Už sa ani nehanbíme nenávidieť. Mladá výtvarníčka vyšíva Slovákov, ako hajlujú voči cudzincom a bijú ženy
Výtvarníčku Ivanu Šátekovú už roky fascinuje slovenská nátura a dokáže ju s iróniou aj úderne podať. Momentálne formou výšiviek a malieb.
Začalo sa to takmer nevinne. Už ju poriadne hnevali nenávistné reakcie, ktoré sa vyplavovali rýchlejšie ako člny pri pobreží Talianska a Grécka s unavenými, vydesenými ľuďmi. Začala vyšívať malú epizódu, ktorá by mohla mať názov: privítanie pocestných pohostinným slovenským ľudom.
Muži aj ženy rôzneho veku v slušivých krojoch, na ktoré my, Slováci, právom môžeme byť hrdí, vítajú otca s dieťaťom. Akurát, že v rukách nedržia povestný chlieb so soľou, lež tú ruku zdvíhajú do vzduchu. Pri troche fantázie by pocestným mohli ukazovať smer cesty, ak zablúdili, a aj to svojím spôsobom robia – dávajú im jasne najavo, kam to prišli. Do krajiny, ktorá sa neštíti otvorenej nenávisti voči komukoľvek cudziemu a radšej ich vypoklonkuje bez ohľadu na okolnosti.
Toto bola prvá z výšiviek, ktoré Ivana Šáteková urobila. Dokončovala ju v čase vlaňajších parlamentných volieb. „Bola som pokojná, vravela som si, že extrémizmus v parlamente nemá šancu. Že zdravý rozum to predsa nedovolí. Ale keď boli známe výsledky, vydesilo ma to,“ hovorí Ivana Šáteková.
Zrazu sa jej zdalo, že na jej ironickom komentári už nie je nič vtipné. Naopak. Výšivke dala názov Hore hajl, dole hajl a ten pomenúva aj celú výstavu jej ostrých komentárov v podobe gvašov a výšiviek, ktoré „ukazujú odvrátenú stranu zidealizovaných predstáv o nás samých a demaskujú slovenskú selanku“. Môžete ich vidieť v bratislavskom Ateliéri XIII.
Ako komiks
Vlastnosti Slovákov ju zaujímajú už dlhší čas a hoci celkom prirodzene ironizuje najmä tie zlé, nie je to vraj tak, že by „nás“ nemala rada. Akurát jej prekáža, že sa tak často oháňame dobrými úmyslami a ľudovými múdrosťami, ktoré sú neraz plné násilia či xenofóbie.
„Porekadlá a príslovia sú u nás považované za rokmi overené pravdy, a takmer nikomu už ani len nenapadne, že mnohé z nich hovoria príšerné veci. Napríklad, že ženy by nemali nikam cestovať a pekne ostať doma, alebo že žena, to je len taký vecheť, veď to je otrasné,“ hovorí.
Rovnako ju rozčuľuje, že slovo „cigáň“ je u nás bežne používaným synonymom človeka, ktorý kradne či klame. „Keď je to takto zafixované v ľuďoch od detstva, ťažko môžu mať iný názor. Je to zacyklené v rodinných kruhoch. Desaťročia sa u nás v reči tradujú veci, ktoré legitimizujú nenávisť a násilie. A ľudia sa za to už ani nehanbia. Zdá sa mi, že kedysi sa aspoň hanbili verejne také čosi povedať, ale dnes akoby to bolo úplne normálne“.
Život v chránenej bubline podľa nej nie je riešením a navyše – ani oáza podobne zmýšľajúcich ľudí už nie je samozrejmosťou. „Neviem, ako je to možné, ale občas sa aj z ľudí, ktorých roky poznám, vykľujú konšpirátori, schopní uveriť prakticky čomukoľvek. Zatvárať si pred tým oči nie je riešenie,“ hovorí.
Obraz konšpirátora „ako vyšitého“ má aj na výstave. Chlapík sedí za počítačom a už je z toho všetkého celý akýsi dopletený. „Niektorí si mysleli, že sa mi niť na jeho tvári zauzlila iba náhodou, ale bol to zámer. Takto to vnímam. Mnohí šíritelia konšpirácií už podľa mňa ani sami nevedia, čo reprezentuje ich myšlienkové pochody. Či sú proti moslimom alebo za moslimov, proti Rusku alebo za Rusko. Je to spleť bludov, ktorá je okolo nás a treba ju rozpliesť,“ hovorí.
Tupou ihlou
K vyšívaniu predtým nemala prakticky žiaden vzťah. Používala najmä fixky, ceruzky a farby, ale formu výšivky, ktorú objavila v ÚĽUV-e, si hneď obľúbila.
„Šopornianska výšivka sa mi hneď zapáčila, lebo mi pripomínala komiks, prostredníctvom ktorého sa dá vypovedať príbeh. Navyše, výšivka je jasným odkazom na naše tradície rovnako, ako je kroj zástupcom identity. Je teda jasné, že pátram po tom, čo je zakorenené v nás – ľuďoch, ktorí žijú na Slovensku,“ hovorí.
Prvé výšivky jej trvali dlho. Vyšívať totiž začala na maliarske plátno, keďže jej bolo najbližšie a – ostrou ihlou. Až dievčatá zo skupiny Kundy Crew, ktoré sa venujú radikálnemu vyšívaniu, jej poradili, že na vyšívanie je dobrá tupá ihla. „Myslela som si, že si zo mňa strieľajú a budem si v obchode pýtať nejakú hlúposť, ale naozaj taká ihla existuje a v mojich výšivkách ňou nastal výrazný obrat,“ hovorí so smiechom.
Výšivky vystavuje v otvorených rámoch, takže vidno aj ich zadnú „odvrátenú“ stranu. „Ak človek vychádza z tradícií, stačí iba malý posun a celá situácia sa ukáže v protiklade. Myslím, že sa dá jednoducho pochopiť, o čo tam ide. Nemám rada veci, ktoré treba siahodlho vysvetľovať a divák ich tam aj tak potom ešte musí hľadať. Verím, že moje kresby a gvaše sú jasné.“
Názvy nemajú, ale ani ich nepotrebujú. Dve panie sediace na lavičke si čosi šepkajú do ucha sledujúc mladý pár prechádzajúci opodiaľ, muž jednou rukou kmása ženu za vlasy, v druhej drží fľašku, do toho automaty a záplava plastových tašiek s logami obchodných reťazcov, ale aj otvorená kritika cirkvi.
„Dušujeme sa, aký sme kresťanský národ, ale keď na to prišlo, ostalo ticho. Katolícka cirkev sa ani výrazne nevyhranila v súvislosti s narastajúcim neofašizmom, a to ma zaráža. Mám obavy, kam to celé speje. Bojím sa nenávisti a u nás je už nenávidieť normálne. A to nemôže viesť k ničomu dobrému,“ hovorí Ivana Šáteková.
Nemá veľké ilúzie o tom, že by jej ironické komentáre v podobe výšiviek či malieb zmenili zmýšľanie celej spoločnosti, ale zdá sa jej, že musíme byť voči sebe aspoň trochu otvorení a nebáť sa nadhľadu potrebného na správny odstup. „Česi si vždy zo seba vedeli urobiť aj srandu, u nás zväčša funguje iba taký ten láskavý humor, jemne sa pousmiať, ale neísť ďalej, aby to náhodou nebolelo. A potom sme zakomplexovaný národ, čo má potrebu vždy hádzať vinu na iných. Ak nebudú mladí ľudia viac cestovať, rozhľadene sa dívať na svet, vzdelávať sa a čítať, nemám ani veľmi nádej, že sa to raz zmení,“ hovorí.
Výstava Hore hajl, dole hajl sa dá vidieť v Ateliéri XIII v Bratislave do 12. mája. Potom ju Ivana Šáteková s kurátorom Omarom Mirzom plánujú presunúť aj do iných miest, ak sa to podarí. A medzitým budú vznikať nové výšivky aj kresby. Inšpirácie má Ivana Šáteková, nanešťastie, až priveľa.
Ivana Šáteková (1984) je absolventka VŠVU v Bratislave. V roku 2013 sa stala finalistkou Essl Art Award, v roku 2014 získala Cenu Nadácie Tatra banky. Vo svojej tvorbe používa najmä maľbu a kresbu inšpirovanú komiksom a fotografiami nájdenými v knihách či na internete. Typický je pre ňu nekompromisný humor, irónia a nadhľad, pomocou ktorých sa vyjadruje k aktuálnym spoločenským otázkam. Je členkou kresliarskeho tria Dzive.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].