Zachránil vyše tisíc životov, aj tak Slováka Grünhuta skoro nik nepozná. Kiska ho vyznamenal v Jeruzaleme
Aron Grünhut dostal in memoriam vyznamenanie od slovenského prezidenta v slávnom jeruzalemskom hoteli King David. „Takých hrdinov by sme dnes potrebovali,“ hovorí Kiska.
Bratislavskému rodákovi Aronovi Grünhutovi sa zvykne hovoriť „slovenský Schindler“. Na to, že zachránil viac životov ako britský sir Nicolas Winton, sa však o jeho príbehu vie stále veľmi málo. O niečo viac ľudí ho možno bude teraz poznať po návšteve prezidenta Andreja Kisku v Izraeli.
V slávnom historickom hoteli King David v Jeruzaleme ho dnes prezident vyznamenal in memoriam, udalosti sa zúčastnil jeho vnuk Rony, ktorý žije v Jeruzaleme.
Aron Grünhut (1895 – 1974)
- Zachránil 1300 Židov, ktorých pomocou dvoch parníkov doplavil po Dunaji k moru a následne nákladnou loďou do Haify.
- Bol prominentným členom ortodoxnej židovskej obce v Bratislave a šéfom pohrebného bratstva Chevra Kediša.
- Pred vojnou obchodoval s husacinou, chcel v tom pokračovať aj po druhej svetovej vojne, po komunistickom prevrate emigroval do Izraela, kde zomrel v roku 1974.
- V Izraeli založil Asociáciu Chatama Sofera, ktorá pokračovala v tradícii slávneho bratislavského rabína. Spoluvybudoval Bratislavskú synagógu (Pressburg) v Jeruzaleme.
Jeho dedo Aron Grünhut v nebezpečných časoch, ktoré ohrozovali aj jeho samého, ako prominentného člena bratislavskej židovskej ortodoxnej obce a pohrebného bratstva Chevra Kediša, zachránil okolo 1300 Židov.
Pred vojnou sa Aron živil predajom husaciny do Francúzska, ktorú skupoval od slovenských sedliakov. Do jedálne jeho mamy na Zámockej ulici sa chodievalo na polievky.
Pomáhať ľuďom prenasledovaným nacistami pritom začal už po Hitlerovom anšluse Rakúska v roku 1938, keď pomáhal miestnym Židom, ktorí sa zo dňa na deň ocitli v smrteľnom nebezpečí. Pomohol na Slovensko prepašovať 28-utečencov spoza hraníc v Rakúsku, ktorých chceli maďarskí policajti poslať späť na smrť k nacistom.
Slovenský štát ešte neexistoval a Hlinkova garda sa ešte len chystala prevziať moc. Podobnému osudu ako v susednom Rakúsku však začali veľmi rýchlo čeliť aj slovenskí Židia. Grünhut tak rozbehol svoju životnú misiu – zachrániť čo najviac životov.
„Želal by som si, aby takých hrdinov mali všade po celom svete, aby robili svet lepším,“ povedal na udeľovaní štátneho vyznamenania Kiska.
Dojatý vnuk Rony
„Cítim sa veľmi hrdý, bol to veľmi dojemné,“ povedal Denníku N 57-ročný Ron Goren, ktorého otec sa nemohol na vyznamenaní zúčastniť. Na oceneného dedka Arona si pamätá veľmi dobre ako neustále zaneprázdneného človeka, ktorý nechcel veľmi rozprávať o svojich činoch počas holokaustu.
„Veľa začalo vychádzať najavo až po jeho smrti, veľa vecí sme sa dozvedeli od ľudí, ktorým pomohol. Sme naňho veľmi hrdí a cítime sa pohnutí, že jeho príbeh teraz žije ďalej,“ dodal Rony. Ocenil, že v časoch, keď sú populizmus a nenávisť stále silnejšie, sa rozpráva o hrdinoch, akým bol jeho starý otec.
Ronyho otca Bennyho (Benjamin), ako jedného zo svojich piatich synov, poslal Aron Grün do Anglicka v jednom z vlakov sira Nicolasa Wintona.
Veľa rodičov vtedy váhalo poslať svoje deti preč, Grünhut zorganizoval odjazd desiatich bratislavských detí, ktoré po dohode s Wintonom poslal do Prahy. Neskôr sa z nich stali britskí či izraelskí občania.
„Až po rokoch sa zistilo, že bol medzi nimi aj dnešný hlavný rabín v Jeruzaleme Tibor (Jitzchak Tuvia) Weiss, londýnsky rabín Kurt (Sholom Ber) Stern či dlhoročný reportér Jerusalem Post Paul Kohn, ktorý patrí medzi legendy izraelskej žurnalistiky,“ píše sa na stránke venovanej Aronovi Grünhutovi.
Grünhutovo úsilie vyvrcholilo, keď sa mu za dramatických okolností podarilo zorganizovať plavbu dvoch parníkov (Kráľovná Alžbeta a Cár Dušan), ktoré doplavili Židov k moru, odkiaľ sa zaoceánskym parníkom dostali do vznikajúceho izraelského štátu. Komplikovanejšia než plavba po Stredozemnom mori bola však jeho dunajská epizóda, keď hrozilo viackrát, že nedoplávajú do cieľa.
Byrokracia a neochota prijať Židov zbrzdili ich cestu na 36 dní. Pôvodne sa rátalo, že k moru sa dostanú za šesť dní.
Ale ani vtedy, keď sa mu to podarilo a s vyše 1300 zachránenými priplávala po 83 dňoch nákladná loď Noemi Julia do Haify, Grünhut neskončil svoju misiu zachrániť čo najviac ľudí. Radšej nasadol na parník na Dunaji a plavil sa späť v ústrety nebezpečenstvu.
Neutiekol, hoci mohol
„Najúžasnejšie na jeho príbehu je to, že aj po tom všetkom sa vrátil na Slovensko, kde napríklad schovával Židov v utajených podzemných skrýšach na Židovskej či Zámockej ulici,“ rozpráva slovenský novinár Joj Martin Mózer, ktorý zdokumentoval príbeh Arona Grünhuta.
Chvíľu strávil vo väzení v Ilave, skrývajúceho sa v Budapešti ho odhalila tajná polícia. Zachránil ho, našťastie, český kurič Emanuel Zíma, zamestnaný v bývalej budove československého veľvyslanectva, ktoré v Budapešti obsadili nacisti.
Po oslobodení sa vrátil do Bratislavy.
Zostal aj potom, čo väčšina zo židovskej komunity neprežila druhú svetovú vojnu, ale definitívne ho zo Slovenska vyhnali komunisti.
„Komunistický puč a následná správa o tragickej smrti ministra zahraničných vecí Jana Masaryka primali Grünhuta k rozhodnutiu odísť z Československa. Za dramatických okolností prešiel maďarské hranice a odtiaľ sa dostal do Rakúska,“ píše sa na stránke venovanej Aronovi Grünhutovi.
Emigroval do Izraela a v roku 1974 zomrel v Tel Avive. Na bratislavskej Heydukovej ulici, kde kedysi žil, je odhalená tabuľa pripomínajúca jeho hrdinstvo. Z jeho piatich detí žije už len Benny na Floride.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
