Denník N

Jana Shemesh: Teraz som si už istá, že odísť žiť do Izraela bolo správne, na Slovensku už na nás vykrikujú

Jana Shemesh doma v Petach Tikve. Foto – Mirek Tóda
Jana Shemesh doma v Petach Tikve. Foto – Mirek Tóda

O jej živote v Izraeli, rasizme, ktorému čelila jej rodina na Slovensku, aj o boji s jej chorobou sme sa rozprávali so slovenskou spisovateľkou, s našou kolegyňou novinárkou u nej doma v Petach Tikve neďaleko Tel Avivu.

Prezident Andrej Kiska si dal do programu návštevy Izraela aj stretnutie so slovenskou novinárkou a spisovateľkou Janou Shemesh. Rád číta jej blogy, ako zápasí s rakovinou, a bol aj zvedavý na život v krajine, kam sa pred jedenástimi rokmi odsťahovala za svojím izraelským mužom. Rozprávali sme sa s ňou, ako sa začal jej izraelský príbeh, aj prečo je napriek ťažkým výzvam rada, že vymenila Slovensko za Izrael.  

Keď sme sa stretli ešte v redakcii  SME na zahraničnom oddelení, bola si už jednou nohou v Izraeli. Zoznámila si sa tam so svojím súčasným mužom Rafym. Ako ste sa stretli?

Bola som na služobnej ceste, keď prebiehal odchod Izraelčanov z pásma Gazy v auguste 2005. Stretli sme sa na pláži, čo mi je už trochu trápne rozprávať, lebo to znie už ako vtipný príbeh. Zoznámili sme sa na pláži, žijeme spolu jedenásť rokov, máme desaťročnú dcéru, riešime hrozné veci. Šlo to rýchlo, v auguste sme sa zoznámili, v novembri sme sa zasnúbili a v apríli sme sa zobrali.

Takže ty si sa prechádzala po pláži, Rafy sa prechádzal a dali ste sa do reči?

No, znie to čudne, ale tak.

A kto hodil „pick-up line“, nejakú vetu na začiatok?

No, jasné, že Rafy. Môžem to povedať? Tá veta je fakt hrozná (smiech). Keby chodili anjeli po zemi, tak sú ako ty.

Tak to je romantické, nie?

Rafy je veľmi romantický. V zásade je až prekvapivé, ako dlho to vydržalo, hoci sme sa tak krátko poznali. Väčšinu času, čo sme spolu „chodili“,  som bola potom ešte na Slovensku, do januára 2006. Potom som prišla do Izraela.

Od začiatku si bola presvedčená, že opustíš Slovensko?

Myslím, že áno.  Zdalo sa mi, že sa skôr prispôsobím ja, ako by sa Rafy prispôsoboval Slovensku. A musím povedať, že ten vývoj, ktorý na Slovensku nastal v posledných rokoch, ma utvrdil v tom, že som sa rozhodla správne.

Čo máš na mysli?

Napríklad naše posledné leto na Slovensku. Už predtým sa na nás ľudia pozerali, ale vlani sme zažívali situácie, že na nás začali vykrikovať.

Mali rasistické narážky?

Na Rafyho, pretože si mysleli, že je Arab. Na mňa v trnavskom obchodnom dome kričal chlapík, že sa kurvím s Arabom, a či sa nehanbím. V Izraeli sa mi nikdy nestalo, že by ma niekto napadol za to, že mám modré oči, prízvuk, ktorý nevedia nijakým spôsobom identifikovať, hoci jasne vidia, že nie som „sabra“ (slangový výraz pre žida narodeného v Izraeli). To, že mi niekto vynadá, ešte znesiem. Ale potom prišli narážky aj na našu dcéru Ruth. Napríklad že vyzerá ako olašská cigánka a podobné veci. Fakt sa to posledné roky stupňuje.

Je to dôsledok toho, ako sa správa politická elita?

Myslím, že je to preto, že si ľudia myslia, že sa im za to nič nestane, že je to úplne v pohode.

Prečo to teda predtým považovali za tabu?

Posun podľa mňa nastal v tom, že za to nie je žiadne spoločenské odsúdenie. Napríklad že niekto povie: židia do plynu, či utečenci nech sa utopia v mori, nenastane situácia, že by ho okolie za to odsúdilo.

Stalo sa to súčasťou mainstreamu?

Asi áno, a už sa za to ľudia ani nehanbia a pozerajú sa zle skôr na tých, čo s tým majú problém. A ak máš nejakú výhradu proti nenávistným rečiam, a namietneš, že veď sa tu rozprávame napríklad o dieťati, dostane sa ti odpovede, že ten hejter má na to svoj názor a má naň právo. Hejt však nie je názor, a ak je,  tak môj názor potom je, že nechcem mať takého človeka ani medzi svojimi facebookovými priateľmi, hoci toto je trochu detinské porovnanie. Nie je to o tom, že by som chcela žiť vo svojej bubline, kde sú všetci ľudia slniečkari, majú ma radi a majú radi diverzitu. Nechcem však mať na mojej facebookovej stene ani v mojej obývačke niekoho, kto takto nenávidí.

A to máme v parlamente prvý raz fašistov…

Tak toto je totálna hrôza. Práve dnes som v RTVS počúvala Uhríka z Kotlebovej strany, že sa nemôže vyjadriť k holokaustu, lebo on vtedy nežil a nevie, ako to bolo. No, na druhej strane sa vie celkom presne vyjadriť, čo Tiso urobil dobre. Nevie niečo odsúdiť, lebo vtedy nežil, a iné historické udalosti vie oceniť, hoci vtedy tiež nežil.

Prezident Kiska sa stretol s reportérkou Denníka N Janou Shemesh (autor: Mirek Tóda)

Švédi sa uprostred vojny otočili, zhrozili sa nad tým, čo sa deje, rozhodli sa pomáhať židom a celé desaťročia boli otvorení voči utečencom. Na Slovensku máloktorý politik povie na rovinu, kto bol Tiso zač…

Iste, to všetko vieme, ale už aj v takom Švédsku veľmi narástli ultrapravicové strany. Nárast tuposti a vymedzovania sa voči iným drsným spôsobom je však viditeľný aj tu v Izraeli. Žijem tu jedenásť rokov a slovník sa nenormálne zradikalizoval. A to aj medzi politikmi štandardných strán. Nepovažujem za riziko ani tak nacionalistického populistu Avigdora Liebermana, ktorý je pre mňa čitateľný. Oveľa viac sa obávam štyridsiatnikov v Likude (vládna strana premiéra Benjamina Netanjahua). To sú ľudia ako Ayelet Šaked (ministerka spravodlivosti), či Cipi Hotovely (štátna tajomníčka na ministerstve zahraničia). Majú príšerný slovník. Zoberte si napríklad ministerku kultúry a športu Miri Regev, ktorá je schopná povedať, že utečenci z Eritrey sú rakovina. Majú veľmi necitlivé výroky k Palestínčanom aj k utečencom, ale aj v rámci jednotlivých skupín  v Izraeli.

Myslíš rivalitu medzi európskymi aškenázskymi a južanskými či blízkovýchodnými sefardskými židmi v Izraeli?

Zoberme si Miri Regev, ktorá vyrástla v prostredí mizrahim (sefardskí, takzvaní východní židia z Blízkeho východu či zo Španielska a z Portugalska), ktoré malo celý čas pocit, že sú utláčaní, a teraz veľmi sama radikálne a vulgárne útočí na aškenázskych židov, ktorí podľa nej ukradli krajinu a nikde sa nemôže hrať mizrahim hudba a všade sa hrá len Mozart, lebo to je také európske. Jednoducho už aj medzi jednotlivými prúdmi v izraelskej spoločnosti sa to začína trieť. Na druhej strane aškenázski umelci, tá takzvaná intelektuálna elita, povedia, že čo oni majú s tými, čo bozkávajú mezuzu pri dverách, že to sú takí primitívi, čo veria v Boha.

Je to celosvetový trend?

Myslím, že je to celosvetový trend, pretože lídri, ktorí sú pri moci, silno počúvajú spodné prúdy v spoločnosti. To je príklad Roberta Fica, a nakoniec mi to veľmi pripomína aj izraelského premiéra Benjamina Netanjahua.

V čom?

Sú príliš dlho pri moci, majú pocit, že všetky médiá ich nenávidia, že proti nim všetci kujú pikle, vrátane prezidenta. Aj tu je vzťah medzi premiérom Netanjahuom a prezidentom Rivlinom nie veľmi dobrý, hoci boli kedysi v jednej strane. Potom sú tu  korupčné tendencie, snaha zhŕňať všetku moc do svojich rúk – ekonomickú aj mediálnu. Obaja používajú  populistické heslá, ktorými zakrývajú reálne problémy. Svoje aj problémy krajiny. Prečo začal Fico hrať na utečeneckú kartu? Koľko k nám prišlo utečencov, šesť? Koľko k nám naozaj chcelo prísť? Aj tí, ktorých sme prijali, sú u nás nešťastní. Útočí na skupiny ľudí, ktoré majú tendencie istí ľudia nenávidieť.  To isté robí aj Netanjahu a potom ľudia majú pocit, že je normálne byť vulgárny, pretože aj politici tak rozprávajú. A ako v prípade Netanjahua, tak aj vo Ficovej strane sa hovorí, no veď koho iného by sme mohli mať na čele. Tak príliš si uzurpovali stranícku moc, že vytvorili dojem, že im niet alternatívy.

Netanjahu navyše stavil na populistického amerického prezidenta Trumpa – nebude však pre Izrael sklamaním?

Neviem, či pre Izrael, ale pre Netanjahua bude. Trump nebude zobať z ruky tomu politickému prúdu, ktorý si myslí, že každý týždeň postaví osadu a bude si tu robiť, čo chce. Mám dojem, že Trump  mnohým veciam nerozumie. Ďalšia vec je, že má ambíciu stať sa mierotvorcom, čo mal v posledných desaťročiach  každý americký prezident.

Koľko kandidátov sľubovalo, že presunie ambasádu do Jeruzalema, a zostalo pri slovách…

On to podľa mňa neurobí, lebo chce byť mierotvorca, a myslí si, že cesta by bola preňho zarúbaná. Problém však nie je v tom, či bude, alebo nebude ambasáda v Jeruzaleme, ale v tom, ako vytiahnuť z izraelskej aj palestínskej politiky niekoho, kto bude mať odvahu postaviť sa na istý čas aj proti väčšine svojich ľudí a chcieť sa dohodnúť. Nevidím nikoho takého.

Boli však prípady, keď si jastrabi spolu sadli a dohodli mier. Zoberme si izraelského premiéra Begina a egyptského prezidenta Sadata, ktorí podpísali mierové dohody.

História  pravicových premiérov, že zrazu urobili niečo výnimočne nečakané, tu bola, ale myslím si, že Netanjahu to nebude, a  platí to aj o palestínskej strane, hoci to znie ako klišé. Nemôžeš rokovať o mieri s niekým, kto sa tak strašne bojí, aby sa udržal pri moci, ako napríklad Abú Mazen či Netanjahu.

Riešenie dvoch štátov je teda vylúčené?

Vízia, že bude jeden štát a budú v ňom žiť Židia a Arabi v mieri, je fantastická, no nereálna.

V Haife však celkom dokážu medzi sebou vychádzať, nie?

Haifa je výstavnou skriňou multikulturalizmu, nie všade to funguje. A pokiaľ ide o veľkú politiku, zrejme budú dva štáty, ale kedy a ako, netuším. A poviem, že hoci Palestínčanom štát želám, lebo takto je to neudržateľné a ohrozujúce dušu Izraela, bojím sa, aký bude ten štát, ktorý by sme mali  asi 15 kilometrov od miesta, kde bývame. Kto ho povedie? Aká bude jeho politika? V čase, keď sa všetko radikalizuje.

A to máš na severe Sýriu, kde sa rozmáha Hizballáh a Irán…

A to ani Egypt nie je veľmi stabilný. Sísí to tam drží, ale čo ak bude zase nejaká revolúcia. Teraz je už Mubarak doma z väzenia, čo sa tam vlastne potom stalo? Čo boli výsledky arabskej jari?  A čo bude s masou naštvaných a zradikalizovaných ľudí? Čo keď o desať rokov zase niečo praskne?

Hamas do toho strieľa na Izrael rakety. O čo mu ide?

Hamas vedie takú udržiavaciu vojnu, do nejakého otvoreného konfliktu, myslím si, by nešli, nemali by na to. Nemajú tam elektrinu, nemajú tam pitnú vodu, funguje tam náboženská polícia, ktorá skúma, či sú ženy zahalené, či sa s niekým neprechádzajú po ulici a či sa riadne učia deti Korán. To napätie sa snažia vytlačiť raketami, ktoré niekedy aj zabíjajú a spôsobia škody. Príde izraelská odveta, tam to zase rozbombardujú a zase Hamas vyzerá ako geroj, ktorý drží svoj národ. Mne je napríklad ľudí v Gaze nesmierne ľúto, lebo je to peklo, ale nesúhlasím s tým výkladom, že izraelská blokáda je holokaust a Gaza je jeden veľký koncentračný tábor.

Čo si myslíš o bojkote Izraela, pražský rabín Sidon to považuje za antisemitizmus…

Jedno zásadné prirovnanie pri tomto bojkote zlyháva, Izrael nie je apartheid. Môžeš ho všelijak kritizovať, hovoriť  o jeho demokratických deficitoch, a to mám pocit, že skoro každá krajina už má isté deficity, ale nemáme tu oddelené toalety pre farebných a bielych, ani to, že sa navzájom nemôžu sobášiť , či to, že niektorí nemajú volebné právo. Kresťan z Nazareta má rovnaké právo ako moslimská žena z Haify či žid z Jeruzalema. Tiež si myslím, že v debate o bojkote je veľká miera antisemitizmu. Ja som napríklad bola zhrozená, že v mojich vlastných novinách, síce na blogu, ale predsa, sa objaví článok s titulkom: Má štát Izrael právo na existenciu?

Prečo ťa to nahnevalo?

Ultraľavicové bludy považujem za rovnako nebezpečné ako ultrapravicové, hoci sa u nás o ňom toľko nehovorí. Mám pocit, že bojkot smeruje k otázke legitimity štátu Izrael, či má právo existovať. Amos Oz, ktorého nemôžeme podozrievať, že by bol nejaký sympatizant pravicových vlád, povedal: Nemecko, čo strašné spravilo, Sovietsky zväz, čo strašné spravil, počuli ste niekedy, že by sa niekto pýtal, či má Nemecko či Rusko právo na existenciu? Túto otázku nikto nikdy nepoložil a porovnajme si veci, čo sa stali. A čo potom Asad, prečo nerozpustíme Sýriu? Nemyslím si, že ten bojkot je úprimne myslený len na podporu Palestínčanov, je proti Izraelu. Nemyslím si, že to niekam vedie.

Mohol by byť Izrael členom EÚ? Je to jediná stabilná demokracia na Blízkom východe a krajina funguje ako Západ.

Kultúrne určite áno, aj keď Európania na rozdiel od Izraelčanov nie sú takí pripravení spoliehať sa na armádu, to je obrovský rozdiel, ktorý je spôsobený aj tým, že od roku 45, ak nerátame balkánske vojny a teraz Ukrajinu, Európa žije v mieri. Neviem však, či by Izrael mal záujem byť v EÚ a opačne.

V Európe sa znovu posilnil antisemitizmus – vnímajú to tak aj tvoji kamaráti?

Máme kamarátov vo Francúzsku aj Belgicku a dokonca aj v Kanade, kde by si to pri multi-kulti Trudeauovi nemysleli, majú obavy z antisemitizmu. Tak ako je už normálne byť rasista, tak je normálne nadávať na Izrael. Nedávno som čítala, že v Nemecku veľmi narastá antisemitizmus nielen časti prisťahovalcov, ale aj  domácich Nemcov. Prešiel nejaký čas od holokaustu, stále menej ľudí si ho pamätá, rastie pocit, že by sme Izrael nemali toľko čičíkať, lebo je to už silná krajina. Lenže ten antisemitizmus nemá nič s Izraelom, lebo veď ten v pohode treba aj pranierovať, ale s nenávisťou voči židom zamaskovanou za kritiku ich štátu.

Na Slovensku, keď si to rozmysleli s debatou s Kotlebom, hneď sa písalo o tom, ako židovské médiá tomu zabránili, zase išlo o sionistické sprisahanie.

A toto je ešte horšie, tu nevidíme ani spojenie s Izraelom, to je úplne taký od stredoveku sa tiahnuci antisemitizmus. Ale všimla som si, že slovenská ultraľavica rozpráva: pozrite sa, čo sa robí s Palestínčanmi. Aj pri Tisovom hrobe bola poslankyňa za ĽSNS, ktorej sa pýtali na holokaust, a povedala: pozrite sa, čo Izraelčania robia s Palestínčanmi. Ľavicový a pravicový antisemitizmus sa zlievajú a majú veľmi podobné argumenty. Obchádza sa však fakt, že v Izraeli je množstvo ľudí, ktorí sú proti okupácii, až nenávidia sami seba za to, že Izrael je na okupovaných územiach, a takých, čo tvrdia, že nevedia prežiť to, že po tom všetkom, čo sa stalo židom, sú schopní robiť niečo také druhému.

Napríklad niektoré komentáre denníka Haarec myslíš?

Tak napríklad ich Gideon Levy je klasický príklad. Na ňom je vtipné, že dlho píše o Palestínčanoch, chodí tam, čo je chvályhodné a potrebné, ale nevie po arabsky. Keď prídeš do nejakej krajiny, o ktorej si predtým písal bez znalosti jej jazyka, a keď sa ho naučíš, tak prídeš na to, že je to dosť inak. Keď čítaš vyjadrenie izraelského politika preložené z hebrejčiny do angličtiny, chýbajú ti nuansy.

Učila sa ti ľahko hebrejčina?

Celkom ľahko, ale nedovolila by som si povedať, že ju až tak ovladám. Je to veľmi poetický jazyk. Je tam veľa slov podobných – napríklad búdka sa povie budke.

Ktoré slovo je najťažšie?

Neviem to tak povedať, problémy mám dodnes s rodmi. Hebrejčina nemá stredný rod a slová, ktoré sú u nás napríklad v ženskom rode, v hebrejčine nemusia byť. Čo ja viem, škola je v hebrejčine mužský rod. Ale ukazuje sa to aj naopak, Ruth napríklad hovorí tá dievča, lebo je jej cudzí stredný rod.

Najskôr si sa naučila písanú hebrejčinu?

Písala som na začiatku otrasne, prvú sa naučíš hovorovú, lebo sa chceš najskôr dohovoriť. Kurzívovú verziu napríklad vôbec neviem, len tlačenú. Ak si chce moja dcéra niečo zašifrovať, tak to napíše písaným (smiech).

S Ruth sa rozprávaš po hebrejsky?

Vtedy, keď sme v spoločnosti, kde ľudia nerozprávajú po slovensky.  Nechcem, aby si mysleli, že hovoríme niečo o nich, zo slušnosti. Doma sa však výhradne rozprávame po slovensky.

Kto rozpráva najkrajšou hebrejčinou?

To je veľmi svojské. Vieš hneď zistiť, kto pochádza odkiaľ, hoci sa tu aj narodil. Napríklad Aškenázi vedia pekne povedať chaver (priateľ) s ch, no Mizrahimovia by povedali haver. Poliaci, tí povedia, že ju majú najkrajšiu, a irackí židia, že majú najkrajšiu. Aj to výrazivo je iné. Rafyho rodičia sa napríklad rozprávali v Iraku po arabsky, hoci sú židia. Tu sa naučili po hebrejsky.

Kedy emigrovali do Izraela?

V 50. rokoch, keď sa tam odohral prevrat a zo dňa na deň im zákonom zobrali občianstvo, prišli takmer o všetko. Boli ešte celkom šťastní. Rafyho pradedko dodával látky ministrom z Anglicka a naznačili mu, že sa niečo deje, a nejaké peniaze stihol poslať do zahraničia, takže niečo sa rodine predsa len podarilo zachrániť. Žili si tam dobre, v Bagdade mali jedni z prvých auto, tu sa ocitli v stanovom tábore, lebo boli mizrahim. Dodnes je u nich ten vzdor, ako sa k nim Aškenázi správali.

Má Ruth v škole náboženstvo? Vy ste obaja s Rafym pomerne sekulárne naladení – ako sa k nemu stavia?

Náboženstvo, teda predmet, sa volá Tóra, je od prvej triedy. U Ruth to prebiehalo vo viacerých fázach. Jedného času, keď bola prváčka, bola vyslovene pobožná. Keď som jej povedala, že nikto nevie všetko, tak som dostala odpoveď, že Boh vie všetko. V škôlke si veľa spievali, že Boh ťa chráni a podobne, a zafixovala si to asi nejak. Nezvykli sme si robievať šábes (náboženský rituál v piatok poobede, keď sa začne židovský deň odpočinku), ale ona si to vyžiadala, tak to robievame. Je to pekný zvyk, rodina sa stretne.

V Izraeli je to aj súčasť spoločenského života, celá krajina v podstate vtedy stíchne v piatok na obed…

Ja to celkom uznávam, na druhej strane už Ruth nehovorí, že Boh vie všetko, má už istú skúsenosť. Pýta sa napríklad, prečo je mama chorá, ako to môže Boh dopustiť, klasická otázka. Myslím, že Tóra ju baví, ale skôr literárne. Závisí to aj od učiteľky. Jedna vec je, keď učí náboženstvo niekto naozaj dogmatický, a keď ťa niekto učí, kto bol vychovávaný vo viere, ale nerobí z toho alfu a omegu, berie to ako súčasť kultúry. Napríklad niekto, kto deťom povie: Tóra je literárne zaujímavá a povedzme si niečo o nových slovách. Teraz má takú učiteľku. Tu sa však z Tóry aj maturuje. Školský rok je centrovaný podľa židovských sviatkov. Teraz bude Pesach, tak ide Ruth do školy s vajcom na tvrdo, šalátovým listom a budú si robiť seder pesach, pesachovú večeru. To býva na židovský nový rok Roš Hašana, na Purim, na Chanuku, nosia si šišky napríklad.

Jej spolužiaci sú veľmi pobožní?

Nie, všetky deti sú sekulárne. Niektorých má takých, o ktorých hovorí, že ich rodičia odišli od náboženstva, čiže sú to muži, ktorí vyrastali s kipou a potom ju zhodili. Keď ide dieťa do školy, tak z radnice dostaneš dve možnosti, kam ho môžes zapísať do školy: jednu sekulárnu a jednu nábožnú.

Tam by boli rozdelení na chalanov a dievčatá?

Áno, od dvanástich, keď je podľa židovskej viery dievča dospelé, a chlapec od trinástich, sú už separovaní.

Ako je to s kvalitou škôl?

Záleží na tom, kde bývaš. Myslím, že to je aj problém Slovenska. Izrael má podľa OECD problém, že medzi perifériou a centrom je veľký rozdiel. Sme vo štvrti, kde žije veľa lekárov, high-tech ľudí. Máme tu veľký priemyselný park, kde je Intel či Oracle, farmaceutické firmy. To je aj populácia, ktorá si vyžaduje kvalitnejšie školy a rodičia sú asertívnejší, ale závisí to aj od ekonomickej sily. Ak si z periférie, ako napríklad z robotníckeho Ašdodu, tam ten tlak nie je. Tak ako u nás.

Je priepastný rozdiel medzi našimi a izraelskými univerzitami?

Technion v Haife a Telavivská univerzita sú svetové školy. Ani neexistujú také regionálne univerzity u nás, ako svojho času napísal, myslím, Peter Schutz, že pri každej silážnej jame je univerzita. Tak to tu nie je. Tu je univerzitné vzdelanie drahé, takže si rozmyslíš, kde ho budeš platiť.

Od začiatku ste chceli žiť v Petach Tikve?

Nie, na začiatku sme boli v Tel Avive, kým mala Ruth rok a pol, potom sme sa presťahovali. Mali sme byt v centre a tam boli samí starí ľudia. Keď si mladý, je to fajn, máš to pešo na pláž, do všetkých pubov, ale pre deti už to nie je. Do školy by to bolo tiež ďaleko.

Tu to máte aj tak veľmi blízko do Tel Avivu, vlakom za 12 minút…

Hovorí sa tomu merkaz, centrum. Školu má na našej ulici, všetko je tu blízko.

Jana Shemesh s manželom Rafym a dcérou Ruth. Foto - Mirek Tóda
Jana Shemesh s manželom Rafym a dcérou Ruth. Foto – Mirek Tóda

Je tu veľa prisťahovalcov?         

Je tu dosť prisťahovalcov, veľa Rusov, v poslednom čase aj veľa Francúzov a mám kamarátku Nórku, ktorej muž je Izraelčan pracujúci pre Nokiu, a Ruth mi hovorila, že majú teraz novú žiačku, Felicity z Kanady. Podľa toho, čo hovorí, je to zrejme dievčatko s koreňmi v Číne alebo Japonsku.

A čo ukrajinskí prisťahovalci?

To je inak zaujímavé, Ukrajinci a Rusi sa dosť separujú. Mám kamarátku Rusku, ktorej som sa na to pýtala, a hovorila mi, že sa vždy považovali za lepších. Mnohí spolužiaci, ktorých má Ruth, píšu v azbuke a hovoria po rusky, čo je v pohode, vedieť viac jazykov, ruština je svetový jazyk. Rusi však majú takú tendenciu tváriť sa, že sú niečo viac, hlavne voči tmavším. Poviem príklad z obchodu, kde sú pokladníčky Rusky a sú tam Etiópčanky, ktoré dávajú nákup do tašiek, aby sa to rýchlejšie posúvalo. Na niektorých Ruskách vidno, že je im až nevoľno, keď tá Etiópčanka stojí vedľa nej. Často mi je až trápne za nich.

Čo si očakávala v Izraeli a bolo to inak?

V strednej Európe to možno ešte dosť funguje, že si so židmi spájaš, akí sú intelektuáli a vždy v dobrých profesiách, umelci a filozofi, všade Freud a Einstein. A teraz som prišla sem s týmto, svojho druhu predsudkom a zrazu som zistila, že veď aj tu sú hlúpi, nevzdelaní ľudia. Napríklad som riešila, aký je Franz Kafka skvelý spisovateľ, a ľudia nevedeli, kto to je. Ja som si hovorila Franz Kafka, preboha! To bol pre mňa šok. Na druhej strane som tiež veľmi rýchlo narazila na to, že neviem napríklad, kto je veľký izraelský spisovateľ Sami Michael.

A čo ťa ešte zarazilo?

Od začiatku som mala problém s množstvom kolektivistických prvkov. Kolektivizmus je tu veľmi silný, my, všetci spolu, ľud. Ruth teraz vystupovala na besiedke a bolo to ako zo Sovietskeho zväzu. Neviem, či preto, že ruské učiteľky to organizovali. Niekedy mám pocit, že musíš potlačiť individualitu, lebo my všetko zvládneme, len keď budeme  bejachad, spolu. A všetci musíte byť kamaráti. Je to také budovateľské, a pritom tá spoločnosť je taká roztrieštená.

Veď platí: dvaja židia – tri názory, nie?

Samozrejme, a potrebujú nejaký étos, aby to dali dokopy. Na to majú armádu.

Ruth sa teší na armádu?

Neteší sa, kto sa teší. Ja sa desím. Hovorím si: bude to o osem rokov, ale to bude veľmi rýchlo. Stále jej hovorím, že sa musí učiť ten klarinet, aby išla do umeleckého súboru.

Ešte by mohla byť armádna novinárka?

Nechce byť novinárka, nezarábajú veľa, podľa nej. Ja som zmierená s tým, že pôjde do armády. Tak ako platíme dane, tak aj chodíme do armády.

Patrí to k DNA Izraela?

Áno, akurát sa bojím, že za čo a proti čomu bude bojovať.

Či ju to príliš nezmení?

Bojím sa toho, či to bude obrana, vtedy sa zmieriš, alebo či to pôjde do agresie. To je príklad toho vojaka Elora Azariu, čo zastrelil palestínskeho útočníka, už spacifikovaného, ležiaceho na zemi. To naozaj nemusel. Tiež sú tú také tendencie, hlavne od pravicových politikov, v podstate aj Netanjahu sa ho zastal, že jeled šelanu, naše dieťa. Ako každý z nás sa má teraz zaňho postaviť, lebo je to dieťa nás všetkých, a to je totálna kravina. Podľa mňa väčšina rodičov sa modlí, aby toto jeho dieťa v živote neurobilo, lebo to je hrozné.

Chodia ešte mladí po vojne na ďaleké cesty do Latinskej Ameriky, ako sa zvyklo chodievať?

Už to nie je toľko, to bolo, keď bola intifáda, teraz je to relatívne pokojné. Vtedy to bol brutus, a takmer každý týždeň tu bol teroristický útok, a po každom útoku nabehli vojaci do dediny samovraha a bola tam situácia, aká tam bola. Aj bolo viac kameňov, ktorými sa hádzalo. Znie to, že haha, hádžu na teba kamene a ty máš samopal, tak čo sa sťažuješ. Ale musíš čakať a tváriť sa, že nič. Vtedy to bolo dosť zoči-voči, o tom, aby niekomu nepraskli nervy, aspoň tak mi to rozprávali tí, čo boli vtedy vojaci. Teraz, keď sedíš pri počítači a navádzaš tú strelu, tak to nie je, že sa pozeráš niekomu do očí. Tým však nechcem povedať, že morálne dilemy nezostávajú, možno sú aj oveľa zásadnejšie. Ale je toho menej, že sa odchádzajú odreagovať. A veľa sa vrátilo závislých od drog a rodičia sú už proti.

Nový trend sú však bodacie útoky…

To je úplne hrozné, proti tomu veľa urobiť nemôžeš. Vidíš, že akékoľvek bezpečnostné opatrenia máš, nemusia nič znamenať. OK, do obchodného domu nevlezú, pretože tam sú detektory kovov, ale do autobusu? Nikto by si nevšimol, že máš vo vaku nôž.  Hneď ako som prišla, tak sme mali v lete 2006 vojnu s Libanonom, to bolo ťažké. Švagor je výsadkár, toho povolali. V Tel Avive to nebolo veľmi cítiť, ale aj tak bolo nepríjemné počúvať, čo máme robiť, keď budú sirény, že nie pod okno, aby nás zranilo sklo, a že musíme vybehnúť cez ulicu, lebo v tom dome nebol kryt. Ale to sa nedá porovnať s tými, čo žijú pri Gaze. Predminulý rok sme utekali do krytu v byte a potom sme odišli na Slovensko a pre deti, čo tu zostali, to bolo zlé. A potom vám povedia, že útočia na vás so smiešnymi raketkami. Po prvé, sú smiešne, pretože aj z našich peňazí sa platia dobré projekty, aby tie rakety zastavili, a tie peniaze by sa dali využiť aj inak. Druhá vec je tá trauma a napätie.

Jeden veľký rozdiel medzi Slovenskom a Izraelom môže byť aj ten, že tu odsúdili prezidenta aj premiéra a elitná polícia tu nemá problém vypočúvať päť hodín premiéra Netanjahua, u nás mu nevedia doručiť ani predvolanie na súd…

Je tu päť alebo šesť starostov veľkých miest, ktorí sú buď vyšetrovaní, alebo postavení mimo úradu. Netanjahu zatiaľ vždy preliezol, ale neviem si predstaviť, že by na Slovensku NAKA predvolala premiéra na výsluch. Minimálne tu máme náznak, že všetci sú nejakým spôsobom dosiahnuteľní. Hoci aj tu ich kritizujú, že robia málo.

Čím to je, že sa tu elitní policajti či prokurátori nikoho neboja?

Elitná policajná jednotka je elitná, nie že by to bola len nálepka. Sú tam vyberaní tí najlepší, hoci aj medzi nimi sa našli skorumpovaní. Medzi Izraelčanmi platí také rozdelenie na roš gadolroš katan, na veľkú a malú hlavu. To sú také dva zásadné typy osobností. Veľká hlava je človek, ktorý ide aj proti príkazom a nestrpí autority. Malá hlava počúva príkazy a nemá žiadnu víziu a chce to len nejako doklepať. V armáde sú úspešní roš gadol. Si predstav, že máš osemnásť rokov, si decko svojím spôsobom a dospelý zároveň a si tento roš gadol, si tri  roky v armáde, kde tých ľudí neobmedzujú: drž hubu a krok, ale práveže ich vedú k sebavedomiu. Mnohí z tých elitných vyšetrovateľov mali za sebou úspešnú kariéru v armáde.

Pomáha tomu aj tykanie?

To, že môžeš svojmu veliteľovi tykať, a môžeš dôjsť na pľac v sandáloch a on ti povie: dobre, ale nabudúce sa uprav, je známe. A preto som prekvapená, že s tou disciplínou vyhrali štyri vojny. Máš v sebe, že sa nedáš zviklať, že sa nebojíš. Armáda uznáva kreatívne riešenie, aj preto decká z elitných vojenských jednotiek sú potom také dobré v startupoch. Druhá vec je, čo sa hovorí, nájdeš si tam kamarátov na život a na smrť. Je to naozajstná vojna. Rešpekt si tam nezískaš len tým, že si kapitán. Hebrejčina nepozná vykanie a ty tam tomu veliteľovi hovoríš, čo ja viem, Tomer. Verím, že aj na elitné jednotky sú tlaky a niektoré podnety sa nedostanú ani do štádia vyšetrovania, ale ten výsledok, ak si to porovnáme s mnohými krajinami, je oveľa viditeľnejší. Treba však dodať, že Izrael je skorumpovaná krajina.

V čom myslíš?

Je tu strašné rodinkárstvo. Je tu dosť veľa monopolov a konglomerátov, kde niekoľké rodiny vlastnia firmy v priemysle a sú také poprepájané, že nikto vlastne nevie, ako to je. Tu ideš na radnicu a každý je tu niečí bratranec alebo sesternica. Jeden z najlepších zamestnávateľov z hľadiska príjmu je štátna elektrárenská spoločnosť, kde majú platy o dosť vyššie ako priemerný plat v národnom hospodárstve. A tam sa dostaneš len tak, že tam je tvoj ujo a podobne. Pred pár rokmi sa tu urobila reforma telekomunikačného trhu, boli tu nenormálne ceny aj za pevné linky, aj za mobily, lebo si to držali dve spoločnosti a mali kartelové ceny a nedalo sa s tým pohnúť. Monopoly a byrokracia, napríklad stavebné povolenia sú problém.

V zdravotníctve si sa stretla s korupciou?

Nie, možno niekto dával, ja som nikdy nebola v situácii, že by som zvažovala, že keby som niekomu dala úplatok, tak by mi to pomohlo. Ani mi to nikdy nikto nenaznačoval a medzi spolupacientmi mi nikto nehovoril, že hentomu daj.

Jana Shemesh a Andrej Kiska. Foto N – Mirek Tóda
Jana Shemesh a Andrej Kiska. Foto N – Mirek Tóda

O to viac to poznáš, že si ochorela na rakovinu. Myslíš, že na Slovensku by sa o teba postarali horšie?

Nepovedala by som horšie, skôr ide o možnosti a to mi povedalo otvorene viacero slovenských lekárov. To, čo je tu, ešte tam nie je. Nie je to len o odbornosti lekárov či finančnej otázke zdravotníctva a vybavenosti nemocníc. Pracuje lepšie podporná sieť. Hneď ako ochorieš, nabehne celý rad vecí. Skoro na každej onkológii tu máš sociálneho pracovníka, ktorí fungujú na dobrovoľnej báze, ktorí napríklad robili v sociálnej poisťovni a vedia, ako to chodí so všelijakými príspevkami. Vedia ti poradiť, na čo máš nárok, o čo máš požiadať. Zápasíš hrozný boj o svoj život a si v situácii, keď po pol roku, a môžeš mať akokoľvek našetrené, jednoducho vieš, že to neutiahneš. A potom je tu niekto, kto ti povie, čo máš skúsiť, pomôže ti napísať žiadosť. Taká praktická pomoc tu celkom funguje, len sa stane, že zase nastúpi byrokracia a zlyhá to niekde na úradníkovi. Tu však musím povedať, že bez toho, aby mi finančne aj kontaktmi na lekárov nepomohli mnohí, aj mne úplne neznámi ľudia, zo Slovenska, tak by sme to neutiahli. V Izraeli je však lepšia psychologická pomoc a úplne iná komunikácia s doktorom.

Ako sa správajú?

Z vlastnej skúsenosti: mala som vynikajúcich doktorov, všeobecne som mala dobrý pocit, že ich neotravujem, že som klient. Tu napríklad ideš do nemocnice, kde sú sochy v parku, niekto si pomyslí, že sochy načo, ale nikto nevie, že keď si tam päť hodín zavretý a vidíš hrozné veci, čo sa dejú vedľa na posteli, pretože cez plachtu to presvitá, tak môžeš v nejakom parku aspoň čumieť na niečo iné. Tu má na teba lekár viac času a pacienti alebo ich rodiny sú zvyknutí vyžadovať si pozornosť, nedajú sa odradiť.

V akej si fáze, máš ťažšie obdobie?

Áno, dá sa to tak povedať.

To znamená, že keď si cez gtalk dohodneme článok, tak ho bežne píšeš v štyridsiatkach horúčkach?

Vieš čo, posledných sedem rokov si nepamätám, že by mi niečo nebolo. Nehovorím to, aby som sa sťažovala či vyplakávala. Boli dni, keď mi bolo dosť lepšie, ale nikdy to nebolo stopercentné. Najhoršie je, že tie obdobia, keď je to relatívne dobré, sa skracujú a predlžujú sa tie, keď to nie je dobré.

A to je extrémne zlé?

No, čo je to extrémne zlé, ešte žijem (smiech). Mám takú teóriu, že keď sa raz ráno nepostavím z postele, tak to bude zle.

Pamätám si, že si vždy vstávala o piatej ráno. Ešte stále to tak máš?

Doteraz. Málo spávam, a tak rada by som spala, ale všetko ma bolí. Všetko by som dala aspoň za päť hodín pokojného spánku.

Tvoje písanie kníh sa začalo tak, že si písala blogy a tak si sa vyrovnávala so svojou chorobou – pomáhalo ti to?

Určite. Nepísala som to pôvodne ako knihu. Odporučila mi to moja psychologička. Keď som pred siedmimi rokmi ochorela, tak som na skupinovej psychoterapii typu „Ahoj, volám sa Jana, mám rakovinu“ pociťovala, že moja znalosť  hebrejského jazyka nestačí na to, čo by som chcela povedať. Tak mi povedala: tak si to napíš po slovensky sama pre seba. A potom to išlo do blogu, lebo sa ma strašne veľa ľudí začalo pýtať aj nepríjemné otázky, čo ja nikomu nevyčítam, lebo ľudia nevedia, čo robiť. Tak som začala písať ten blog, a pýtali sa aj tak, ale menej.

Dostávaš veľa hejtov?

Zaujímavé je, že ma hejtovali na začiatku, keď som povedala, že som ochorela, a začala písať blogy, tak som dostávala strašne veľa hejtov typu, že tak mi treba, za to, ako píšem o Izraeli a Palestínčanoch, to bol totálny hnus. Teraz, posledné dva-tri roky, začali byť hejty, že ja a moje decko pôjdeme do koncentráka. Veľa ľudí mi želalo, aby som sa liečila v Gaze a umierala tam, a že som sa zaslúžila o svoju chorobu písaním o Izraeli. Aj som o tom hovorila s priateľmi a so známymi. Oni hovorili: nevšímaj si to, to sú takí blbci, kašli na primitívov. Lenže tých blbcov je stále viac. A možnože sú tu aj preto, že som si povedala, že to asi precitlivene beriem a nebudem si to všímať, ani hovoriť o tom, že to nie je OK. Dnes to považujem za chybu. Myslím, že v tom sme zlyhali, aj ako médiá, že sme na blogoch a článkoch spočiatku dovolili strašidelné diskusie, spätne som si to pozerala, a bol to príšerný zážitok. Na články sa možno viac klikalo, lenže to nebola žiadna diskusia. To bola často spŕška anonymných hejtov. Ja som bola vychovávaná v tom, že sprostejší, vulgárnejší od teba ťa nemôže uraziť. Problém je, že môže urobiť oveľa viac ako len uraziť.

Mala si obdobie, že si bola pobožnejšia?

Mala som také obdobie, každý ho asi má, ale potom som si povedala, že už nie. Ja o tomto nerada verejne rozprávam, všeobecne si myslím, že náboženské presvedčenie, ale napokon aj ateizmus by si každý mal držať vo svojej intímnej zóne.

Nechcela si mať doma mezuzu?

Všade máme, pri každých dverách, ale nebozkávame ju. Ale nie je to pre mňa nejaký náboženský manifest, skôr tradícia. Aj na Slovensku má veľa ľudí v dome krížik a niekedy je to len nostalgia.

Si hrdá Izraelčanka?

Som Slovenka s izraelským pasom. A som, ako ľudská bytosť, hrdá na každého človeka, čo urobí niečo pre to, aby bol svet lepší. To sa neviaže na krajinu, náboženstvo, rasu alebo pohlavie.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie