Slovenský štát prilákal do SNG štvornásobne viac ľudí ako iné výstavy

Na výstavy Slovenskej národnej galérie chodí priemerne okolo šesťtisíc návštevníkov. Ale na výstavu Sen x skutočnosť o umení a propagande Slovenského štátu prišlo viac ako 26-tisíc ľudí. „Minulosť nás dobieha, účinne jej čeliť dokáže len umenie, kultúra, humanitné vedy. Žiaden iný segment spoločnosti boj s ideológiami nezvládne. Aj preto má Kotlebova strana potrebu na tomto poli zasahovať. Je to prejav ich strachu zo slobody,“ hovorí historička umenia BOHUNKA KOKLESOVÁ, jedna z trojice kurátoriek úspešnej výstavy SNG, ktorá práve dokončuje knihu o období stalinizmu na Slovensku.

Čo to znamená, že do SNG zrazu prišlo toľko divákov?

Myslím, že sa táto výstava udiala v správnom čase. Hoci jej príprava sa začala pred dvomi rokmi, netušili sme, ako sa situácia v spoločnosti vyvinie. Určite je veľký záujem daný samotným obdobím, ktoré doteraz silne polarizuje spoločnosť. Ja Slovenský štát považujem za najviac znepokojujúcu minulosť 20. storočia, s ktorou sme sa dodnes nevyrovnali. A myslím, že bude trvať ešte dlho, kým sa tak stane. Na druhej strane si podľa mňa návštevníci uvedomili, že prostredníctvom tejto výstavy vidia oveľa zreteľnejšie problémy dneška. Jednoducho ju čítali cez svoju aktuálne žitú skúsenosť. Tá znepokojujúca minulosť zobrazená na maľbách, fotografiách, plagátoch nezostáva v minulosti samotnej, reaktualizuje sa, a to je dobre. Podoba niektorých diel s dnešným svetom bola priam zarážajúca. Hlavne sa však ukázalo, že obdobie Slovenského štátu je pre nás stále neuzavretou kapitolou.

Čím to podľa vás je?

Skúsenosť ľudí s obdobím Slovenského štátu bola rôzna, v mnohých prípadoch aj mimoriadne traumatická. A trauma je spájaná s pamäťou, individuálnou, rodinnou alebo kolektívnou. Mnohokrát sú tieto traumy odovzdávané z generácie na generáciu, aby sa nezabudlo. Hovorí sa tomu vtelená pamäť. Okrem toho, aby sa nezabudlo, má však pamäť aj úlohu chrániť pred aktuálnymi nespravodlivosťami. Ľudia sú po takýchto traumách viac citliví voči krivdám a bezpráviu. Prejavujú vyššiu mieru sociálneho cítenia a solidarity. Na druhej strane sme sa s minulými tragédiami nikdy dostatočne nevyrovnali. Či už smerom k vinníkom, alebo v rámci reštitučných či iných kompenzačných procesov. Obetí bolo veľa, vinníkov akosi málo. Ale netreba pritom zabúdať ani na to, že to boli vojnové roky a rozhodnutia ľudí prebiehali pod tlakom extrémnej existenčnej úzkosti. Pri výstave sme sa programovo vyhýbali čierno-bielemu posudzovaniu, moralizovaniu. Ale keď bolo treba poukázať na osudy prenasledovaných umelcov alebo perzekúcie voči partizánskym obciam, tak sme to nechali naplno vyznieť. A to divákmi otriaslo.

Bohunka Koklesová

Historička umenia a prorektorka VŠVU. Špecializuje sa na teóriu fotografie a vzťah umenia a politiky. V roku 2010 vydala knihu V tieni tretej ríše s podtitulom Oficiálne fotografie Slovenského štátu, ktorá bola výsledkom jej niekoľkoročného výskumu tohto obdobia. Na výstave Sen x skutočnosť / Umenie a propaganda 1939 – 1945 spolupracovala s kurátorkami SNG Katarínou Bajcurovou a Petrou Hanákovou. V súčasnosti pripravuje knihu mapujúcu stalinské roky na našom území, vyjsť by mala na jeseň.

Keď ste výstavu s Petrou Hanákovou a Katarínou Bajcurovou otvárali, mali ste obavy, aby bol váš postoj jasný. Naozaj ste sa báli toho, že by niekto mohol výstavu chápať ako obhajobu vtedajšieho režimu?

Keď v galérii vystavíte propagandistické plagáty a fotografie – musíte dávať pozor, aby bol ich kontext v štruktúre výstavy jasne definovaný, bez vedľajších interpretačných skreslení. Samozrejme, mali sme obavy, predsa len pracujete s mimoriadne citlivým materiálom. Tieto obavy sa však rýchlo rozplynuli, pre jasné a zrozumiteľné čítanie nášho posolstva divákmi, svedčia o tom tisíce zápisov v návštevnej knihe. A to bola pre nás veľká satisfakcia. Tých pár nacionalisticky orientovaných kritík bolo skutočne marginálnych. Je to príklad toho, že sa spoločnosť postupne mení. Pred pár rokmi bola agresivita voči takýmto výstavám oveľa mohutnejšia. Je to paradox, v parlamente síce sedia extrémisti velebiaci Tisa, ale spoločnosť má potrebu si urobiť akosi poriadok vo svojej minulosti, a nielen tej slovenskoštátnej. Aj tej mečiarovskej či stalinskej.

Hovoríte, že na mnohých vystavených dielach bolo možné nachádzať súvis so súčasnými udalosťami, príkladom za všetky môžu byť maľby utečencov od Cypriána Majerníka. Dávali ste tieto momenty do popredia cielene?

Presah do súčasnosti vyvstal z nazbieraného materiálu. Postupne sme si čoraz viac uvedomovali, že niektoré témy silne zarezonujú pre to, čo sa práve deje. A potom je to už len vecou inštalovania, čomu dáte väčší priestor, čo umiestnite centrálne a s čím napokon len dopoviete príbeh jednotlivých kapitol. A nie sú ten len maľby Cypriána Majerníka so zástupmi biednych ľudí bez domova, ale aj diela velebiace kult „kráľa“ Svätopluka či fotografie z Banskej Bystrice, ktorou pochodujú nacisti po potlačení SNP.

Slovenským národným povstaním a hrdosťou sa výstava o kontroverznom období končila s nádychom hrdosti, dnes pri oslavách SNP zväčša len mrazí z niektorých príhovorov politikov.

Rituály spomínania sú dôležité – najmä pre mladých ľudí, aby videli pozitívne hodnoty v minulosti. Môžu sa tak k nej hlásiť, byť na ňu hrdí a súčasne ju vstrebať do svojej identity, do svojich rozhodnutí. Ale spôsob, akým dnešní politici tieto spomienkové slávnosti zneužívajú v prospech svojich politických ziskov, je smutný. Zamedzujú tak spoločnosti stotožniť sa s našou históriou, prihlásiť sa k nej. Je to veľká škoda, pozdvihlo by nás to. Spomienkové slávnosti by mali byť o hodnotách, spolupatričnosti, o úcte a vďake.

Knihu fotografií z archívu Slovenskej tlačovej agentúry V tieni tretej ríše ste vydali pred siedmimi rokmi. Zmenilo sa odvtedy niečo na tom, ako sa dívame na fotky hajlujúcich Slovákov?

Znepokojuje nás to. Ale postupne si na ten obraz zvykáme, učíme sa s tým žiť. Tieto fotografie nás zasahujú tým, že ukazujú situácie také, aké boli. Vieme si tú dobu predstaviť a uložiť si jej obrazy do našej pamäti. A to je dobre. Fotografie totiž ukazujú to, akým spôsobom boli ľudia zmanipulovaní, ideologicky ovládnutí a ako reagovali na zavádzanie nového poriadku v krajine. Hoci populizmus a extrémizmus sú dnes na vzostupe, verím tomu, že cez poznanie týchto slovenskoštátnych obrazov sa budeme schopní účinnejšie brániť voči dnešnej politickej manipulácii, falošnému vlastenectvu a že sa budeme vedieť triezvo rozhodovať v kritických chvíľach. Nebudeme sa báť utečencov, ľudí stojacich na okraji spoločnosti, či všetkého neznámeho, čím nás politici strašia. Vďaka znepokojujúcej minulosti nadobudneme postupne vnútornú integritu a pozmeníme našu identitu. Verím tomu.

V čom je stretnutie s vizuálnym materiálom tej doby iné než fakty v učebnici alebo knihy historikov?

Vizuálne umenie nám v jednom obraze sprostredkuje konkrétnu predstavu o dobe. Na fotografiách vidíme pochodujúce Hlinkove gardy, vycvičenú Hlinkovu mládež, Tisa, ktorý na jednom zábere hajluje a hneď nato spína ruky k Bohu. Fotografie rozprávajú o východnom fronte, o holokauste a osudoch prenasledovaných ľudí, o obesených partizánoch a vypálených obciach. Toto konkrétne poznanie je veľmi dôležité, lebo nám to sprostredkúva skúsenosť, ktorú sme nemohli zažiť. Používa sa na to termín postpamäti. Keď čítate text – tak si to predstavujete na základe svojej fantázie, keď sa pozriete na fotografiu, vidíte, ako to naozaj bolo. Neviem, čo je lepšie, hádam kombinácia oboch. Preto sme boli ako kurátorky veľmi šťastné, že o výstavu prejavili záujem práve školy. Rada by som poďakovala všetkým učiteľom, ktorí s deťmi na výstavu prišli. Veľmi si to vážime.

Obdobím Slovenského štátu sa zaoberáte dlho – ako si vysvetľujete nárast priaznivcov extrémizmu a fašizmu v parlamente?

Nie je to čosi, čo nám vykvitne z večera do rána a čo je reakciou na minulosť. Skôr si myslím, že nárast týchto negatívnych javov súvisí s dlhodobým nárastom frustrácie ľudí, s prehlbujúcou sa chudobou a biedou, netransparentným bohatnutím pár vyvolených, rezignáciou na vieru v spravodlivosť, sociálne cítenie a solidaritu. Akosi sa nevieme voči tomu účinne brániť, ale aj to sa postupne mení. Výstavy, divadelné predstavenia, filmy, knihy, postoje ľudí s hlbokým poznaním o našej minulosti vracajú postupne tieto hodnoty späť do hry. Pritom stačí celkom obyčajne rozprávať o hodnotách, ktoré sa z našich slovníkov a životov dlhodobo vytrácali. Silný hlas v tejto veci má prezident, ale postupne aj ostatní dvíhajú hlavy a narovnávajú chrbty. Umenie, kultúra a myslenie majú veľký dosah na ľudí, na ich názory a postoje.

Aký je podľa vás vzťah súčasnej politickej reprezentácie voči umeniu a kultúre?

Nevidím to čierno-bielo, napokon aj naša výstava bola podporená a ocenená za svoj prínos ministerstvom kultúry aj Bratislavským samosprávnym krajom. Na druhej strane musím povedať, že väčšina politikov nemá vkus a v súčasnom umení sa nevyznajú. Inklinujú k strednoprúdovému umeniu, opisnému, ilustratívnemu, spracovaním skôr tradičnému výtvarnému prejavu, majú radi gýč a farebné obrázky. Vidno to na základe toho, aké vernisáže výstav navštevujú a akých umelcov si považujú, ktoré diela im visia doma nad gaučom. Súčasné umenie je o myslení a nie o dekorácii. Umenie problematizuje našu existenciu, vytvára priestor na hlbšie poznanie našej skutočnosti, býva neraz kritické a celkom hlasité. Mnohé umelecké diela svojím obsahom demaskujú systém vlády, jej hodnoty a rozhodnutia. To nie je u politikov veľmi populárne. Súčasné umenie tu nie je preto, aby zdobilo alebo slúžilo.

Načo tu teda je?

Napríklad výstavou A je tu zas?, ktorú sme pripravili pre bratislavskú Kunsthalle, sme chceli ukázať diela súčasných umelcov, ktorí vo svojej aktuálnej tvorbe reflektujú obdobie Slovenského štátu, ale všímajú si aj jeho „negatívny“ odkaz, ktorý rezonuje v dnešnej dobe. Sú to diela, ktoré prepájajú minulosť s prítomnosťou aj preto, aby sa minulosť už nikdy neopakovala. Mám rada umenie, ktoré sa vyjadruje k politike a k tomu, ako žijeme. Sprostredkúva nám istú mieru citlivosti voči ľuďom a ich problémom, zrazu sme s niečím, s čím žijeme každý deň, ale akosi inak. Ten obrat je veľmi naliehavý a pre spoločnosť mimoriadne potrebný.

Teraz sa verejná debata točí okolo obdobia mečiarizmu. Existuje dostatok vizuálneho materiálu, ktorým ho možno raz budeme reflektovať?

Uvažujem o tom, že sa obdobiu 90. rokov budem venovať. Zaujíma ma vizuálna kultúra tej doby, formy a podoby vtedajšej propagandy. Zatiaľ nemám urobený archívny výskum fotografií a rôznych záznamov z mítingov, politických kampaní, ale aj celkovej hospodárskej transformácie krajiny. Zaujíma ma, ktoré obrazy, výjavy určovali vizualitu tej doby a prečo. To je veľmi zaujímavé. Iné to bude v tom, že je to obdobie, na ktoré si už sama reálne spomínam. A musím povedať, že nie rada. Nebola to dobrá doba, bola ťaživá a ponurá, bez budúcnosti. Kto mohol, ten z krajiny odišiel. V tom čase sa na Slovensku narodilo málo detí. O to viac sa tomu treba venovať. Som rada, že vznikol film Únos, veľmi sa mi páčil. Autorom sa podarilo vyvolať mrazivé ticho v sále, pritom situácie nepatetizovali, ponechali ich akoby v civilnej podobe, vecnom konštatovaní, takto to bolo. Ešte si viem v budúcnosti predstaviť film o Hedvige Malinovej. Obzvlášť by ma zaujímalo, ako by boli vykreslení tí, ktorí ju hodili cez palubu po posledných parlamentných voľbách.