Denník N

Rušenie amnestií nie je náš výmysel, len pozor na rýchle riešenia, hovorí právnik

Foto N - Tomáš Benedikovič

Ako jediný Slovák pôsobí vďaka Fulbrightovmu štipendiu na univerzite v Los Angeles. Doma sa venuje ústavnému právu. Daniel Krošlák z diaľky sleduje diskusiu o Mečiarových amnestiách a varuje pred rýchlym riešením. V rozhovore porovnáva aj americký a slovenský systém vzdelávania budúcich právnikov.

V rozhovore sa dočítate:

  • prečo sa nemôže stať, že americký študent práva príde na prednášku nepripravený,
  • akou témou môže slovenský učiteľ práva zaujať Američanov,
  • že rušenie amnestií nie je slovenský výmysel, ale celosvetová téma,
  • prečo sú Mečiarove amnestie bez právnej hodnoty, a teda zrušiteľné,
  • prečo nie je dobré zaťahovať do rozhodovania o amnestiách Ústavný súd,
  • aké skúsenosti má Európsky súd pre ľudské práva s rozhodovaním o zrušených amnestiách.

Pôsobíte na University of Southern California. Ako dlho ste tam a čo robíte?

Od konca decembra minulého roka. Venujem sa skúmaniu imigračného práva a politiky Spojených štátov amerických, najmä zmien, ktoré spôsobil cestovný zákaz vyhlásený prezidentom Donaldom Trumpom. S mojou mentorkou, profesorkou Alison Dundes Rentelnovou chceme napísať na túto tému vedecký článok. Konkrétne, či nie je Trumpov zákaz postavený na kultúrnych predsudkoch.

Ako to zatiaľ vychádza?

Uvidíme, predbežne však predpokladáme, že stojí na istých predsudkoch. Počas volebnej kampane totiž Donald Trump hovoril o moslimskom zákaze a k zmene formulácie na cestovný zákaz došlo až po tom, ako sa ujal prezidentského úradu. Jeho prístup sa teda postupne vyvíja a aj keď sa takýmto maskovaním zrejme snaží o širšie uznanie, jadro daného zákazu pravdepodobne pramení v pôvodných kultúrnych predsudkoch. Z hľadiska záverečného rozuzlenia bude rozhodujúce, ako sa k otázke postavia súdy. Zatiaľ mu to na strane súdnictva veľmi neprechádza.

Pracujete len na výskume alebo aj učíte?

Učil som a aj budem učiť. A nielen tu v Los Angeles. Predbežne ma pozvali aj na východné pobrežie na University of Massachusetts. Podstatou mojej práce je však vedecký výskum. Mám výskumný projekt, na základe ktorého sa mi podarilo získať Fulbrightovo štipendium pre výskum a prednášanie, čo mi umožnilo prísť na nejaký čas do Spojených štátov.

Stíhate sledovať aj dianie na Slovensku?

Čiastočne. Občas si prečítam noviny, ale nesledujem to veľmi podrobne, pretože som dosť vyťažený.

Súčasnou témou medzi právnikmi je diskusia o rušení Mečiarových amnestií. Ako ju z diaľky vnímate?

Je dobré, že sa takáto diskusia začala. Z právneho hľadiska nie je otázka rušenia amnestií jednoduchou záležitosťou. Slovenský právny poriadok upravuje, ako sa rušia zákony, ale problematika rušenia amnestií v ňom upravená nie je. Preto som rád, že sa do diskusie zapojila aj odborná verejnosť.

Aký je váš názor na to, či sú zrušiteľné?

Pravdupovediac, takto vo všeobecnosti na to nemám úplne jasne vyhranený názor. Pri formulácii akéhokoľvek stanoviska je potrebné byť opatrný a tiež je nutné medzi amnestiami rozlišovať. Preto som si pozrel aj stanoviská autorov v zahraničnej odbornej literatúre.

A čo vám napovedali?

Literatúra obsahuje viaceré klasifikácie amnestií. Podľa jednej z nich by sa Mečiarove amnestie dali zaradiť k takzvaným sebaamnestujúcim aktom. Ide o amnestie, ktorými vládnuca moc udelí sama sebe beztrestnosť. V súvislosti s tým sa holandská autorka Vera Vriezen v knihe o amnestiách z roku 2012 vyjadrila, že nemajú žiadnu právnu hodnotu a nasledujúci režim ich môže zrušiť a stíhať tých, ktorí z nich mali prospech. Musím však  dodať, že tu má zrejme na mysli predovšetkým situácie, keď v konkrétnom štáte došlo k politickej tranzícii od diktatúry či autoritatívneho režimu k demokracii. Či by sme sem mohli zaradiť aj našu situáciu, je vec názoru.

Daniel Krošlák (1980)

Pochádza z Bratislavy. Vyštudoval Filozofickú a Právnickú fakultu UK v Bratislave a Právnickú fakultu Ludwig Maximilian Universität v Mníchove. Na krátkodobých pobytoch bol na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti, Univerzite Martina Luthera v Halle-Wittenbergu, Univerzite Massachusetts v USA, ale aj v Zambii, Írsku a v talianskej Florencii. Ako asistent pôsobil najskôr na bratislavskej právnickej fakulte, od roku 2007 je odborným asistentom na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Skúsenosti však má aj s prednášaním na Kolumbijskej univerzite v Bogote, kde bol ako hosťujúci profesor v roku 2013. Prednášal aj na Univerzite J. A. Komenského v Prahe, ale aj letnej škole európskych právnych štúdií na Štátnej univerzite F. M. Dostojevského v ruskom Omsku. V súčasnosti ako Fulbrightov štipendista pôsobí na University of Southern California v Los Angeles. Je vedúcim autorom novej slovenskej vysokoškolskej učebnice ústavného práva.

Rušenie amnestií je teda celosvetovou právnickou témou a nielen náš výmysel?

Nie, nie je to náš výmysel. Pokiaľ ide o rušenie amnestií, tak príkladov je hneď niekoľko. K zrušeniu došlo napríklad v Argentíne, Peru, Uruguaji či v Nikarague. V ďalších štátoch sa o to snažili alebo snažia, zatiaľ sa to však nepodarilo. Z európskych štátov sa pokúsili zrušiť amnestiu napríklad v Španielsku. Išlo o amnestiu vydanú kráľom Juanom Carlosom po smrti generála Franca vzťahujúcu sa na obdobie Francovej diktatúry. Dobrým zdrojom na ďalšie štúdium problematiky môže byť databáza amnestií, o ktorú sa zaslúžila profesorka Louise Mallinder pôsobiaca na univerzite v severoírskom Ulsteri.

Daniel Krošlák. foto - archív DK
Daniel Krošlák. foto – archív DK

Je v tej databáze aj Slovensko?

Profesorka Mallinder uvádza amnestie vydané v období Československa. A áno, pri Slovensku sú uvedené Mečiarove amnestie. O Dzurindovej amnestii tam však informácia chýba.

Vráťme sa ešte k záverom Very Vriezenovej, ktorá konštatuje, že sebaamnestie nemajú právnu hodnotu. Dáva aj návod, ako ich možno zrušiť?

Návod neuvádza, ale v niektorých štátoch je to, pokiaľ hovoríme o technike zrušenia, jednoduchšie. Amnestie sú v nich totiž vydávané parlamentom v podobe takzvaného zákona o amnestii. Potom môže parlament zákonom amnestiu aj zrušiť. Tak sa to stalo napríklad v Uruguaji. Vriezen však spomína inú pomerne kontroverznú myšlienku.

Akú?

Píše, že zodpovedné osoby môžu byť stíhané aj v iných štátoch na základe využitia univerzálnej jurisdikcie. Podotýkam, že sa tu majú na mysli tí, ktorých amnestované činy porušovali základné ľudské práva. Keď však hovoríme o príkladoch situácií, keď došlo k zrušeniu amnestie, alebo bolo v tomto smere aspoň vyvinuté úsilie, nedá sa neuviesť ešte aj iný často pridružený spôsob vysporiadavania sa s problematickou minulosťou, a to takzvané komisie pre pravdu a rekonciliáciu.

Aká je ich úloha?

Pri ich zriaďovaní sa vychádza z toho, že fakty o problémových činoch nie sú úplné, jasné či jednoznačné a je potrebné ich zistiť či overiť. Takéto komisie majú teda za úlohu hľadať, kde je pravda. V tomto kontexte by sme sa mohli tiež pýtať, nakoľko máme úplné, jednoznačné a pravdivé informácie o prípadoch amnestovaných Mečiarovými amnestiami.

Pokiaľ ide o Mečiarove amnestie, u nás sú k dispozícii dve riešenia: ich zrušenie ústavným zákonom a potom vládne riešenie cez novelizáciu ústavy, zrušenie amnestií uznesením Národnej rady s následným preskúmaním Ústavným súdom. Ktoré z nich je vám bližšie?

Návrh zrušiť ich jednorazovo ústavným zákonom.

Prečo?

Nemyslím si, že je potrebné a vhodné systémovo zavádzať takýto mechanizmus kontroly ústavnosti amnestií. Problémov s tým spojených je hneď niekoľko. Treba si uvedomiť, že po roku 1999 sa v dôsledku novelizácií postupne zmenilo znenie ústavy natoľko, že situácia, ktorá umožnila vydanie Mečiarových amnestií, by sa dnes nemohla opakovať. Prezident je od roku 1999 volený priamo. Od roku 2001 bola zrušená prezidentská právomoc udeľovať amnestie v podobe abolície, ktorou sa orgánom činným v trestnom konaní  prikázalo, aby sa pre konkrétny trestný čin trestné konanie nezačínalo, alebo v ňom nepokračovalo. Tiež sa zaviedol inštitút kontrasignácie prezidentskej amnestie predsedom vlády alebo povereným ministrom.

A to, že by mali poslanci preskúmavať prezidentom vydané rozhodnutia, vám neprekáža?

Nezdá sa mi vhodné, aby poslanci Národnej rady skúmali, či nejaká prezidentom vydaná amnestia odporuje princípom demokratického a právneho štátu. Problematika právneho štátu je pomerne komplexná a komplikovaná ústavnoprávna záležitosť. Tiež sa mi zdá zvláštne, že by mal Ústavný súd mať právomoc preskúmavať uznesenia Národnej rady prijaté kvalifikovanou väčšinou, teda rovnakou väčšinou, akou sa prijíma ústava alebo ústavné zákony.

Prečo je lepšie robiť zásah do právneho poriadku pre jeden prípad a neriešiť ho všeobecne?

Ale takých zmien právneho poriadku, ktoré boli urobené pre jedinú vec či človeka, bolo viac. Štandardne v tomto kontexte študentom spomínam napríklad novelizáciu trestného poriadku, ktorá sa spravila, aby predĺžili väzbu Mikulášovi Černákovi. Za normálnych okolností však plne súhlasím s tým, že právne predpisy by mali riešiť situácie všeobecne. No v prípade Mečiarových amnestií ide o neobvyklú situáciu, ktorá si vyžaduje neobvyklé riešenie. A jednorazový zrušovací ústavný zákon je podľa mňa lepšie riešenie, ako návrh, ktorý predložila vláda.

Rozlúčka Vladimíra Mečiara z roku 1998 . foto - TASR
Rozlúčka Vladimíra Mečiara z roku 1998 . foto – TASR

Riešili by sme to, či sa má do rozhodovania zatiahnuť Ústavný súd aj vtedy, ak by mu verejnosť viac dôverovala?

Pri mojich odpovediach na predchádzajúce otázky som vôbec nebral do úvahy  personálne obsadenie Ústavného súdu alebo jeho dôveryhodnosť. Len si jednoducho nemyslím, že by mal túto právomoc mať. Pokiaľ si vezmeme formu vlády a koncepciu deľby moci na Slovensku v čase Mečiarových amnestií, z tohto systémového pohľadu vieme povedať, že zákonodarná moc mala jedinú legitimitu odvodenú od nositeľa moci – ľudu. Z tohto hľadiska mala a vo vzťahu k tomu obdobiu i má nadradené postavenie k ústavným orgánom výkonnej moci, čiže vláde a prezidentovi. V čase, keď Vladimír Mečiar ako zastupujúci prezident vydal sporné amnestie, bol prezident volený parlamentom. Na základe uvedených faktov a tvrdení by sa preto dalo uzavrieť, že súčasný parlament môže ústavným zákonom legitímne zrušiť Mečiarove amnestie. Ústavný súd túto legitimitu nemá. V konečnom dôsledku by sa však nakoniec mohli dotknuté osoby obrátiť aj na Ústavný súd prostredníctvom ústavnej sťažnosti. To už však veľmi predbieham.

Aj podľa toho, čo hovoríte, je jasné, že otázka zrušenia amnestií je komplikovanou záležitosťou. O vládnom návrhu rokujú poslanci v skrátenom legislatívnom konaní. Čo robia s naším právnym poriadkom takéto narýchlo urobené zásahy?

V tomto prípade nie je skrátené legislatívne konanie vôbec opodstatnené. Presnú dikciu, kedy sa môže uskutočniť, obsahuje rokovací poriadok Národnej rady. Táto situácia podľa mňa nespadá pod žiadny z v ňom uvedených dôvodov. Navyše si myslím, že je potrebná ďalšia odborná diskusia, ktorá ešte viac objasní okolnosti a následky zrušenia amnestií.

Na viaceré nedostatky predstaveného vládneho návrhu upozornil prezident. Poznáte jeho pripomienky?

Pozrel som si ich a súhlasím s nimi. V mnohých ohľadoch mám podobné stanovisko.

Keď zrejme skončia amnestie na Ústavnom súde,  je veľká pravdepodobnosť, že ich zrušenie bude posudzovať aj Európsky súd pre ľudské práva. Má s niečím podobným už skúsenosť?

Neviem, či bude posudzovať práve otázku zrušenia amnestií, keďže Európsky súd pre ľudské práva prijíma sťažnosti na porušenie ľudských práv. Nedá sa však vylúčiť, že by prijal relevantnú sťažnosť na porušenie ľudských práv osôb dotknutých zrušením amnestií. Vzhľadom na to, že v štátoch Rady Európy zatiaľ k zrušeniu amnestie nedošlo, tak je jasné, že analogický prípad na stole zatiaľ nemal.

Keď Mečiar amnestie vyhlásil, mali ste osemnásť rokov. Učili ste sa o nich?

To si naozaj nepamätám. Skôr asi nie, ako áno.

A vy ste sa v rámci vlastných prednášok nimi zaoberali?

Nie. Je množstvo iných prípadov, ktoré musíme so študentmi prebrať. A Mečiarove amnestie stále považujem skôr za politickú ako právnu tému.

Pôsobili ste na viacerých školách v zahraničí. Študovali ste v Nemecku, Írsku, Taliansku či v Maďarsku. V čom sa líšia tieto európske univerzity od University of Southern California?

Rozdielov je určite viac. Najvýraznejším je v prípade väčších amerických univerzít existencia kompaktného kampusu, univerzitného mestečka, v ktorom sú všetky fakulty a univerzitné zariadenia pokope. To má významný vplyv na celkové fungovanie univerzity z hľadiska jej vonkajšej a vnútornej identity, vzťahov či možností štúdia a výskumu. V Európe podobné kampusy nie sú bežné.

Ste vysokoškolský pedagóg na právnickej fakulte. V čom sa líši štúdium práva na Slovensku od USA?

Líši sa výrazne. Na Slovensku sa v čase, keď som študoval, kládol dôraz na ovládanie obsahu právnych predpisov. Väčšinou sme sa učili naspamäť, čo bolo v zákone, či v učebnici. Odvtedy sa situácia asi trochu zmenila, niektorí učitelia na skúškach umožňujú používať nekomentované právne predpisy a snažia sa pri výučbe priblížiť aj potrebám praxe. Metodika výučby sa líši od učiteľa k učiteľovi. V podmienkach USA sa nachádzame v úplne inom právnom systéme, ktorý je vo výraznejšej miere vytváraný súdmi a tie majú oveľa väčšiu autoritu. To sa odráža aj vo výučbe práva, ktorá je orientovaná na potreby praxe. Veľmi často sa používa takzvaná sokratovská metóda.

To znamená?

Učiteľ učí študentov tým, že s nimi vedie dialóg. Premyslene im kladie otázky a v rámci rozhovoru hľadajú vysvetlenia a odpovede. V istom zmysle táto metóda reprezentuje opak situácie, keď učiteľ od študenta očakáva len prezentáciu mechanicky naučených poznatkov. Prednášky sú interaktívne a riešia sa najmä konkrétne prípady. Od študentov to vyžaduje vysokú úroveň disciplíny a domácej prípravy.

Skúsme si povedať konkrétny príklad.

Na prednáške z ústavného práva sedí 160 študentov, učiteľ ich má zaznamenaných presne podľa miest, kde sedia. Kedykoľvek môže kohokoľvek vyvolať a očakáva, že je pripravený a vie, o čom je rozoberaný prípad. Inak si spôsobí hanbu a učiteľ ho môže evidovať ako nepripraveného. A to si nikto zo študentov neželá. Miera zaťaženia študentov je oveľa vyššia ako u nás. Prednášky z niektorých predmetov bývajú aj dva alebo trikrát do týždňa a nie iba raz týždenne ako u nás.

Rozmýšľali ste už nad tým, ako tento systém výučby preniesť do našich pomerov?

Do istej miery ho aj prenášam. Ale slovenské pomery sú v tomto značne limitujúce. Sokratovskú metódu občas používam, snažím sa však vyhnúť jej extrémnej podobe. Voči tej mám isté výhrady. Niektorí americkí profesori ju aj práve preto radšej nepoužívajú.

Aké sú tie výhrady?

V extrémnej podobe môže používanie sokratovskej metódy študenta veľmi vystresovať a ponížiť. Neslúži tak k motivácii, ale skôr demotivuje.

Dajú sa porovnať študenti, ktorých učíte na trnavskej fakulte, s tými, čo teraz stretávate v Los Angeles?

Naši sú väčšinou pasívnejší. Americkí sú zvyknutí po zadaní príkladu sami viesť medzi sebou dialóg a argumentovať. Nemajú problém sa spýtať, keď si chcú niečo ujasniť. U nás to býva zriedkavejšie. Je to zrejme dôsledok vzdelávacieho systému, ktorý žiakov a študentov nevedie ku kritickému mysleniu a neučí ich argumentovať. Americkí študenti sú aj ochotnejší pracovať. Na Slovensku sa učiteľ často stretne s tým, že zadá prácu na doma, napríklad si niečo prečítať, a študenti sa na to „vykašľú“. Americkí študenti si tieto povinnosti plnia zodpovednejšie. Uvedomujú si, že sa od nich niečo očakáva, že majú na sebe pracovať a že to robia vo svoj prospech.

Nie je to aj tým, že v Spojených štátoch si za štúdium platia?

Áno, môže to byť aj tým, že platia vysoké poplatky. Na tunajšej právnickej fakulte je to vyše 60-tisíc dolárov za rok a celkové náklady na rok štúdia tu môžu dosiahnuť aj 100-tisíc dolárov ročne. Študenti si často berú extrémne vysoké pôžičky, ktoré po skončení štúdia celé roky splácajú. To nie je úplne pri vstupe mladého človeka do dospelého života. Preto sa tu o tom aj dosť diskutuje.

Napadne vám, v čom sú slovenskí študenti lepší ako americkí?

Neviem, asi je ťažké porovnávať to. Bolo by to aj príliš zovšeobecňujúce. Ja sa však v americkom akademickom prostredí cítim veľmi dobre.

S predsudkami za to, že ste z malej európskej krajiny, ste sa u študentov nestretli?

Nie, naopak, boli veľmi radi. Bol som im predstavený ako hosťujúci výskumník Fulbrightovho programu, čo je tu vnímané ako prestížna záležitosť. Interakcia na hodine bola výborná. Podľa spätnej väzby, ktorú som dostal, boli veľmi spokojní s priebehom aj obsahom hodiny.

O čom bola prednáška?

Venoval som sa právu byť zabudnutý, čo je novoformujúci sa koncept, ktorý v Európskej únii získal pomerne veľkú pozornosť vďaka rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ spred pár rokov. Toto právo vzniklo na základe úsilia odstrániť dátové stopy, ktoré boli o konkrétnej osobe zverejnené na internete a zbytočne ju poznačili. Túto problematiku sme rozoberali z rôznych strán a uhlov. Európske právo sa vďaka tomuto rozhodnutiu výrazne pohlo dopredu a je to zaujímavé aj pre Američanov.

Mečiarove amnestie

Teraz najčítanejšie