Denník N

Mal len šesť rokov, koncentrák prežil vďaka mame: Najhorší bol hlad

Pavol Kučera, ktorý ako dieťa prežil holokaust. Foto N – Tomáš Benedikovič
Pavol Kučera, ktorý ako dieťa prežil holokaust. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pavel Kučera spomína na časy, keď spolu s mamou prežívali hrôzy koncentračného tábora. Napriek tomu, že dnes má 78 rokov, vo svojom rozprávaní sa vracia do detských čias a koncentračný tábor opisuje očami malého dieťaťa. Prežil ho najmä vďaka obetavosti a húževnatosti vlastnej mamy.

Pavel Kučera sa narodil 1. mája 1938 v malej dedine Borčice neďaleko Nemšovej. Jeho otec Félix Kučera pracoval, ako správca liehovaru v Borčiciach a mama sa starala o rodinu. Okrem Pavla mali ešte jedného staršieho syna Eugena.

Starí rodičia žili vo vedľajšej dedine Bolešov a rodina tak bola často spolu. V Bolešove bola aj židovská komunita so synagógou a rabínom. Okrem toho sa tu nachádzala aj židovská škola, do ktorej chodili aj katolícke deti, pre jej kvalitu. Otec mal v práci veľmi dobré vzťahy.

Rodina bola v dedinskej komunite obľúbená. Otec režíroval divadlo a mama v ňom hrávala. Dedo bol predseda futbalového klubu v Bolešove. U starého otca sa dokonca schádzali učiteľ, farár a notár hrávať karty.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Všetko sa však zmenilo po vzniku Slovenského štátu. Vzťahy v dedine sa začali postupne meniť. „Neviem pochopiť a ani mama mi to nevedela vysvetliť, čo komu, kto čo spravil. Tie vzťahy tam boli po 1940 veľmi narušené, keď sa z jednej skupiny ľudí stali veľkí gardisti. Ich jediným cieľom bolo zlikvidovať všetkých židov v Bolešove, aj sa im to podarilo nakoniec.“

Pod vplyvom propagandy sa časť obyvateľov začala správať k Židom nepriateľsky. Kučerovci patrili k neológom, dodržiavali veľké sviatky a šábes. To prestalo byť po vzniku Slovenského štátu možné.

Po prijatí protižidovských zákonov pre rodinu začali ešte väčšie starosti. Brat Eugen začal mať problémy v škole v Trenčíne. Otec mal našťastie dobré vzťahy na pracovisku, a ako potrebný pracovník bol stále zamestnaný.

Najväčším gardistom v Bolešove sa stal učiteľ Repa, ktorý mal predtým s rodinou dobré vzťahy. Aj keď bol Pavol Kučera ešte malé dieťa, viaceré príhody si pamätá alebo ich pozná z neskoršieho rozprávania matky. Napríklad ako mali doma rádio a klavír. Podľa prijatých zákonov ich však ako Židia nesmeli vlastniť.

„Repa napísal: ,Žid Félix Kučera odovzdajte klavír a rádio, prídeme si ich zobrať.´ Mama sa nahnevala, zavolala jedného robotníka z liehovaru a povedala mu: ,Štefan, rozrúbete ten klavír! Repa ho chce zabaviť a ja mu ho nedám celý´. A tak sa aj stalo.“

Borčice – Bratislava – Sereď

V roku 1942 zorganizoval učiteľ Repa pohon na židov, ktorých pochytali a odviezli do zberného tábora v Žiline. Odtiaľ boli potom židia transportovaní do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Brat Eugen bol vtedy u rodiny v Oščadnici, preto ho neodvliekli.

Rodina Kučerovcov mala šťastie. Mamin brat Karol pôsobil ako právnik v Bratislave a podarilo sa mu vybaviť pre Félixa Kučeru výnimku, ktorá platila pre celú rodinu. Výnimku dostali z hospodárskych dôvodov, keďže liehovar, v ktorom pracoval ako správca, ho potreboval a bez jeho prítomnosti prestal poriadne fungovať.

Zo Žiliny sa tak v júni vrátili domov. Rodina si však uvedomovala, že v rodnej dedine už nie je v bezpečí, a odsťahovala sa preto do Bratislavy. Tu chvíľu bývali v hoteli Palace na dnešnej Obchodnej ulici. Cez deda potom získali kontakt na Artura Stachu, ktorý im prenajal jednu izbu v dome, ktorý vlastnil na Zelenej ulici.

Otec chodil vďaka hospodárskej výnimke pracovať ako stavebný robotník pri budovaní Tehelného pola. Deportácie už zastavili, vďaka tomu a hospodárskej výnimke sa cítili v bezpečí. Nebývali tak v tomto byte tajne, susedia o nich vedeli a Pavel sa často hrával s ich dcérami.

V roku 1944 sa však situácia opäť zhoršila po obnovení transportov. Otec už nemohol pracovať. Stacha mu našiel úkryt inde, aby bola rodina rozdelená a zmenšila sa šanca, že ich pochytajú všetkých. Okrem Stachu im ešte pomáhala pani Margita, ktorá nosila potraviny nim aj starým rodičom, ktorí sa časom presťahovali na Baštovú ulicu do Bratislavy. Z času na čas ich otec za sprievodu Stachu prišiel pozrieť. Práve počas takejto návštevy po nich prišli gardisti 14. októbra na udanie netere pani Margity.

„Prišli v noci, ja som už aj spal. Prišli k nám asi o 11 v noci. Ja som spal, mňa zobudili. Prišli asi traja či štyria v gardistických uniformách. Pamätám si ako jeden točil revolver na prste a povedal: ,Ak nebudete do 10 minút oblečení, tak strieľame.´ Mama rýchlo zbierala veci a mne zobrala rozprávkovú knižku Čin-Čin.“

Všetkých aj so Stachom ich odviedli na veliteľstvo Hlinkovej gardy na Vlčkovej ulici. Jediný z rodiny, koho neodviedli, bol brat Eugen, ktorý sa znova vytkol chyteniu vďaka tomu, že bol preč. Pri vypočúvaní zbili Kučerovho otca aj pána Stachu, keďže ukrýval Židov. Potom vypočúvali jeho matku, ku ktorej sa správali slušnejšie, možno pre prítomnosť malého dieťaťa. Pavel mal vtedy 6 rokov.

Najviac ich zaujímalo, odkiaľ mal Kučera falošný krstný list, ktorý rodina získala od evanjelického farára zo Sučian.

Život v tábore

Rodinu po vypočúvaní presunuli do zberného tábora v Seredi. Tu zostali krátky čas, Pavel si na Sereď nejako výrazne nespomína. „Tie podmienky tam, keď ich porovnávam s Bergen-Belsenom, boli veľmi znesiteľné“.

Jedného dňa všetkých troch (otca, mamu, Pavla) vybrali do transportu. Boli v prvom transporte, čo už nešiel do Osvienčimu. V ten deň videl svojho otca poslednýkrát. Félixa totiž zobrali do iného vagóna, než jeho manželku so synom, a nakoniec skončil v tábore Buchenwald.

Stihol ešte žene hodiť lístok, napísaný po maďarsky, aby dala pozor na jeho syna. Z Buchenwaldu sa už Félix nevrátil, zomrel 4. apríla, týždeň pred oslobodením, na otravu krvi.

Pavla s mamou Lýdiou naložili do vagóna v tom istom vlaku. Mama celú cestu sledovala, kam smerujú. Keď pri Púchove videla, že nejdú smerom na Poľsko, potešila sa, spolu s ostatnými vo vagóne vedeli, že Poľsko znamená smrť.

Brat Eugen zostal nejaký čas v Bratislave u dedkovho brata. Tu však tiež dlho nemohol zostať, stále sa obávali možnosti deportácie. Eugen sa tak rozhodol vrátiť späť do rodných Borčíc. Tu sa o neho postarali Anna a Filip Martiškovi. Tí pracovali v Borčiciach v kaštieli Sipekiových. Anna ako gazdiná a Filip sa staral o záhradu. Schovali ho v zadnej izbe, kde Eugen prečkal vojnu.

Nejaký čas dokonca u Martiškovcoch býval nemecký vojak, ktorý im povedal, že vie, že niekoho skrývajú, ale rozhodol sa to neohlásiť.

Pavel s mamou sa dostali do koncentračného tábora Bergen-Belsen. „Prišli sme na stanicu v noci za ukrutného lejaku. Tábor bol od stanice v Bergene vzdialený asi päť kilometrov. To sme museli ísť v lejaku peši. Vtedy mama povedala: ,Keď prídeme do cudzieho mesta a prší, je to dobré znamenie. Určite sa vrátime.´“

Hneď po príchode im rozdávali trochu chleba. Pavel si spomína, ako odmietol, pretože oni majú ešte z domu. Mama bola vtedy veľmi nahnevaná, vedela, že s jedlom budú problémy.

V rámci tábora sa dvakrát sťahovali. Na tretí barak, v ktorom strávil najviac času má najjasnejšie spomienky. „To bolo hrozné. To sa jednoducho nedá ani opísať. To človek musí asi prežiť. Ale ten hlad, tá zima. Lebo my sme tam prišli do zimy. Ten psychický teror, ktorý na nás vyvíjali esesáci, to bolo na zbláznenie. Keby nie tá moja mama, tak ja to nemôžem prežiť.“

Pre zlé podmienky dostal Pavel v tábore viacero chorôb. Či už to boli osýpky, záškrt, zápal pľúc alebo šarlach. Ako posledný dostal nebezpečný škvrnitý týfus. Mame sa podarilo zistiť, že v Bergen-Belsene väznia aj jej brata. Podarilo sa im nadviazať kontakt prostredníctvom mŕtvej schránky, cez ktorú si vymieňali listy. Práve brat jej pomohol zohnať lieky pre Pavla, ktoré musela vymeniť za svoj prídel chleba.

Celý tábor bol rozdelený na štyri časti, zajatecký tábor, kde boli zväčša sovietski vojaci. Mužský tábor, kde bol aj Kučerov strýko. Časť tábora bola vyhradená pre Židov a zajatcov, ktorí pochádzali z krajín, s ktorými Nemecko nebolo vo vojne, a mali tak o niečo lepšie podmienky.

A štvrtá časť bola ženská, kde boli aj deti. Práve v tejto bol Pavel so svojou matkou. Spomína si, že ich barak predelili na polovicu. V prvej boli oni a v druhej židovské deti z Holandska. Je veľmi pravdepodobné, že v tomto baraku bola internovaná aj Anna Franková.

Ďalšou časťou spomienok sú každodenné nástupy, ktoré museli absolvovať. Pamätá si, ako si raz jedna dozorkyňa vyvolala niekoľko starších chlapcov, ktorých už nikdy nevideli. Odvtedy prežíval na nástupoch vždy strach. Nie však zo smrti, ale z toho, žeby ho oddelili od jeho mamy. Bez tej si nevedel predstaviť, ako by prežil.

Okrem toho si spomína na dennodenné psychické útoky a a na množstvo mŕtvych tiel. Niekoľkokrát videl na vlastné oči, ako dozorkyne niekoho zabili pred jeho očami alebo mŕtvoly, ktoré nechali ležať na pri barakoch, kým ich nezobrali do spaľovne.

„Toľko surovosti v tých ľuďoch, tá agresivita. Ja to neviem pochopiť. Hoci som to prežil a videl to. Ale to boli príslušníci SS. Cvičení, aby zabíjali niekoho. Ale dnes žijeme v nejakej inej dobe a znova sa to opakuje. To je niečo strašné. Kde tí ľudia tú surovosť v sebe berú, ja to nepochopím. Však to sú ľudia z kože. A to je jedno, či je čierny alebo biely, žid, kresťan alebo moslim. Ani jednému by som to nevedel spraviť. Veď všetci cítime bolesť. Sme ľudia. A to ešte v mene boha ide niekto robiť. Veď to je vrchol.“

Oslobodenie a návrat domov

Posledné dni už počuli delostreleckú paľbu a tušili, že pomoc je nablízku. Práve posledné dni boli však v tábore najhoršie. Ešte pred Vianocami v roku 1944 prišiel do tábora ako veliteľ Krámer, ktorý predtým velil v Osvienčime.

Tábor bol preplnený. Spaľovacie komory už nestíhali to množstvo mŕtvol, a tak ich začali skladať na kopy, či už pri márnici alebo pri barakoch. Pri nich sa tak deti často hrávali. V posledných dňoch už nemali ani jedlo ani vodu a snažili sa vydržať. Tábor Bergen-Belsen oslobodili 15. apríla.

Pavel Kučera si pamätá šok vojakov, keď zbadali, v akom stave je celý tábor, plný mŕtvol a vychudnutých, zúbožených väzňov. Vojaci sa o nich postarali, prezliekli ich do čistého oblečenia a dali im najesť.

Potom ich presťahovali do vojenských kasární v Bergene. Pavel s mamou nemohli hneď odísť domov, pretože Lýdia dostala maláriu. Napísala preto list na adresu na pána Stachu, ktorý bol určený pre Pavlovho otca alebo brata, o tom, že sa vracajú naspať.

Pri návrate ich Sovieti nechceli pustiť cez svoju zónu, a tak museli isť okľukou. Takto sa dostali do Plzne a odtiaľ do Prahy. Z cesty si pamätá len to, že ľudia na nich boli veľmi milí, často im nosili jedlo alebo iné drobnosti. V Prahe ich dali do karantény na Braníku, kde im spravili potrebné vyšetrenia a vystavili nové doklady.

V Bratislave ich už potom čakal brat Eugen. Nasťahovali sa naspäť na Zelenú ulicu a snažili sa zistiť, čo sa stalo s otcom. Na základe dvoch svedeckých výpovedí potom matka zistia, že zomrel v Buchenwalde a vystavili jej jeho úmrtný list.

Štúdium a dospelosť

Pavel začal chodiť do školy na dnešnej Nedbalovej. Mama dostávala malý dôchodok, z ktorého mali problém vyžiť. Pomáhať jej začal syn Eugen, ktorý sa vyučil za zubného laboranta a začal zarábať. Aj vďaka tomu mohol Pavel neskôr na fakultu elektrotechniky na vysokú školu.

Pavel potom nastúpil do Elektrovodu, kde pracoval takmer 40 rokov. Na časy v práci spomína v dobrom. Ako sám hovorí nebol politicky angažovaný a do komunistickej strany nikdy nevstúpil. Občas mal preto aj problémy. Napríklad, keď sa v 1968 vyjadril, že nesúhlasí so vstupom sovietskych vojsk na naše územie. Pretože si myslel, že sa to dalo riešiť aj inak. Postavil sa za neho však predseda strany, ktorý povedal, že môže mať svoj názor, a tak v práci zostal.

Mnoho jeho priateľov a známych po vstupe sovietskych vojsk emigrovalo. On to však nikdy nezvažoval, najmä kvôli mame, ktorú tu nechcel nechať, a ktorej bol vďačný za prežitie v tábore. Rovnako mal problémy, keď chcel vycestovať, pretože mu dlho nechceli vystaviť povolenie na cestu.

V 1967 sa mu podarilo vycestovať do Izraela na pozvanie rodiny. Neskôr sa však ŠtB pokúšala zistiť, s kým tam mal kontakty a snažili sa ho presvedčiť na spoluprácu. S tým však nikdy nesúhlasil.

Vývoj v roku 1989 sledoval s radosťou, aj keď sa mu stále zdalo nepravdepodobné, že by režim mohol padnúť. Návrat demokracie ho však tešil. Postupný vývoj sledoval, však aj negatívne. Napríklad na obnovenie SNS a návrat symbolu dvojkríža, ktorý sa mu spájal s Hlinkovou gardou.

Elektrovod sprivatizovali. Pavel bol v tom čase už vedúci projekčného útvaru. Riaditeľ podniku, ho však vyhodil. Za podpory a nabádania kolegov sa prihlásil na konkurz na svoje staré miesto, ktorý aj vyhral a vrátil sa na pôvodné miesto. Po čase sa však rozhodol odísť. Ďalších osem rokov strávil v Liv Elektra. Ako dôchodca začal pracovať na Siemens.

Dnes je už na dôchodku, šťastne ženatý s dvoma synmi a štyrmi vnúčatami. Dnešnú politickú situáciu vníma veľmi pozorne. Prekáža mu nielen návrat fašizmu medzi regulárne politické strany. Ale aj mnohé vyjadrenia rôznych politikov, ktoré mu pripomínajú nielen obdobie Slovenského štátu, alebo obdobie komunizmu.

 

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Zapojte sa do súťaže Príbehy 20. storočia. Nahrajte príbeh svojich starých rodičov a vyhrajte iPhone alebo 50 000 Kč.

Viac informácií: www.pribehy20stoleti.cz

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie