Denník N

Dvadsať dolárov na mesiac a mladí bez budúcnosti. Skutočný život na Kube je iný, ako ho vidia turisti

Ulice Havany. Foto - TASR/AP
Ulice Havany. Foto – TASR/AP

O živote na Kube sme sa rozprávali s kubánskym právnikom a aktivistom Wilfredom Vallinom Almeidom, ktorého na Slovensko pozvala organizácia Človek v ohrození.

F ako Fidel, c ako confianza (dôvera), spomína Wilfredo na to, ako sa deti na Kube kedysi učili abecedu. Kubáncom už odmalička vštepovali do hláv asociácie, ktoré mali pomôcť, aby režim vnímali pozitívne.

„Všetko prebiehalo v takomto duchu. Ľudí naučili čítať, ale zároveň sa ovplyvňovalo aj to, ako rozmýšľajú,“ hovorí o veľkom dôraze na školstvo, ktoré režim Fidela Castra po revolúcii v roku 1959 považoval za jednu zo svojich priorít.

Dnes je už Kuba otvorenejšia a od roku 2008, keď sa k moci dostal Fidelov brat Raúl Castro, sa viacero vecí zmenilo, no ešte stále ju čaká dlhá cesta, ak sa chce kvalitou svojich inštitúcií, no hlavne kvalitou života bežného človeka, vyrovnať aspoň tomu lepšiemu priemeru.

O živote na Kube sme sa rozprávali s kubánskym právnikom a aktivistom Wilfredom Vallinom Almeidom, ktorého na Slovensko pozvala organizácia Človek v ohrození.

Vytriezvenie z revolúcie

Keď v novembri minulého roka zomrel Fidel Castro, zdalo sa, že život na Kube sa zastavil. S dlhoročným lídrom ostrova sa lúčili mnohí svetoví lídri Kubánci, ktorí jeho rakvu sprevádzali počas poslednej cesty z Havany do Santiaga de Cuba, kde Castro odštartoval svoju víťaznú revolúciu.

V skutočnosti život plynul ďalej a Wilfredo Vallin Almeida hovorí, že väčšina ľudí jeho smrť brala s odstupom, hoci v televízii ukazovali zábery smútiacich ľudí. „Samozrejme, neoslavovalo sa, pretože to bolo zakázané, ale, na druhej strane, ľudia masovo nesmútili za Fidelom. Nebolo to ako napríklad v Juhoafrickej republike s Mandelom. Myslím, že tam ľudia naozaj plakali.“

Vojenské auto vezúce urnu s popolom kubánskeho lídra Fidela Castra pokrytú kubánskou zástavou smeruje do Santiaga de Cuba. FOTO - TASR/AP
Vojenské auto vezúce urnu s popolom kubánskeho lídra Fidela Castra pokrytú kubánskou zástavou smeruje do Santiaga de Cuba. Foto – TASR/AP

Fidel totiž pred svojou smrťou už nebol taký obľúbený ako v časoch, keď viedol revolúciu. „Na začiatku, keď prišiel do Havany so svojimi rebelmi, mal obrovskú, dá sa povedať, že stopercentnú podporu. V tom čase bol vnímaný takmer ako Boh. Ľudia sa pridali k revolúcii, chceli plniť úlohy a plány,“ hovorí kubánsky právnik, ktorý aktívne pomáha ostatným Kubáncom a snaží sa o rozvoj občianskej spoločnosti.

Nálady sa však postupne menili s tým, ako sa menili aj Castrove vyjadrenia o revolúcii. Ľudia začali vidieť, že nie všetko sa napĺňa a že režim nepriniesol a neprinesie všetko, čo sľuboval. Niektorí tak vo Fidela Castra začali strácať dôveru.

„Castro tvrdil, že mu ide o spoločné dobro ľudu, ale veď to je misia každej vlády. Vlády reprezentujú ľud a sú tu preto, aby zabezpečili dobro občanov,“ hovorí Vallin Almeida.

Navyše, vláda síce tvrdila, že dobro ľudí je jej hlavným cieľom, no postupne začala do rôznych krajín (nielen) Latinskej Ameriky posielať zložky, ktoré mali podporiť rebelov a revolúciu.

„Ľudia si uvedomovali, že to stojí nemalé peniaze a zdroje, a videli, že na úkor toho sa začínajú odsúvať problémy bežných Kubáncov. Videli, že sa nezlepšovali veci, ktoré sa mali postupne zlepšovať vďaka revolúcii,“ dodáva.

Fidel Castro na jednej z posledných fotografií. V septembri 2016 sa stretol s čínskym premiérom Li Kche-čchiangom. Foto - TASR/AP
Fidel Castro na jednej z posledných fotografií. V septembri 2016 sa stretol s čínskym premiérom Li Kche-čchiangom. Foto – TASR/AP

Právnik Vallin Almeida kritizuje aj to, že Kuba dlhé roky (do roku 1976) nemala ústavu, hoci Castro sľuboval, že to bude jedna z prvých vecí, ktoré po víťazstve revolúcie urobí.

Ani tento sľub sa nenaplnil. Čoskoro tak prišli aj masové emigrácie z Kuby, pri ktorých zahynuli tisíce ľudí. Po nich nasledovali silnejšie represie a prenasledovanie ľudí, ktorí sa pokúšali o útek alebo o zmenu.

Dedič Raúl Castro

Šikanovanie režimu zažil na vlastnej koži aj Wilfredo.

„Organizoval som u seba doma niekoľko odborných seminárov s ľuďmi, ktorí nesúhlasia s vládou. Nemali sme oficiálne povolenie, ale zároveň nám to nikto nezakázal. O ôsmej ráno prišiel niekto ku mne domov, zaklopal mi na dvere a hovorí mi: ‚Počuj, dnes nemôžeš odísť z domu.‘ Tvrdil mi, že na to má aj oficiálny súdny príkaz, a týkalo sa to aj toho, že nikto nemôže prísť ku mne domov. Tak tam strážili moje dvere, a ak niekto prišiel, poslali ho preč.“

Wilfredo však vedel, že žiadny súdny príkaz neexistuje. Keď si ho vypýtal, neukázali mu ho. Na výber však nemal, ak nechcel ísť do väzenia, musel ostať doma a stretnutie zrušiť.

„Aké je to dodržiavanie práv, ak vám povedia, že nemôžete vyjsť z vlastného domu ani tam prijímať návštevy? Oni si myslia, že zákony platia iba tak, ako to vyhovuje im. Nie sú pre každého rovnaké a oni si s nimi môžu robiť, čo chcú. Ľudia musia dodržiavať všetko, oni nič,“ hovorí o predstaviteľoch štátnej moci.

Práve to sa Wilfredo snaží so svojou organizáciou zmeniť. Chcú ľudí naučiť, aby poznali svoje práva, vedeli, že ak polícia príde k nim domov a zabaví im veci, musí mať povolenie a musí im dať potvrdenie o tom, čo zhabala.

Bežne sa podľa neho deje to, že ľudia žiadne potvrdenie nedostanú, a keď si uvedomia, že ich veci sú nenávratne preč, nemajú sa čím preukázať, aby ich mohli žiadať naspäť. Potom prídu za Wilfredom, ktorý sa tak často dozvie veci a spozná prípady, o ktorých predtým nevedel ani on. V novinách alebo v televízii sa totiž tieto prípady neukazujú.

Problémy pre ľudí, ktorých režim nepovažuje za pohodlných, sa tak neskončili rokom 2008, keď sa Fidel vzdal moci. Jeho brat Raúl v prenasledovaní opozície pokračuje, je však sofistikovanejší a moc orgánov tak otvorene neukazuje.

Raúl Castro však napríklad po svojom nástupe k moci zlepšil podmienky na cestovanie. Kým vládol Fidel, ľudia potrebovali špeciálne povolenie od vlády, ak chceli opustiť krajinu. Bez neho vycestovať nemohli.

Raúl Castro s Barackom Obamom v roku 2015. Foto - TASR/AP
Raúl Castro s Barackom Obamom v roku 2015. Foto – TASR/AP

To sa zmenilo, no Wilfredo pripomína, že cestovanie nie je samozrejmosť. „Stále platí, že ak vás nechcú pustiť von z krajiny, tak vás proste nepustia. Nevadí, že ste si už na letisku spravili check-in a čakáte na svoj let. Zoberú vás preč a hotovo,“ hovorí Vallin Almeida.

Okrem toho, málokto si cestovanie môže dovoliť. Bežný Kubánec zarobí 17 až 20 dolárov mesačne. Len za vybavenie pasu sa platí sto dolárov a ďalšie stovky stoja letenky. V praxi to teda znamená, že cestovanie z ostrova ostáva stále obmedzené len pre úzky okruh ľudí, ktorí si to môžu dovoliť.

Raúl povolil aj predaj domov či áut, to sa počas vlády Fidela nemohlo. Podľa Wilfreda to však nestačí a Kuba potrebuje viac zmien. Hovorí, že aj keď je predaj nehnuteľností povolený, Kubánci stále nemajú dovolené investovať vo svojej vlastnej krajine.

Prečo to tak je?„Ekonomická sloboda prináša aj istú slobodu v politike. Myslím, že vláda nechce, aby ľudia príliš zbohatli, a aby sa tak ľahšie vymanili spod kontroly režimu. To režim nechce,“ hovorí Wilfredo Vallin Almeida.

Z Kuby aj preto pravidelne odchádza mnoho doktorov a inžinierov, ktorých na ostrove nedokážu zaplatiť. V zahraničí dostanú niekoľkonásobne viac. Ak chcú ostať na Kube, mnohí z nich sa svojho pôvodného zamestnania vzdajú a radšej pracujú ako taxikári, vďaka čomu si dokážu zarobiť viac.

Nedostatok peňazí je tak pre bežnú kubánsku rodinu každodennou realitou. To v konečnom dôsledku prináša korupciu aj krádeže.

„Každý na Kube kradne. Ak niekto robí v továrni na zmrzlinu, tak kradne zmrzlinu a predáva ju. Ak niekto pracuje na diskotéke, tak ukradne cédečká a predáva ich na ulici. Ak niekto pracuje v lekárni, tak kradne lieky a predáva ich ostatným, aby si zarobil,“ opisuje Wilfredo.

 

Už roky sa nič nemení ani v kubánskych mestách a dedinách – ulice chátrajú, domy padajú, ak dlhšie a silnejšie prší, pretože sú staré a rozbité, hovorí Wilfredo.

Turistom sa možno zdá, že situácia na Kube sa zlepšila, pretože vidia ľudí s mobilmi, ako surfujú na internete, ale v skutočnosti ide len o malé percento ľudí, ktorí majú peniaze väčšinou od svojich príbuzných v zahraničí. Okrem toho sú to aj živnostníci, ktorí sa majú o čosi lepšie, ale väčšina ľudí na Kube aj tak žije zo spomínaných 20 dolárov na mesiac.

Zdravotníctvo ako pýcha režimu

Ideálne to nie je ani s kubánskym zdravotníctvom a školstvom, ktoré sa často považujú za pýchu Fidelovho režimu.

„Keď kubánski lekári idú do Brazílie alebo USA, povedia im, že nie sú dostatočné pripravení. Vedia konať v krízových situáciách, vynájsť sa, pretože sú zvyknutí na to, že nemajú nič. Kubánski lekári mi hovoria aj to, že existujú nové lieky, oni však nevedia, na čo ich používať, pretože všetko sa exportuje a keď sa k nim dostanú, tak nevedia, čo s nimi,“ hovorí Wilfredo.

V katastrofálnom stave sú podľa neho aj kubánske nemocnice, no človek zvonku to ľahko nezistí, pretože nemocnice pre turistov sú iné ako pre Kubáncov. Ak majú turisti počas návštevy ostrova nejaký problém, idú do špeciálnych nemocníc, ktoré sú lepšie vybavené.

Kuba často trpí aj vyčíňaním prírody. V októbri 2016 desiatky domov zničil hurikán Matthew. Foto - TASR/AP
Kuba často trpí aj vyčíňaním prírody. V októbri 2016 desiatky domov zničil hurikán Matthew. Foto – TASR/AP

Bežný Kubánec sa tam však podľa Wilfreda nikdy nedostane, nemá nárok na takú zdravotnú starostlivosť. Tá je okrem turistov určená iba pre vysoko postavených straníkov alebo ich známych a rodiny.

„Existuje isté skreslenie reality, ktoré sa dostáva von, a toho, ako to naozaj funguje a vyzerá na Kube. Ak by som mohol, tak by som Európanov zobral k nám a povedal im: ‚Žite ako táto rodina dva mesiace. Nič viac, len si to skúste.‘ Možno by sa zmenilo vnímanie života na Kube,“ hovorí Wilfredo.

Čo bude po Castrovi?

Režim je už desiatky rokov zakonzervovaný – dokázal to aj Fidelov odchod a moc po ňom bez volieb prebral jeho brat, čo je skôr znakom dedičnej monarchie, nie republiky, ktorou Kuba oficiálne je.

Mnoho Kubáncov už preto stratilo akýkoľvek záujem o politiku. Ľudí už stranícka ideológia unavuje a šance zmeniť režim považuje väčšina z nich za minimálne.

Hŕstka tých, ktorí v zmenu ešte stále veria, sa momentálne sústreďuje na rok 2018. Vtedy 85-ročný Raúl Castro odíde z čela vlády. Zatiaľ nie je jasné, kto ho nahradí, no podľa Wilfreda nemožno očakávať prelomové zmeny.

Portrét Fidela Castra v budove štátnej televízie a rozhlasu. Foto - TASR/AP
Portrét Fidela Castra v budove štátnej televízie a rozhlasu. Foto – TASR/AP

„Vyzerá to tak, že neodíde úplne. Ak ostane aj naďalej na čele strany, tak bude de facto vládnuť aj Kube. Strana totiž drží v rukách všetku moc. Odovzdá jednu časť svojej moci, ale tú, ktorá je dokonca ešte dôležitejšia, si nechá,“ hovorí.

Opozícia chce aj napriek tomu vo voľbách postaviť svojich kandidátov. Jej členov síce prenasledujú a režim sa snaží zabrániť tomu, aby získavala priaznivcov a podporu, no zákon účasť nezávislým kandidátom vo voľbách oficiálne nezakazuje.

Wilfredo hovorí, že veľkú šancu na výhru nemajú, ale pre komunistickú stranu je veľmi nebezpečné už len to, že existuje šanca, že získajú (na opozičné pomery) veľa hlasov. Čím viac ľudí bude sympatizovať s opozíciou, tým ťažšie bude prenasledovať ich.

Aj v komunálnych voľbách, ktoré boli pred rokom, získali nezávislí kandidáti stovky hlasov, hoci ich verejne označili za kontrarevolucionárov. „Ľudia sú už unavení z tých istých tvárí, ak je pri moci 60 rokov tá istá vláda, ľudí to začne frustrovať,“ hovorí Wilfredo.

O zmenu sa snaží napríklad hnutie Otro18 (Iný 18 – odkaz na rok 2018, keď budú voľby a Castro odíde) alebo strana Somos+ (Somos más – Sme viac), ktorá sa zameriava na mladých ľudí. Momentálne má viac ako tisíc členov, čo je na kubánske pomery naozaj veľa.

Yoani Sánchezová. Foto - TASR/AP
Yoani Sánchezová. Foto – TASR/AP

Známa je aj disidentka a blogerka Yoani Sánchezová, ktorá na svojom blogu 14ymedio kritizuje režim a zverejňuje príbehy a reportáže z Kuby. Sánchezová, ktorú medzi najvýznamnejšie osobnosti sveta alebo Latinskej Ameriky zaradili aj magazíny Time a Foreign Policy, sa pravidelne dostáva do konfliktu so štátnymi inštitúciami.

Nádejná mládež?

Práve nezáujem mladých ľudí je veľký problém pre skupiny, ktoré sa snažia o zmenu. Väčšina z nich sa nezaujíma o politiku, pretože plánujú odísť do zahraničia.

Nechce sa im čakať, kým generácia straníkov skončí, zomrie alebo sa vzdá moci. Nechcú stratiť svoj život a vedia, že v zahraničí im môže byť lepšie. Majú tam totiž aj svojich známych alebo rodinu, ktorí im povedia, že existuje aj iný spôsob vládnutia a života a porozprávajú im o veciach, ktoré doteraz nepoznali.

Wilfredo hovorí, že na Kube sú ľudia, ktorí si myslia, že ich problémy by mali vyriešiť Američania tým, že zasiahnu, alebo by sa mala viac angažovať Európska únia.

Kubánci žijúci na Floride oslavujú úmrtie Fidela Castra. Foto - TASR/AP
Kubánci žijúci na Floride oslavujú úmrtie Fidela Castra. Foto – TASR/AP

Existuje aj skupina, ktorá hovorí, že problém, ktorý na Kube je, je medzi kubánskym ľudom a kubánskou vládou. Očakávať, že niekto zvonku zasiahne, nie je veľmi reálne.

„Myslím si, že vlády, ako je tá kubánska, sa ťažko dajú zmeniť iba presviedčaním zvonku. Títo ľudia odpovedajú a reagujú na tlak, silný tlak. Ak ten neexistuje, tak ani oni sa nezmenia,“ hovorí a dodáva, že nikdy nefungoval žiadny diplomatický spôsob, ako presvedčiť kubánsku vládu, aby urobila to, čo nechce urobiť.

Aj on preto súhlasí s tým, že bez podpory domáceho obyvateľstva zmena na Kube nepríde, a ak ľudia chcú, aby sa režim zmenil, musia sa o to v prvom rade postarať oni.

„Malo by sa to vyriešiť demokratickými voľbami, musia sa snažiť Kubánci. Ak my, Kubánci, nedvihneme hlavu, tak sa to nezmení,“ uzatvára.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Wilfredo Vallin Almeida je lídrom združenia advokátov (Asociación Jurídica Cubana), ktoré funguje od roku 2008. Kubáncom ponúkajú zadarmo pomoc pri praktických (právnych) problémoch, ale snažia sa aj o šírenie právneho povedomia a o to, aby si ľudia uvedomovali, aké majú práva a ako sa k nim musia štátne orgány správať.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Fidel Castro

Svet

Teraz najčítanejšie