Denník N

Gardisti netušili, že Žid nie je ich kamarát. Neodhalil sa, ani keď mu zavraždili rodičov

Vražedné komando, ktorému velil Ladislav Nižňanský. Foto - TASR
Vražedné komando, ktorému velil Ladislav Nižňanský. Foto – TASR

Príbeh jediného svedka masakry z Kremničky znie, akoby bol vystrihnutý z románu. Židovský chlapec prežil vďaka falošnej legitimácii a istý čas bol členom Hlinkovej gardy.

Alexander Breuer (1927 – 2012) bol svedok v povojnovom procese proti niektorým členom V. poľnej roty HG.  FOTO - TASR
Alexander Breuer (1927 – 2012) bol svedok v povojnovom procese proti niektorým členom V. poľnej roty HG. Foto – TASR

Príbeh jediného svedka na súde s vrahmi z Kremničky znie neuveriteľne, akoby bol vystrihnutý z románu. Židovský chlapec, ktorý prežil len vďaka falošnej legitimácii, sa stal na istý čas sám členom 5. poľnej roty Hlinkovej gardy.

Na začiatku novembra 1944, niekoľko dní po tom, čo Nemci dobyli Banskú Bystricu, našlo v opustenej jaskyni v horách skrýšu trinásť ľudí. Medzi židovskými utečencami, z ktorých väčšina pochádzala zo Zlatých Moraviec, sa ocitol aj sedemnásťročný Alexander Breuer s rodičmi.

Hoci vyzeral sám ešte stále ako dieťa, v tom čase mal už za sebou útek i návrat z Maďarska a pôsobenie medzi partizánmi. Jeho rodičia zasa pracovný tábor v Novákoch. Chýbal starý otec, ktorý skončil svoju životnú púť ako 84-ročný – vo vlaku cestou do Osvienčimu.

Mrholilo, zima štípala až do kostí, ale nemali veľmi čo priložiť do ohňa. Vtedy sa mladý Alexander rozhodol, že spáli svoju starú legitimáciu na falošné meno – Janko Kováč. „Nenič tú legitimáciu, nikdy nevieš, kedy sa ti môže zísť,“ spomína vo svojej knihe Vojak číslo 151 na otcove slová, ktoré mu nakoniec zachránili život.

Piateho novembra 1944 odhalili neveľkú skupinu príslušníci piatej poľnej roty Hlinkovej gardy. Otec stihol dať Alexandrovi iba rýchlu radu. Nech sa tvári, že k nim nepatrí.

V chaose, ktorý ihneď vznikol, si teda narýchlo vymyslel historku, že je obyčajný chlapec slovenského pôvodu a jeho rodičia zahynuli pri nemeckom bombardovaní Starých Hôr. Sem sa dostal celkom náhodne a malá skupinka utečencov ho prijala medzi seba, pomohla mu a dala jedlo, aby prežil. Ďalší sled udalostí nazýval aj po rokoch ako „zázrak“.

Jeden člen navyše

„Gardisti na ľudí neustále revali a kopali do nich bez ohľadu na vek. Moja mama mala vtedy 45 rokov a nevládala. Pamätám si, ako raz spadla, lenže ja som jej nevedel nijako pomôcť. Po ceste som sa s gardistami zhováral, aby som utvrdil dojem, že s nimi nemám nič spoločné,“ spomínal vo svojich pamätiach na momenty najväčšieho sebazaprenia.
Zatiaľ čo židovských utečencov zavreli do pivnice, domnelého slovenského chlapca, Janka Kováča, zobrali medzi seba.

„Úlohu zohrala nielen moja falošná legitimácia, ale aj môj výzor. V ich očiach som bol štrnásťročný chlapec a nikto z nich sa nespýtal, koľko mám v skutočnosti rokov,“ spomínal Breuer, ktorému neskôr dokonca prikázali obliecť si gardistickú uniformu.

„Budeš synom pluku. Budeme ťa všade brávať so sebou a postaráme sa o teba. Budeš chlapcom nášho oddielu,“ povedali mu. A tak sa stal 151. vojakom v 150-člennej jednotke – piatej poľnej rote Hlinkovej gardy. Na jej čele stál Jozef Nemsila.

Na snímke z 2. svetovej vojny je gardistický veliteľ Ladislav Nižňanský (v strede) medzi príslušníkmi svojej jednotky Hlinkovej gardy.  FOTO - TASR
Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy. Foto – TASR

„Oddiel mal 150 vojakov, ktorých zmobilizovali do armády po vypuknutí Povstania. Priviezli ich z rozličných častí územia, ktoré partizáni nemali pod kontrolou. Iba desiati z nich boli dobrovoľníci, skutoční fašisti. O niečo neskôr som zistil, že títo boli jediní, čo dobrovoľne vykonávali brutálne činy. Zvyšní boli záložníci, mali na starosti stráženie a šoférovanie, na vraždení sa nepodieľali,“ písal Breuer vo svojej knihe a uvádzal aj vo svojich výpovediach, ktoré sa dnes nachádzajú v Ústave pamäti národa – v spise S-1444. Celá situácia, ktorú prežíval, bola preňho skúškou psychiky.

„Na ruku mi dali červenú pásku s bielymi písmenami POHG,“ spomína vo svojej knihe aj na príbeh, ako ho zobrali so sebou raz aj do reštaurácie v Banskej Bystrici. Nesprevádzali ho len zlé pocity a hanba, ale aj strach, že ho niekto spozná.

„A vtedy som skutočne stretol známeho Žida z Novák. Pozrel sa na mňa a videl, že som jedným z „čiernych“, našťastie mal dosť chochmesu, aby pochopil, že sme na tej istej lodi,“ spomínal na strašné pocity, ktoré prežíval.

Rodičia v Kremničke

Do poslednej chvíle veril, že keď neutečie a zostane, zázrakom zachráni aj svojich rodičov. Raz sa naskytla príležitosť, že mohli ujsť aj s otcom, ten to odmietol – nevedel si predstaviť, že by v tejto situácii opustil svoju manželku, Alexandrovu matku.

„Janko, spomínaš si na tých Židov, čo sme našli s tebou v jaskyni?“ prebrali ho jedného večera hlučne sa vracajúci opití gardisti. „Včera sme ich všetkých postrieľali,“ hlásili mu. To, že ho považovali za malého chlapca, rozhodlo nakoniec aj o tom, že ho na svoje výjazdy so sebou nebrali. No veľmi ochotne o všetkom informovali.

„Dnes máte možnosť dokázať svoju vernosť Hitlerovi. Dnes budete zabíjať vy,“ citoval Breuer v súdnom spise presné slová, ktoré mu gardisti tlmočili. Tými ich Nemci posmeľovali, aby vraždili. A neskôr niektorých z nich za to aj chválili.

„Pamätáš si starších manželov s menom Breuer? Tých som zabil ja sám,“ začal sa chváliť Alexandrovi Lichtneker, ktorý sa k nemu od začiatku správal asi najkamarátskejšie. Teraz detailne opisoval ich vraždu.

„Prikázal som tej žene, aby zišla do zákopu, a mužovi, aby ju objal, a jednou guľkou som ich dostal oboch. Keď spadli dolu, ešte som ich dorazil,“ hovoril Alexandrovi, ktorý si s hrôzou uvedomil, že sa pozerá na vraha svojich rodičov. Pud sebazáchovy vtedy vyhral aj nad jeho úplným zrútením.

„Priniesol si aj retiazku s veľkým medailónom v tvare Dávidovej hviezdy. Nosila ho mama,“ spomínal na okamih, keď si uvedomil, že to bude skutočne pravda.

Iný z nich, Alojz Koprda, opisoval, ako zabil mladú Hedu Danzigovú zo Zlatých Moraviec. Bola to Alexandrova sesternica a mimoriadne pekné dievča. Neskôr sa dozvedel, že ju ešte predtým, v Banskej Bystrici, aj znásilnili. Neskôr, keď ho nechali robiť zdravotníka, sa mu chválili ďalšími príbehmi svojho vraždenia, tentoraz pri Krupine. Hoci o všetkom len počúval, trauma sa mu vracala v snoch a bol si istý jediným – že nevydrží. A musí bezpodmienečne ujsť. Pri jednej z ich pravidelných pochôdzok zrazu mladý Janko Kováč zmizol.

Pátralo sa po ňom dokonca cez rozhlas. Vďaka zložitému skrývaniu a pomoci dobrých ľudí sa Alexander nakoniec dočkal konca vojny.

Zločiny bez dôkazov?

A len niekoľko mesiacov po tom, ako Alexander Breuer spomína vo svojich pamätiach, stretol na jednej z bratislavských ulíc známe tváre. Boli to dvaja zo skupiny desiatich vrahov z poľnej roty Hlinkovej gardy.

„Nebojíte sa, čo bude s vami teraz? Že sa príde na to, čo sa stalo?“ pýtal sa ich. „A čoho sa báť? Nikto nič nevie. Kto bude hovoriť? Ty alebo my? Nikto z nás nič hovoriť nebude,“ odpovedal mu presvedčivo jeden z nich. Ešte aj vtedy si myslel, že hovorí s kamarátom z jednotky, ktorého cez vojnu zachránili. Druhému však zmrzol úsmev na perách a zazrel na mladíka podozrievavo. Ako spomína Breuer vo svojom krátkom životopise, svoju nepremyslenú otázku, ktorú položil gardistom na ulici, si ešte dlho vyčítal.

Pamätník obetiam 2. svetovej vojny v Banskej Bystrici - Kremničke. FOTO - TASR
Pamätník obetiam 2. svetovej vojny v Banskej Bystrici – Kremničke. Foto – TASR

Neskôr sa totiž dozvedel, že ten, ktorý nič nepovedal, už o niekoľko týždňov ušiel do Rakúska, odkiaľ sa chcel dostať do Ameriky. Jeho stopa sa tak stratila a nebol už ani na súdnom procese, ktorý sa s niektorými členmi Nemsilovej jednotky rozbehol v roku 1947.

Alexander Breuer sa o procese dozvedel náhodne, dovtedy o všetkom mlčal. Ako sám píše, nečakal, že by sa za svoje činy dočkali procesu, a dávne spomienky boli traumou, ktorú nedokázal z mysle vytesniť. Pamätal si všetko, presné mená, dátumy aj adresy svojich nedávnych známych. A na súde prvý raz prehovoril.

„Poznáte tohto človeka?“ spýtal sa na vypočúvaní najmladšieho z oddielu, Štefana Masaryka, vyšetrujúci dôstojník. Bývalý príslušník gardy, ktorý sa podľa Breuera takisto podieľal na vraždiacich represáliách, vtedy ešte suverénne odpovedal: „To je Janko Kováč z našej roty, on vám potvrdí, že sme nič zlé nerobili.“

„Nie som Janko Kováč, volám sa Alexander Breuer a som židovský chlapec,“ začal rozprávať celú pohnutú históriu, ktorú prežil, a zároveň spomínať na všetky zverstvá mladých ľudákov, ktoré mu opisovali pri svojich návratoch z gardistických záťahov.
V konfrontácii zoči-voči svojmu starému známemu sa Masaryk celkom zložil a priznal svoju vinu. A na súde, ktorý najskôr prejednával prípustnosť Breuerovej výpovede, sa priznali aj všetci obvinení.

Posledné stopy minulosti

„V miestnosti sedeli len traja sudcovia, obhajca, prokurátor a ja – jediný svedok. Bol som presvedčený, že ma znovu budú konfrontovať s vrahmi, ale v súdnej sieni nikto ďalší nebol,“ spomínal na bezprostrednú atmosféru.

„Obvinení sa priznali k vraždám, a preto bolo prípustné vziať do úvahy moje svedectvo, hoci bolo k dispozícii ako jediné. Nikoho z vrahov som nevidel. Len oveľa neskôr som sa dozvedel, že dostali tresty v rozpätí 25 – 30 rokov. Nemohli dostať trest smrti z jednoduchého dôvodu: v Československu podobne ako inde vo svete mohli dostať podľa zákona hrdelné tresty len osoby, ktoré mali v čase spáchania trestného činu viac ako 21 rokov. Keď títo gardisti vraždili, všetci boli mladší,“ spomínal Breuer.

Vtedy ešte medzi nimi chýbali tí, ktorí stáli na čele jednotky – Jozef Nemsila a jeho zástupca Ľudovít Laco. O ďalšom v rade procesov, ktorý sa s nimi konal v roku 1947, sa Alexander dozvedel až po rokoch.

V roku 1958 proces s obžalovanými obnovili – pre nové skutočnosti. Breuer tu znova vystúpil ako svedok. Zástupca veliteľa Laco, ktorý si už odsedel päť rokov, dostal trest smrti.

„Potvrdil všetko, čo som povedal. Ale zaprel môj opis toho, ako moja mama spadla a nemohol som jej pomôcť a ako sa vrahovia smiali tomu, keď padali deti a starí ľudia. Tvrdil, že keď nás odvádzali z lesa, správali sa k nám veľmi humánne. Len zabudol dodať, že všetkých neskôr povraždili,“ spomínal Breuer.

A jeho príbeh opäť ožil, keď ho v 80. rokoch navštívila kanadská strana. Pomáhal usvedčiť aj veliteľa piatej poľnej roty Hlinkovej gardy Jozefa Nemsilu. Vtedy už žil v Izraeli, kde sa dvadsať rokov od týchto udalostí rozhodol začať nový život – aj bez ťaživých spomienok.

„Mnoho rokov po vojne som sa vrátil do Kremničky. Stál som tam pred pamätnou tabuľou a zaprisahal som sa, že sa tam nikdy nevrátim,“ spomínal vo svojom útlom životopise, ktorý vydal knižne niekoľko rokov pred svojou smrťou.

Teraz najčítanejšie