rozbehli na druhú stranu. Za štyri minúty bolo hotovo, ako prvý cez most prebehol Alexander A. Drabik z Ohia s poľskými koreňmi. „Keď sme bežali cez most, zahliadol som poručíka, ako stojí úplne vystavený nepriateľskej paľbe, ktorá v tej chvíli bola poriadne intenzívna. Prestrihával drôty a nohou skopával nálože z mosta dole!“

Boli štyri hodiny poobede. Omar Bradley, veliteľ 1. armády, pod ktorú títo vojaci patrili, vydal rozkaz: „Pošlite na opačnú stranu všetko, čo sa dá.“ Američania sa vzápätí rozliali do Nemecka a už ich nemalo čo zastaviť.

Ludendorffov most napriek poškodeniu a neustávajúcim náletom vydržal do 17. marca, keď sa napokon zrútil. Zomrelo pritom 27 vojakov.

Ako je možné, že Nemci takto nepochopiteľne zlyhali? Wehrmacht bol v rozklade, anglo-    -americké vojská rýchlo obsadzovali celý západný breh Rýna, čo medzi Nemcov vnášalo chaos. Veliteľ mosta s predstihom žiadal o viac výbušnín a posily, ale v zmätku sa na remagenský most zabudlo. Všetko zavŕšil rozkaz, že k odpáleniu náloží môže dôjsť až po udelení písomného súhlasu. Malo sa tým zabrániť predčasnej demolícii. No čakajte na písomný súhlas, keď sa všetko naokolo rúca v panike…

Aký bol prínos tejto epizódy pre výsledok vojny? Symbolický. V krátkom čase totiž spojenci Rýn bez väčších problémov prekročili aj na iných miestach. Pri samotnom Remagene mali 17. marca postavených šesť pontónových mostov. Nebyť obetí, tak by si zrútenie pôvodného nemuseli ani všimnúť. Skôr je to tak, že aj vďaka sfilmovaniu príbehu predbehla sláva Remagenu jeho skutočný význam.

Arnhemský most

Kým Ludendorffov most je z pohľadu spojencov príbehom neplánovaného úspechu, arnhemská operácia je príbehom plánovaného fiaska. Aj o nej nakrútili film – Most, ktorý bol príliš ďaleko.

Keď sa 6. júna 1944 v Normandii vylodili invázne vojská, tri severné vyloďovacie pláže Juno, Sword a Gold spadali pod britské velenie a operovali na nich jednotky podriadené britskému maršalovi Montgomerymu. Južnejšie položené úseky Omaha a Utah patrili Američanom. Tento zdanlivo bezvýznamný detail ovplyvnil, kadiaľ ďalej na východ postupovali Montgomeryho jednotky a kadiaľ ich americkí spojenci.

Bolo nemysliteľné, aby sa státisíce vojakov a ich technika v priebehu bojov premiešali a vymenili si miesta. Preto mali aj neskôr Briti postupovať severnejšie a Američania stredným Francúzskom a ďalej južným Nemeckom. Tak sa stalo, že po vyhnaní Nemcov z Francúzska a Belgicka ambiciózny Montgomery – motivovaný aj snahou byť tým, kto porazí Hitlera – presadil riskantný plán urýchliť koniec vojny obsadením mostu cez Rýn v holandskom Arnheme. Ak by sa to podarilo, práve jeho 21. skupina armád mohla pokračovať Porúrím ďalej na Berlín.

Hlavná úloha v Arnheme pripadla britským a poľským výsadkárom, pre ktorých práve nemali inú prácu.

Plán bol nasledovný: pri tomto holandskom meste, vtedy ešte ďaleko za nemeckými líniami, mali pristáť tisícky výsadkárov. Ich úlohou bolo rýchlo obsadiť most cez Rýn priamo v Arnheme a udržať ho, kým z opačného smeru neprídu spojenecké tanky. Tie mali rovno pokračovať do Nemecka a ukončiť vojnu ešte v roku 1944. Na papieri to všetko vyzeralo výborne, ale plán mal toľko rizík, že aj keby neexistovali Murphyho zákony, niečo sa nevyhnutne muselo pokaziť. A aj sa pokazilo.

Operáciu nazvali Market-Garden. Jej hlavným cieľom síce bol Arnhem, ale medzi ním a začiatkom útoku stáli ďalšie mosty pri holandských mestách Nijmegen a Eidhoven. Tie mali obsadiť americkí vysádkári.

Samotný výsadok prebehol 17. septembra 1944 v porovnaní s inváziou do Normandie výborne. Vojaci pristáli zväčša tam, kde mali. Američania splnili svoje úlohy a otvorili tak cestu tankom smerom na Arnhem. Lenže tie narazili na omnoho väčší odpor, než sa očakával, a namiesto plánovaných dvoch dní sa k nemu prebojúvali omnoho dlhšie.

V Arnheme zatiaľ Briti a Poliaci čelili ďalším komplikáciám. Narazili na nemecké jednotky, s ktorými plánovači nepočítali. Nemecká presila postupne likvidovala roztrúsených výsadkárov. Tým sa síce podarilo obsadiť jeden koniec mosta a priľahlé budovy, ale nedokázali ho udržať dostatočne dlho do príchodu spojeneckých tankov.

Keď posily k Rýnu konečne dorazili, most už opäť bezpečne držali Nemci a spojeneckému útoku nezostali sily, aby ich z neho vyhnal. Zvyšok Holandska tak zostal pod kontrolou Hitlera aj počas zimy a na oslobodenie si musel počkať do jari.

Z 1. výsadkovej divízie, ktorá mala obsadiť Arnhem, do 25. septembra veľa nezostalo. Pred útokom mala desaťtisíc vojakov. Uniklo 2163. Väčšina padla do zajatia. Montgomery napriek nesplneniu hlavného cieľa označil operáciu za úspešnú. Člen holandskej kráľovskej rodiny kontroval poznámkou, že jeho krajina si už ďalší takýto Montgomeryho úspech nemôže dovoliť.