Denník N

Ako v rozhojdanej loďke na hlbokej vode

Andrei Makine rozpráva vo svojej knihe Žena, ktorá čakala, o odľahlej časti Ruska, o tejto „poslednej hranici medzi ľudskou existenciou a vesmírom“.

Andrei Makine je pozoruhodný spisovateľ, ktorý sa narodil na Sibíri, no vo svojich trid­siatich rokoch emigroval do Francúzska. Podáva vzácne svedectvo z tej časti zemegule, ktorá je svojím podnebím rovnako nehostinná ako severské krajiny, ale navyše tu boli miestni ľudia roky traumatizovaní sovietskym režimom.

Makine, autor knihy Žena, ktorá čakala (Inaque), má teda všetky predpoklady rozprávať o tejto, ako ju sám nazýva – „poslednej hranici medzi ľudskou existenciou a vesmírom“. Je to hranica, kde sa odohrávajú mnohé smutné veci, ale aj hranica, kde sa ľudia dokážu k sebe priblížiť veľmi neobvyklým spôsobom, kde dokážu siahnuť k vnútorným silám, o ktorých ani netušili.

Čo všetko sa zmestí do jedného človeka

V tomto Makinovom príbehu prichádza dvadsaťšesťročný spisovateľ z Leningradu spoznať odľahlú časť Ruska – vtedajšieho Sovietskeho zväzu – Archangelsko. Je to tá oblasť, kde začína snežiť už v septembri, kde sa z jednej dediny do druhej dá dostať len na loďke, kde sú zima i prostredie zvlášť drsné.

A keď nastane to dlhé drsné zimné obdobie, všetky ženy tam nosia rovnaké spodničky, pretože v širokom okolí je iba jeden-jediný obchodný dom, a v ňom iba jeden druh spodničiek… A navyše sa na tom dokážu zasmiať.

Napriek tomu sú toto miesto i čas uhrančivé. Veľmi skoro to zisťuje i hlavný hrdina, ktorý sa pôvodne prichádza tomu všetkému vysmiať sarkastickým písaním. Nachádza však niečo celkom iné. Ženskú múdrosť, ktorá sa prelína s prírodou, vôňami, krásnymi obrazmi.

Makinov štýl dokonale ladí s prostredím, kde sa kniha odohráva. Zúfalstvo sovietskeho Ruska je tu menej prítomné ako napríklad v jeho inom diele – v Knihe krátkych lások, čo trvajú večne. Tentoraz je len kulisou. Síce jedinečnou, ale nie určujúcou. Andrei Makine totiž ide ďalej, ako sú spoločenské súvislosti, a siaha k obrazom, ktoré sa môžu odohrať v ktoromkoľvek čase na ktoromkoľvek mieste – a tými sú láska, nádej, strach z blízkosti a opustenia.

Hlavnou hrdinkou knihy je Vera. To je tá žena z názvu – žena, ktorá čakala. Tridsať rokov na muža, ktorý sa stále nevrátil z vojny, a ktorému ako veľmi mladá sľúbila svoje srdce. Jej postava je od začiatku do konca opradená tajomstvom – pre mladého spisovateľa i čitateľa.

Pohybuje sa od idealizácie, romantizácie, až po strach z vlastnej samoty, z vlastnej túžby. Vera má polohu, v ktorej je dokonalá, až snová, i polohu, v ktorej je praktická, obyčajná. A aj takú, v ktorej je opustená a roztúžená. Všetky tieto polohy sú platné naraz a ukazujú, aká rôznorodá môže byť ľudská podstata – čo všetko sa vmestí do jedného človeka.

Namiesto svižného deja obrazy a symboly

Zaujímavé sú aj iné postavy, hlavne ženské, ktoré sú v knihe popretkávané s postavou protagonistky Very. Sú ako dom v dome – taký, v akom býva jedna z nich. Príbehy, ktoré zapadajú do toho Verinho, ktorý zasa zapadá do toho spisovateľovho… Ženy, ktoré tak ako Vera čakajú – na svoju smrť, na stretnutie, na svoju Veru, ktorá sa o ne stará.

Kniha je ako plavba loďou, ktorá zohráva v tomto príbehu dôležitú rolu – loď spája obyvateľov navzájom, ale aj dedinu Mirnyj s okresným mestom. Spája mladého spisovateľa s Verou, ale aj s jeho minulosťou, s jeho strachom z blízkosti.

Aj čítanie je ako plavba na vode – čas plynie inak, inak fungujú fyzikálne zákony, mnohé veci nadobúdajú iný význam. Autor často opakuje podobné motívy a obrazy – akoby kniha mala slohy, kde sa dej zľahka posúva dopredu, a potom refrén, kde sa opakujú prírodné motívy. Ich striedanie vytvára rytmus, ktorým autor čitateľa pohojdáva ako na loďke – na loďke, pod ktorou je riadna hĺbka.

Kniha je lahôdkou pre srdce, nie pre rozum. Ocenia ju čitatelia, ktorí namiesto svižného posúvania deja majú radšej obrazy a symboly, ktorými sa vyjadrujú jemné odtiene pocitov a medziľudských vzťahov. Ocenia ju čitatelia, ktorí nepotrebujú mať veci úplne jasné a uzavreté, podčiarknuté a sčítané, ktorí majú radi na konci otázniky.

Tak, ako hovorí mladý spisovateľ, zamýšľajúc sa po stý raz nad Verou a svojím vzťahom k nej: „Kráčal som ďalej s pohľadom strateným v tmavozlatých opadaných listoch, bielobe oblaku zachyteného nad jazerom. Tie neúnavne sa vracajúce pohľady vyjadrovali oveľa lepšie to, čo nás tak nevysloviteľne spájalo.“

Teraz najčítanejšie