V kaviarni Dobre&Dobré učia bezdomovcov pracovať aj žiť

Sergej Kára pracoval od roku 2007 ako terénny sociálny pracovník s ľuďmi bez domova. Od roku 2011 predsedá združeniu Vagus. V Bratislave prevádzkujú denný stacionár Domec.

Aké máte kritériá na výber ľudí do kaviarne Dobre&Dobré?

Nedokážeme zamestnať závislých ľudí. Na pravidelné stretnutia v integračnom programe musia chodiť ľudia triezvi, plniť dohody, môžu mať maximálne dve absencie. Ak človek neplní úlohy, nechodí na úrady a nerieši problémy, vieme, že to v tej chvíli nebude fungovať. Na prácu v kaviarni v podstate nepotrebujú žiadne skúsenosti. Stačí, že sú komunikatívni, odhodlaní a motivovaní. Niektorí ale zistia, že nezvládnu osem hodín chodiť po kaviarni, rozprávať sa so zákazníkmi alebo pracovať pod tlakom.

Prečo teraz žiadny človek bez domova nepracuje v kaviarni?

Pri poslednom „turnuse“ ľudí, ktorí nastúpili do kaviarne, sme zistili, že dvaja z nich majú už dlhé roky problém práve so závislosťou a dovtedy to vedeli skrývať. Prvých pár mesiacov si ako mnoho iných mysleli, že dokážu so závislosťou bojovať sami. Často sa to človeku chvíľu darí, ale potom sa to aj tak vráti do starých koľají. Po určitom čase sme videli, že majú tento problém, opakovalo sa to, tak sme s nimi cez sociálne poradenstvo začali riešiť, prečo teraz v práci nefungujú dobre, chodia neskoro alebo nie sú schopní vôbec do práce prísť. V poradenstve si sami prišli na to, že ak so závislosťou nezačnú niečo intenzívne robiť, nepohnú sa ďalej, a vďaka pomoci našich sociálnych pracovníkov nastúpili na liečbu. To by však nebolo možné bez príjmu za prácu v našej kaviarni, vďaka ktorému im bola táto liečba umožnená.

Dokedy robili v kaviarni?

Obaja nastúpili po absolvovaní trojmesačného tréningového programu v marci 2016 a následne nastúpili na liečbu začiatkom decembra 2016. Štandardne garantujeme ľuďom na ceste z ulice minimálne ročný pracovný úväzok. Obaja chalani však skončili skôr a tak sme už v januári začali robiť výberový proces do intenzívneho integračného programu v našom centre Domec. Dnes máme piatich nových ľudí v tréningu, ktorých sme vyberali cez viaceré organizácie, ktoré pracujú s ľuďmi bez domova.

Ako sa im darí?

Všetci už bývajú na ubytovni, ktorú im hradíme cez integračný program. Môžeme prijať dvoch, maximálne troch, nie všetci sú na to vhodní alebo zvládnu podmienky integračného programu. S ostatnými budeme riešiť iný typ zamestnania. Už vôbec to, že idú na pohovor a pustia sa do boja so svojou situáciou, je perfektné. Stále je to pre nich veľmi ťažké – zistia, aké majú veľké dlhy a čo všetko ich čaká. Vďaka nášmu tréningu získajú nové zručnosti, spoznajú svoje možnosti, budú bývať, a následne budú môcť nastúpiť do bežného zamestnania a využiť dlhodobú podporu našich sociálnych pracovníkov.

Väčšina ľudí má dlhy. Koľko si u vás zarobia a koľko im zostane na život?

Akýkoľvek máte dlh, exekútor vám ho začne vymáhať cez zamestnávateľa, ktorý vás prihlási do poisťovne. U nás majú ľudia približne 550 eur v hrubom na plný úväzok a k tomu majú ešte tringelty. Zostane im teda približne 400 eur v čistom, tringelty a okolo 200 až 250 euro splácajú na dlhoch. Garantujeme im aj naše služby v centre Domec, ktoré im ešte znižujú náklady na život. Výnimkou je, ak prejdete osobným bankrotom podľa novej legislatívy. V tom prípade sa vám môže podariť zbaviť sa svojich dlhov a váš mesačný príjem vám zostane v plnej výške.

Sú zákazníci štedrejší než v iných kaviarňach?

Určitá časť áno, ale nie sme v tringeltoch nejako zásadne výnimoční oproti iným kaviarňam.

Čo sa deje po roku, keď u vás skončia?

Prvý polrok podporovaného zamestnávania je o tom, že zrazu je pre vás všetko nové, po dlhom čase máte ubytovanie, stabilnú prácu, povinnosti a nové výzvy. Okrem priamej práce v kaviarni majú aj pravidelné stretnutia s našimi sociálnymi pracovníkmi, kde riešime dlhodobý plán, splátky a ostatné potrebné veci, aby sa dostali zo svojej situácie. Približne v druhom polroku so zamestnancami riešime ich rekvalifikáciu a rôzne kurzy. Pýtame sa ich, čo by chceli robiť po ukončení práce v kaviarni, a spolu hľadáme, čo by ich bavilo. Keď na to prídeme, hľadáme takú pozíciu a plynule prechádzajú do nového zamestnania.

Nájdu si vždy prácu?

Je to ako u bežných ľudí. Niekam prídu, vyskúšajú si to a možno si povedia, že to pre nich nie je. Vždy si však potom nejakú prácu nájdu. V minulosti sme ponúkali ľudí do spolupracujúcich firiem a organizácií, teraz sa snažíme dohodnúť rámcové spolupráce, ako napríklad s Metrom, kde by mohli prejsť priamo k nim. Nehodí sa to pre každého, človeka práca baví vtedy, ak si aspoň sám vyberie jej obsah. Na to smerujeme v sociálnom poradenstve hľadanie oblastí pre rekvalifikačné kurzy. Ak sa vidia v gastronómii, pomôžeme im s absolvovaním základného čašníckeho kurzu. Ak sa chcú venovať práci s vysokozdvižným vozíkom, hľadáme cestu, ako si spraviť vodičák na vozík. Nefunguje, keď to zovšeobecňujeme, práve preto vždy k danému človeku pristupujeme individuálne a snažíme sa ho motivovať, aby sa sám vo svojom živote rozhodol pre prácu, ktorej sa chce venovať.

Akú máte úspešnosť?

Všetci, ktorí odišli, pracujú, či už dlhodobo alebo striedavo a majú splatené všetky alebo väčšinu svojich dlhov. Jeden napríklad robí na stavbách. V kaviarni bol šikovný, ale vždy veľmi rád manuálne pracoval, staval aj garáže na Bratislavskom hrade. Motivovali sme ho, aby robil iba na zmluvu, inak časom prídu problémy. Jeden robil v McDonalde, ale nezvládal to, pracovné podmienky neboli ideálne. Teraz by však mal nastúpiť do inej práce.

Prečo to nezvládol?

Je tuhý fajčiar a vybehnúť si tam na cigaretu je trochu problém. Platové podmienky na začiatku vyzerajú celkom lukratívne, ale keď človek nastúpi, zistí, že na taký plat musí robiť výrazne viac ako bežne, alebo brať nočné a nadčasy. A je tam veľa stresu, bola to prevádzka v centre a tam sa človek nezastaví. Takže to nezvládne každý.

Majú zamestnávatelia predsudky?

Sú opatrní, niektorí o tom nechcú ani počuť. Majú pocit, že príde niekto špinavý s bradou a igelitkou a nenastúpi do práce. Predsudky sú, ale niektorým zamestnávateľom je to sympatické a uvažujú, že by to pre nich mohla byť cesta k spoločenskej zodpovednosti. Snažíme sa vyvracať obavy a najlepšie to funguje pri osobnej skúsenosti, keď zistia, že je to ok.

Spolupracujete s mestom alebo so štátom?

Snažíme sa, aby sme nepotrebovali granty, ale napríklad sociálna práca v rámci integračného programu musí byť dotovaná. Nemáme šancu to zaplatiť zo zisku od zákazníkov. Systém sa na našich klientov pozerá ako na bežných zamestnancov a nezohľadňuje ich ako napríklad ľudí so zdravotným postihnutím. Pri ľuďoch so sociálnymi problémami to nefunguje a nikto tie miesta nedotuje. Bohužiaľ nie je vôľa ministerstva a podobných podnikov je potom minimum.

Plánujete otvoriť ďalšiu kaviareň alebo niečo iné?

Vieme si predstaviť nejakú mobilnú pobočku Dobre&Dobré, ktorú by ľudia z kaviarne po roku mohli sami prevádzkovať a mohli by sa orientovať na vlastné podnikanie. Mali by percento zo zisku a bežný plat.

Ste rovnako prísni na ľudí bez domova, ako na ostatných zamestnancov alebo im viac odpúšťate?

Odpúšťame. Nemôžete chcieť od človeka, ktorý takúto prácu nikdy nerobil, alebo dlhšie nepracoval a žil bez domova, aby hneď fungoval ako hodinky. Sú to chránené miesta, aby mohli urobiť prešľapy, ktoré by bežný zamestnávateľ netoleroval. Môžeme tak potom s nimi ďalej na základe tých pochybení pracovať na tom, aby sa v bežnom zamestnaní nestali.

Zmenili sa pravidlá bankrotu. Pomôže to ľuďom s dlhmi?

Zjednodušil sa spôsob, ako zbankrotovať, predtým to bolo viac-menej nedosiahnuteľné pre ľudí bez domova. Potrebovali ste skoro 2-tisíc eur a to ste nemali garanciu, že súd bankrot schváli. Dnes je to jednoduchšie a centrá právnej pomoci sú ochotné uhradiť vaše poplatky vo výške asi 500 eur a vy im ich potom počas troch rokov splatíte. Ak sa vám teda podarí osobne zbankrotovať, môžete sa kompletne zbaviť svojich dlhov až na pár výnimiek. S ľuďmi, ktorých máme v našom integračnom programe, aktívne pracujeme, aby pri nástupe do nášho Dobre&Dobré alebo do iného zamestnania už prešli osobným bankrotom. Vďaka tomu sa zásadne zjednodušia problémy s výškou ich príjmu, pretože nebudú musieť splácať exekúcie. Budú teda môcť oveľa skôr rozmýšľať nad novým začiatkom, prenajať si byt alebo izbu a žiť bežný život vďaka zamestnaniu, ktoré im sprostredkujeme.

V Bratislave sa hovorí o zákaze hazardu. Boli aj medzi vašimi klientmi gambleri?

Každá závislosť môže človeka dostať na ulicu. Keďže vo Vaguse pracujeme približne s 2-tisíc ľuďmi bez domova ročne, tak sa často stretávame sa aj s tými, ktorí mali práve problém s hraním a bol jedným z dôvodov straty domova.

Ste za úplný zákaz hazardu?

Nemyslím si, že by sme mali ísť z extrému do extrému. Hazard by mal byť funkčnými zákonmi regulovaný tak, aby nebol na každom rohu. Ak však niečo umelo odstránime, nezanikne to. Neverím, že ak v Bratislave nebude ani jedna herňa, tak zmiznú závislí od hrania. Herní by však mal byť len obmedzený počet, nemali by byť blízko verejných inštitúcií, miest, kde sa pohybuje veľké množstvo ľudí alebo najrizikovejšia skupina mladých ľudí, okolo škôl. Celoplošný zákaz však podľa mňa nič zásadné nevyrieši a môže dať podnet pre vznik nelegálneho prostredia, ktoré na tom bude profitovať. Ak je niekto závislý, zákaz ho nevylieči.

Aká bola táto zima pre ľudí bez domova?

Za posledné roky bola najkrutejšia, hlavne január. Nedá sa dopracovať k celkovým štatistikám úmrtí. Zmobilizovala sa väčšina organizácií, ktoré pracujú s ľuďmi bez domova. Mali sme okolo 70 výjazdov v našom projekte Streetwork vďaka občanom, ktorí nám zavolali, a v mnohých prípadoch išlo o život. V systéme máme dieru, že ak je človeku zle a leží na ulici, no nie je to na hospitalizáciu, privolaná zdravotná pomoc ho tam môže nechať. Neberú do úvahy, že môže do rána zamrznúť. Vďaka terénnej službe ho motivujeme a odvezieme do nocľahárne. Bolo to pre všetkých ľudí bez domova náročné, ale nejako sme to zvládli.

Aké sú oficiálne štatistiky zamrznutých?

Jeden deň tvrdili, že dve úmrtia, druhý deň tri. Ale myslím si, že tie čísla sú reálne vyššie. Z médií je známy prípad, ktorý do štatistiky nebol zaradený. Človek sa snažil zakúriť na otvorenom priestranstve, zaspal a uhorel.

Koľko mohlo byť reálne obetí?

Nemôžeme sledovať, koľko ľudí zamrzlo, lebo to nie je objektívne. Myslím, že počas tejto zimy a hlavne krutých mrazov zomrelo v Bratislave na ulici približne 15 až 20 ľudí. Je nesprávne vychádzať zo štatistík, kde bolo príčinou smrti umrznutie. Extrémny chlad totiž spôsobuje celkové zlyhanie organizmu, zhoršuje akútne prejavy ochorení alebo zlého zdravotného stavu, infarkt, trombózu a mnoho iných ohrozujúcich zdravotných stavov, ale to znamená, že v úmrtnom liste nebude napísaný dôvod umrznutie, a to aj napriek tomu, že extrémna zima spôsobila, že ste zomreli.

Viete ľuďom pomôcť aj v čase, keď im ešte iba hrozí strata domova?

Na celom Slovensku chýbajú programy, ktoré sa venujú ľuďom, ktorí sa čerstvo dostali na ulicu, alebo im hrozí, že prídu o domov. Tento rok by sme chceli získať zdroje na tvorbu krízového intervenčného tímu práve pre ľudí, ktorí majú problém s platením účtov. Rokovali sme už s jedným z operátorov. Mohol by k upomienke posielať informáciu pre ľudí z Bratislavy, ktorí majú dlhodobý problém s platením účtov, aby sa obrátili na náš tím vo Vaguse. Vieme sa tak potom dostať k ľuďom, ktorým ešte len hrozí strata domova. Ak včas nedostanú odbornú pomoc, prídu dlhy, exekúcie a východiská sa veľmi komplikujú.

Ako im pomôžete?

Chceme týmto ľuďom v prvom rade poskytnúť osobnú konzultáciu a prísť na to, prečo nie sú schopní platiť svoje záväzky, a potom ten dôvod spoločne s nimi odstrániť, napríklad hľadaním zamestnania, tréningov alebo riešenia zdravotných problémov. Ak sa problémy riešia dostatočne včas, nemusia ľudia prichádzať o domov.

Rozšírite intervencie aj na ďalšie služby?

Operátori boli len prvá lastovička, s nimi už spolupracujeme. Môžeme to robiť s bankami, poskytovateľmi energií. Chceli by sme spolupracovať aj s mestskými časťami, ktoré majú občanov v nájomnom bývaní. Často sa stáva, že keď človek získa obecný byt, neexistuje sociálny pracovník, ktorý by sa mu naďalej venoval. Ak ľudia nie sú schopní ho platiť a mestská časť ich z nájmu vypovie, nikto nerieši, aký bol dôvod, lebo ani úradníci na to nemajú možnosti. S týmto projektom súvisí aj to, že by sme chceli poskytovať krátkodobé minipôžičky na odvrátenie zadlženia a exekúcií. Ak človek nevie splatiť dlhy, môže dostať minipôžičku, čím by sa vyhol riziku exekúcie, nabehol by do bežného režimu a začal by pôžičku bezúročne splácať.

Odkiaľ na to zoberiete peniaze?

Rokujeme s jedným československým filantropom. Ak bude odpoveď negatívna, budeme rokovať s inými donormi.  Ale je to len o nadačnej podpore.

Je to Babiš?

Nie, s Babišom si neviem predstaviť spoluprácu. Na prvý pohľad je to finančne náročný projekt, ale podľa našich výpočtov, ak máme človeka 6 až 7 mesiacov v procese ochrany a pomoci a dostane sa z toho, tak reálne dokážeme štátu ušetriť 15-tisíc ročne eur. Buď od človeka neprídu dane a odvody a zároveň musí štát hradiť krízové veci ako výjazd sanitky, políciu alebo výkon trestu. Výskumy jednoznačne ukazujú, že keď neposkytujeme ľuďom pomoc, aby sa z tej situácie dostali, je to oveľa drahšie, ako vymyslieť podporné mechanizmy, aby sa za dva-tri roky z toho dostali úplne. Pri ľuďoch, ktorí ešte o domov neprišli, je doba intervencie výrazne kratšia. Práve s nimi je tiež potrebné intenzívne pracovať, lebo zvyky z bežného života ešte majú a integračná doba je o to rýchlejšia. Takže to má aj ekonomickú opodstatnenosť.