Denník N

Takto vyzerá Zlo

Z výstavy k 70. výročiu prvého transportu z Popradu do Osvienčimu. Foto – TASR/Adriána Antošková
Z výstavy k 70. výročiu prvého transportu z Popradu do Osvienčimu. Foto – TASR/Adriána Antošková

Dnes sa zlievajú osudy nešťastných obetí holokaustu do chladných štatistík. Skúste si preto predstaviť, že by sa to stalo vašim blízkym.

Autor pracuje v Nadácii Milana Šimečku

„Na pamiatku tisícov Aliciek, Aničiek, Evičiek, Zuziek, Žuží
– všetkých tých dievčat, ktorých mená sa začínali každým písmenom abecedy
a nasledovali zdrobneniny ich mien, aké vedia vymyslieť len srdcia matiek a milencov.“

Martin Spitzer
-Kde ostalo srdce-

Pred 75 rokmi sa v jeden marcový večer približne 20 minút po ôsmej hodine pohol z Popradu vlak smerom do Poľska. K lokomotíve boli pripojené vagóny pre dobytok a v nich sa tlačilo tisíc mladých slobodných dievčat zo Šariša a Zemplína. Tisíc. Nie menej, nie viac. Zhromažďovali ich v Poprade už od 21. marca, až kým nedosiahli žiadaný počet. 25. marca sa vlak pustil smerom na Žilinu, Čadcu a neskôr smerom na Zwardoń. Do vyhladzovacieho tábora dorazili ďalší deň, kde ich čakal rovnaký osud ako státisíce ďalších obetí holokaustu.

Na Slovensku zaznievalo vysvetlenie, že mladí ľudia pôjdu do Poľska pracovať. O tom, aké podmienky ich v skutočnosti v Poľsku čakajú, sa na Slovensku vedelo. Už v júli 1941 navštívila slovenská delegácia spolu s Dieterom Wislicenym nacistický pracovný tábor v Sosnovci. Muselo im byť jasné, že systém v koncentračných táboroch je vražedný.

Len ťažko sa hľadá priliehavý výraz na to, ako pomenovať spomienky na tie chvíle. Pani Elena si pri nástupe do transportu spomína na scharführera, ktorý jej povedal: „Vy nejdete do pracovného tábora. Sie werden ausgesiedelt. Ja síce po nemecky dobre viem, a viem, čo je ausgesiedelt, ale čo to znamená, to som si nevedela predstaviť. Vy ste, ako, vysídlení.“ (Táto aj ďalšie spomienky v tomto článku sú z Archívu Nadácie Milana Šimečku.)

Pani Linda mala v marci 1942 osemnásť rokov: „Naraz náš vlak zastavil a naraz aus, aus, sme mašírovali do lágra, do Auschwitzu. Gardisti nám povedali, že idete na práce do Nemecka, aby ste mohli pomôcť svojim rodičom, aby sa mohli uživiť. A my sme tomu verili. Naraz prídeme do jedného lágra a na boku bol jeden veľký komín. Jak sme vyrukovali, sme si šuškali, že tu bude továreň, kde budeme robiť. Sme sa skutočne dozvedeli, že to bolo krematórium. Sme boli ubytovaní v Auschwitzi prv v desiatich blokoch, ja som bola v desiatom. Vyzliekli nás, ostrihali, otetovali. Musím vám ukázať aj svoje číslo. Moje číslo je tisícstosedemdesiattri.“

A čo nasledovalo? Pani Elena opisuje prvé momenty v lágri: „To, ako nás vyzliekli, oholili, ostrihali, okúpali, prepy…, jak sa hovorí po slovensky, prepytujem v tej jednej kadi tých štyristo-päťsto ľudí, to plávalo všetko možné v tej kadi, to je taká malá… a tak to pozná každý. To, na čo si ja tak strašne spomínam, je, keď sme vyšli odtiaľ von také ostrihané, oholené a v tých uniformách po ruských vojakoch, ktoré flakaté, ktoré neflakaté, vidím tam kopu mužov stáť v takýchto istých uniformách. A to boli naše matky. A naše sestry. A sme sa skoro nespoznali. To si nevie človek predstaviť, jak vyzerá jedna žena s oholenou hlavou. Tá je úplne odženštená. No strašné to bolo. Skoro som nespoznala svoju vlastnú matku, až keď ma zavolala.“

Tento príbeh sa opakoval donekonečna. Opäť a znova. Dnes sa zlievajú osudy nešťastných obetí do chladných štatistík. Tie čísla sú také obrovské, že sa nám človek stráca pred očami – mení na anonymnú masu. Historická udalosť holokaustu nesie so sebou pascu. Keďže dnes vieme, že na konci stáli plynové komory a kremačné pece, máme niekedy tendenciu prehliadať alebo dokonca zľahčovať všetko to, čo im predchádzalo. No už samotný fakt, že sa tie dievčatá vôbec ocitli vo vagónoch, je peklo. Nemali byť ani len tam. Mali byť doma spolu so svojimi rodinami, tešiť sa alebo možno sa durdiť. Žiť si svoj život a snívať svoje tínedžerské sny.

Milý čitateľ, ak sa ti pri čítaní predošlých riadkov derú na pery argumenty typu „Bolo to zlé, ale…“, či by si rád autorovi niečo vytkol alebo nebodaj (ne)vyberaným spôsobom vynadal, chvíľku ešte vydrž. Zdvihni oči od monitora a spomeň si na svoju ‑násťročnú dcéru, sestru, sesternicu či neter. Spomeň si na jej kamarátky a spolužiačky. Môžeš si predstaviť, ako mali pred pár týždňami stužkovú a ako sa spolu s kamarátkami veselo smiali. Možno ťa trochu dojalo, ako to malé dievčatko rýchlo vyrástlo a teraz už vstupuje do sveta dospelých. Také dievčatá boli zavreté v tých dobytčákoch. Tisíc takých dievčat. A potom ďalšie. A ďalšie. Úradníci a gardisti ich poslali SS-ákom priamo do náručia.

Voči tomuto neexistuje žiadne „ale…“. Neexistuje druhá strana mince. Žiadna pluralita názorov. Toto, milý čitateľ, je Zlo.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie