Mení sa atmosféra, idea Európy získava nový emotívny náboj

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Guy Verhofstadt, vodca európskych liberálov, si tradičnou rétorikou pouličných manifestácií získaval dav Európanov v Ríme na námestí Bocca della Verita sloganom: „Nepotrebujeme ďalšie a ďalšie deklarácie, ale činy.“ Pokladal som to skutočne za rétorickú figúru, kým som si neprečítal Rímsku deklaráciu predstaviteľov 27 štátov EÚ a Európskeho parlamentu a Európskej rady. S veľkým sklamaním.

Bol som v Ríme, to som si nenechal ujsť, na mnohých podujatiach: na veľkom zhromaždení sociálnych demokratov, kde mocne zazneli hlasy Giorgiho Napolitana, ešte nedávneho prezidenta Talianskej republiky, ktorého zásluhy za vytiahnutie Talianska z krízy nepochybne nikto nepopiera; Federicy Mogheriniovej, skutočne úspešnej šéfky európskej diplomacie, či komisára Pierra Moscoviciho, zodpovedného za ekonomickú politiku Únie.

Potom v sobotu ráno som si odskočil na diskusné podujatie viacerých skupín federalistov, kde rečnili a diskutovali ďalšie osobnosti európskeho politického, ale aj kultúrneho a vedeckého života. Nikto si nerobil veľké ilúzie o obsahu Rímskej deklarácie, ktorej obsah sme ešte vtedy nepoznali, ale aspoň malá nádej žila. Nádej, že sa v nej objaví aspoň niečo z ideí „otcov“ európskeho projektu (hovorilo sa aj o „matkách“, teda skôr o ich absencii…). Ktorí v žiadnom prípade nechápali integráciu ako vytváranie iba spoločného trhu, ale celkom zreteľne a neskrývane ako vytvorenie Spojených štátov Európy, či Európskej republiky.

To, čo na všetkých podujatiach zaznievalo ako nóvum, bola otvorená diskusia práve o federalizme. O politickom projekte Únie, o potrebe projekt dokončiť tak, aby mohol efektívne vykonávať všetky funkcie súštátia. S takou otvorenosťou som sa naposledy stretol iba na Konvente na prípravu Ústavy EÚ (v rokoch 2003-2004), ktorého som sa za Slovenskú republiku zúčastňoval. Po dvoch poradných referendách (zdôrazňujem „poradných“ aj v kontexte s britským referendom) idea federalizácie zmizla.

Dnes je tu zasa, jasná, zreteľná a mnohým dávajúca nádej. Áno, mení sa atmosféra, idea Európy získava nový obsah, zmysel, emotívny náboj. Až som ostal zaskočený medzi tisíckami manifestantov, ktorí pod heslami „I love EU“, „Som európsky občan“, „Európsku republiku“ a pod modrými zástavami s európskymi hviezdičkami zaplavili ulice Ríma a tiahli ku Koloseu.

Cítil som sa tam dobre nielen vďaka tejto proeurópskej nálade (a aj s pocitom akéhosi zadosťučinenia, že idea europeanizmu, ktorej som venoval aj rovnomennú knižnú štúdiu, hlasno ožíva), ale hlavne pre nový obsah a emotívny náboj za ňou: Byť európsky či proeurópsky dnes znamená byť proti fašizmu a rasizmu, ktoré majú tvár Frauke Petryovej z nemeckej AfD či Jobbiku, alebo Kotlebu; klásť odpor protidemokratickým protagonistom s tvárou Orbána, ale hlavne byť proti nacionalizmu, ktorý však už nie je len historickým mementom svetových vojen, ale má tvár Le Penovej, Wildersa, Kaczinského, Beppeho Grilla či Nigela Faragea.

Ten posledný, protagonista brexitu, si asi ani vo sne nepredstavil, že najväčší úspech na rímskom pochode za Európu zožne škótsky „nacionalista“, vášnivým vystúpením za európske Škótsko. A ani to, že európskej Veľkej Británii hrozí premena na neeurópske malé Anglicko.

To bola emócia dovnútra.

No nemenej emotívny až vášnivý obsah naberá európanstvo smerom navonok: Formovať a rozvíjať Európsku úniu ako skutočnú hrádzu pred rodiacou sa koalíciou temných, spiatočníckych síl s tvárou Putina, Trumpa, Erdogana – a viete si predstaviť, že sa k nim ešte pripojí nádej francúzskych rasonacionalistov Le Penová? Tak práve vôľa zabrániť tomuto scenáru rodí novú túžbu po jednotnej, federálnej Európe a nedivme sa, že v tých krajinách, kde sú táto túžba aj vedomie ohrozenosti najsilnejšie, sa snažia o viacrýchlostnú Európu.

Komu sa chce zdržiavať pri vytváraní európskej armády, obranného spoločenstva, európskeho FBI či spoločnej spravodajskej služby Kaczinského ilúziami o veľkom Poľsku či Orbánovým obdivom k Putinovi alebo čínskej „neliberálnej“ demokracii? Týchto európskych občanov zaujíma vytváranie zóny bezpečnosti pred terorizmom minimálne v hraniciach schengenu, solidarita pri riešení migrácie a azylovej politiky v rámci zachovania otvorených hraníc vo vnútri Únie; ale aj lacná a čistá energia, a teda spoločný energetický trh a normy, áno, tie normy o vysávačoch, ktoré slovenskí nacionalisti prezentujú ako symbol bruselskej byrokracie, ale ktoré Európania chápu ako zlepšovanie životného prostredia.

A slovenská vláda správne postavila do popredia potrebu rýchleho zbližovania platov Slovákov a napríklad Rakúšanov či Nemcov. To sa však nedá administratívnym rozhodnutím, ale práve prehĺbením spoločnej daňovej aj sociálnej politiky, europeizáciou tarifného vyjednávania, európskou deľbou práce a spoločnou hospodárskou politikou. Logika rastu životnej úrovne je tou poslednou, neideologickou silou, ktorá nás tlačí byť Európanmi.

Celý tento projekt vnútornej ochrany pred extrémizmom, rasonacionalizmom a fašizmom, vonkajšej ochrany pred temnými vodcami hrmotajúcimi tým starým dobre známym náradím národného imperializmu a projekt rozvíjania stabilného rastu životnej úrovne si vyžaduje aj koniec ešte jednej paradigmy: zideologizovaných a propagandistických pohľadov a rečí neoliberálov o socialistickej Európe len preto, že hľadá model sociálnej spravodlivosti; a rovnako zideologizovaných protieurópskych fráz ľavičiarov, podľa ktorých je Únia iba neoliberálny projekt, teda kapitalistickou Európou.

Model sociálnej, spravodlivej a férovej Európy je rovnako legitímny ako model slobodnej, konkurencieschopnej a inovatívnej Európy. To je poučenie z poslednej hospodárskej krízy a z nárastu sily a popularity spiatočníkov všetkého druhu.

V jarnom Ríme, oslavujúcom šesť dekád európskeho mierového procesu, to bolo cítiť na každej ulici, v každej rokovacej miestnosti či pri pohári osviežujúceho talianskeho Sauvignonu.