Denník N

Neobyčajné francúzske prezidentské voľby

Emmanuel Macron to v Elyzejskom paláci nebude mať jednoduché. Foto – TASR/AP
Emmanuel Macron to v Elyzejskom paláci nebude mať jednoduché. Foto – TASR/AP

Francúzi majú dve možnosti: buď si zvolia kandidáta, ktorý stelesňuje nádej, alebo kandidátku strachu.

Šesťdesiat rokov po podpise Rímskych zmlúv čakajú Francúzsko voľby, ktoré môžu zmeniť či rozbiť Európsku úniu. Víťazstvo nezávislého proúniového centristu Emmanuela Macrona by mohlo byť pozitívnym bodom obratu, keď by Francúzsko odmietlo populizmus a prehĺbilo by spojenie s Nemeckom. Naopak, ak sa francúzski voliči rozhodnú pre krajne pravicovú Marine Le Penovú, ktorú nedávno v Moskve vrelo privítal Vladimir Putin, dlhý európsky projekt skončí.

Le Penovci v druhom kole

Toto nie sú ďalšie bežné francúzske voľby. Keď je v stávke prežitie Európskej únie, je to vážnejšia situácia než kedykoľvek predtým v dejinách piatej francúzskej republiky. Takže má francúzska nacionalistická a xenofóbna pravica reálnu šancu dostať sa k moci?

Le Penovej Národný front je v rámci francúzskeho politického systému dobre ukotvenou stranou. Marinin otec Jean-Marie Le Pen ju založil v roku 1972 a viedol ju až do toku 2011, keď po ňom predsednícke kreslo prebrala jeho dcéra. Ale jej volebný úspech bol dlho obmedzený. Hoci sa Jean-Marie dostal v roku 2002 do druhého kola prezidentských volieb, škaredo pohorel, pretože ľavica i stred spoločne podporili Jacquesa Chiraca.

Aj Marine sa, podobne ako jej otec, prebojuje do druhého kola, ktoré sa bude konať v máji. Výskumy verejnej mienky ukazujú, že v prvom kole získa najviac hlasov, ale mnohí sú presvedčení, že v druhom kole ju porazí Macron: predikcie hovoria, že centrista získa v súboji s Le Penovou okolo 63 percent hlasov. Ale minuloročné víťazstvá populistov – zvlášť hlasovanie o brexite v Spojenom kráľovstve a zvolenie Donalda Trumpa za amerického prezidenta – ukazujú, že sa môže stať aj nemysliteľné.

Francúzi hovoria, že dva nikdy neprichádzajú bez tretieho. To môže poukazovať na to, že Le Penovej víťazstvo je takmer nevyhnutné. Ale možno bude Francúzsko po Rakúsku a Holandsku treťou krajinou, ktorá zastaví kandidáta krajnej pravice, čím poskytne definitívny dôkaz, že populistickej vlne sa dá odolať.

Erózia pravo-ľavých rozdielov

Výnimočné okolnosti občas dajú vyniknúť výnimočným osobnostiam, ako sa to stalo v tridsiatych rokoch minulého storočia, v tragickom desaťročí, ku ktorému sa často prirovnáva dnešná politická hystéria. Ale výsledky môžu byť tak pozitívne, ako aj negatívne. Tak, ako sa americký prezident Franklin D. Roosevelt v čase svetovej hospodárskej krízy ukázal ako svetlo nádeje, aj Macron šíri optimizmus vo francúzskej verejnosti, trpiacej dezilúziou z kombinácie násilia, priemernosti, korupčných škandálov a ideologického chaosu.

Macronova manželka žartuje, že pôsobí ako Jana z Arku, francúzske dievča, ktoré v stredoveku zachránilo krajinu pred Britmi. Fyzicky Macron evokuje skôr mladého generála Napoleona Bonaparteho počas jeho prvého ťaženia do Talianska. Niektorí vidia Macrona ako romantickú postavu zo Stendhalovho románu, moderného Fabricea Del Dongo, ktorý sa rozhodne, že nebude vo svete len obyčajným divákom, ale rozhodne sa v ňom aj konať. Jeho poslaniu pomáha kombinácia mladistvej energie, sebadôvery, politickej prefíkanosti, technokratickej kompetencie a zmyslu pre umiernenosť.

Macron stelesňuje obrovskú zmenu vo francúzskej volebnej politike: eróziu tradičných rozporov medzi pravicou a ľavicou. Reprezentuje svoje vlastné centristické hnutie Vpred! Žiadny nezávislý kandidát nikdy francúzske prezidentské voľby nevyhral, ale opäť: toto nie sú bežné voľby.

V skutočnosti ani jedna z dvoch hlavných politických strán – socialisti a konzervatívci, ktorí sa dnes volajú republikáni – nepretlačí svojho kandidáta do druhého kola. Toto odmietnutie tradičných strán odráža odmietnutie končiaceho socialistického kandidáta Francoisa Hollanda, ktorého popularita spadla v jednom momente na štyri percentá, takže ani nekandiduje na druhé funkčné obdobie, čo sa stalo po prvýkrát v dejinách piatej republiky. Takisto sa to odráža v riziku veľkej volebnej neúčasti, čo je nezvyčajné v krajine, ktorá berie voľby prezidenta veľmi vážne.

Mnohí Francúzi vnímajú tieto voľby ako súčasť nikdy nekončiacej reality šou. Môže to byť fascinujúce, ale voliči veľmi neveria, že množstvo tém, ktoré ju formujú – od nezamestnanosti cez terorizmus a bezpečnosť po dôchodky a zlepšovanie politického života – sa dá vyriešiť. (Toto je ďalší rozdiel oproti predchádzajúcim voľbám, ktoré mali jednu či dve veľké témy.)

Z divákov aktéri

Podobne ako Dongo alebo Macron majú teraz Francúzi šancu premeniť sa z divákov na autonómnych aktérov.
Môžu si zvoliť svojho kandidáta nádeje, podobne ako to v roku 2008 urobili Američania, keď si vybrali Baracka Obamu. Alebo si môžu zvoliť svojho kandidáta strachu, ako to urobili Američania minulý rok, keď dali dôveru Donaldovi Trumpovi. V každom prípade pocítia efekt ich rozhodnutia aj mnohí iní, ako to bolo aj v prípade rozhodnutia amerických voličov.

Samozrejme, Francúzsko nie je Amerika: napríklad nie je také strategicky dôležité z celosvetového hľadiska. Ale Francúzsko je strategicky dôležité pre EÚ. A v istom zmysle môže byť pokojná a politicky zrelšia Le Penová dokonca nebezpečnejšia ako nestály politický novic, ktorý sa nasťahoval do Bieleho domu. To je dôvod, prečo veľká časť sveta – aspoň jeho demokratická časť – sleduje tieto najneobyčajnejšie francúzske voľby so zatajeným dychom.

© Project Syndicate

Autor je francúzsky politológ

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie