Hlavným porazeným debaty o Mečiarových amnestiách je Ústavný súd
Ústavný súd si vybudoval taký katastrofálny imidž, že je z neho hlavná prekážka politického kompromisu pri rušení Mečiarových amnestií.
Za doterajšiu diskusiu o zrušení Mečiarových amnestií by sa mala najviac hanbiť Ivetta Macejková, ktorá do nej paradoxne celkom správne vôbec neprispela. Pretože ak niečo z celej debaty trčí na svetelné roky ďaleko, tak je to totálna nedôvera v Ústavný súd. Strach, že mu Robert Fico môže prikázať, čo si má o prelamovaní amnestií myslieť, je neporovnateľne rozšírenejší ako viera v Macejkovej nezávislosť.
Minimálne od kauzy Čentéš je výsledkom pôsobenia súčasnej predsedníčky, že v spolupráci s Ivanom Gašparovičom a premiérom Ficom dostala košický súd do postavenia, v ktorom sa znenia rozhodnutí neodhadujú na základe odborných názorov a postojov ústavných sudcov z minulosti, ale podľa toho, kto ich nominoval.
To by, samozrejme, ešte nemuselo byť výnimočné. Aj o zloženie amerického najvyššieho súdu sa vedú politické súboje a je veľký rozdiel, či uvoľnené miesto obsadil kandidát Baracka Obamu alebo Georgea Busha.
Na Slovensku však nedebatujeme o tom, že tento sudca je konzervatívec a preto je väčšia pravdepodobnosť, že bude hlasovať takto, a tento je skôr liberál, preto asi bude hlasovať naopak. Tu v zásadných otázkach ide o čisto mocenskú matematiku, v ktorej sa nebavíme o odborných (či ideologických) názoroch, ale o politických konexiách, ktoré sú dôležitejšie.
Pri menšine našich ústavných sudcov teda nemáme istotu, že majú jasno aspoň v tom, že Slovensko má byť demokratická krajina, v ktorej vládne zákon spolu so spravodlivosťou a nie názor predsedu vlády. To je dvadsať rokov po Mečiarových amnestiách väčší problém ako nešťastný fakt, že ešte stále platia.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.
