Skončila sa liberálna demokracia?

Je len málo ľudí, ktorým by som tak veľmi nerád dával v niečom za pravdu, ako je Eduard Chmelár, pionier antizápadnej hystérie, ktorý je schopný to penzum informácií, čo v hlave evidentne má, pretvárať na také scestné teórie, že sa z toho až rozum zastavuje. Ale je jeden jeho výrok z posledného času, ktorý by som až tak jednoznačne do kategórie beznádejne scestných teórií nezaradil. Možno je škoda, že s ním prišiel otvorene ako prvý práve on, a nie niekto, nazvime to menej polemický. Ale to už nezmeníme.

Chmelár povedal, úplne „na drzovku“ a s jemu vlastnou dávkou preháňania, poetickej skratky a veľkohubosti – voľne citujem –, že liberálna demokracia sa skončila. A buď teraz čím skôr nájdeme nový systém, ktorý on nazýva spravodlivejším, alebo to celé padne do rúk tej rozhnevanej luzy.

Znie to tvrdo, ba priam apokalypticky a nemá to ďaleko od teórií o zrode novej civilizácie a konečnom víťazstve nad jaštermi v momente konjunkcie Luny a Hadonosa. Navyše dá sa dosť dobre predpokladať, že Chmelár sa vidí v samom centre takéhoto úsilia, čo mu samozrejme treba znemožniť.

Ale, napriek tomuto všetkému, predtým, ako Chmelára ukrižujeme za napádanie liberálnej demokracie, mám za to, že by sme sa mohli aspoň zamyslieť, či sa nad tým celým nechceme aspoň zamyslieť. Stačí zatiaľ úplne nenápadne a zľahka, keďže je to pre väčšinu z nás nepochybne nová a doteraz nepredstaviteľná téma.

Skôr ako iní

Pre potreby nás, ktorým slová „liberálny“ aj „demokracia“ prirástli príliš k srdcu, skúsme možno radšej pracovne hovoriť nie o obetovaní liberálnej demokracie, a nazvať si to, čoho koniec si skúsime predstaviť, inak. Pre potreby tohto článku volím sprofanované označenie „súčasný systém“.

V prípade, že by to teda bolo možné, a slová o možnom konci súčasného systému by neboli automaticky považované za snahu zbúrať všetko, čo máme, a pomôcť tak upišťancom z hnutia Antijašter, mali by sme sa možno v rámci prvého kroku prestať hanbiť hovoriť o tom, ako by to mohlo v tom „novom systéme“ (akokoľvek pateticky a nepredstaviteľne toto slovné spojenie znie) podľa nás vyzerať.

Samozrejme, riskujeme kritiku zo strany skalopevných vyznávačov statusu quo vždy a všade, ktorí budú akýkoľvek náznak debaty na túto tému označovať za veľmi nebezpečný a tvrdiť, že v čase krízy treba pevnosť brániť, a nie vyberať z nej tehličky a tým ju pomáhať zbúrať.

Tiež je nepochybné, že prvé neobratné pokusy zadefinovať oblasti súce na zmenu a prvé náznaky možných riešení budú nevyhnutne pôsobiť amatérsky a detinsky. Napriek tomu si myslím, že by sa na tejto téme malo začať pracovať.

Mali by sme konečne prestať dúfať, že to, čo ľuďom už dnes nestačí, im zrazu stačiť začne, a mali by sme to jednoducho skúsiť aspoň v niektorých oblastiach vymyslieť „nanovo“. A to skôr, ako s komplexným novým systémom prídu v iných centrálach a rozhlásia nám ho prostredníctvom časopisu Zem a vek a Hlavných správ.

Myslím, že sa nepomýlim, ak poviem, že „tí druhí“ už na ňom dňom a nocou pracujú. Zatiaľ čo my sa len utápame v pocite krivdy, urazení a ohrdnutí stále zreteľnejšou väčšinou svetovej populácie.

Plán B

Necítim sa povolaný začínať diskusiu o tom, v ktorých konkrétnych oblastiach je zmena najurgentnejšia a ktoré konkrétne riešenia z tých, čo máme poruke, sú najlepšie. Ale v rámci snahy pomôcť zachrániť to, čo je pre nás sväté, a pre tých druhých až tak nie – to jest v prvom rade slobodu, slobodné pátranie po pravde a rovnaké práva pre všetkých bez ohľadu na rasu a národ – by som rád vyzval všetkých, ktorí sa cítia povolanými, aby sa namiesto bránenia súčasného stavu začali zamýšľať nad tým, čo a ako treba „vylepšiť“ a vymyslieť nanovo.

Vôbec si nemyslím, že by prípadné zmeny museli nevyhnutne vo veľkom rozsahu reflektovať to, čo kričí alebo bude kričať dav na uliciach. Nasledovanie hlasu ulice býva často pascou, a v tých súčasných davoch – na rozdiel od tých z rokov 1989 a 1990 – necítiť ani stopové prvky pozitívnych emócií. Navyše súčasní revolucionári k snahe všetko búrať zatiaľ nepridávajú ani náznaky možných riešení, ak nerátame neutíchajúci záujem veľkej časti z nich o likvidáciu celých skupín obyvateľstva.

Samozrejme netuším, ako presne myslel Chmelár svoj „plán B“. Je dosť pravdepodobné, že by sa len málo líšil od projektu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, a v oblasti geopolitiky by nás uvrhol pod priamy dohľad pána Putina.

V tejto chvíli to ani nie je dôležité vedieť, pretože bez ohľadu na konkrétny Chmelárov zámer je zrejmé, že potreba hľadať nové cestičky je reálna.

Otázku, ako zladiť túžbu ľudí po hmotných statkoch a volanie po (z ich pohľadu) spravodlivom rozdelení bohatstva s – pokiaľ možno – nezasahovaním do súčasných majetkových pomerov a existenciou štátu, ktorý nie je úplne prebyrokratizovaný, schuti prenechám ekonómom.

V otázkach takzvane kultúrno-spoločenských si myslím, že by sme nemali pristúpiť na „ich“ hru a tváriť sa, že alternatívou k súčasnému stavu je iba a len „neliberálna demokracia“, ako ju pomenoval Viktor Orbán. Ja som, naopak, presvedčený, že zmene nakoniec nebude treba obetovať ani demokraciu, ani liberalizmus, iba ak časť z toho, k čomu naše súčasné chápanie týchto pojmov viedlo.

Neponúkame nič

Naozaj si nemyslím, že je znesvätením liberalizmu a demokracie otvoriť otázku ich miery v jednotlivých sférach. Veď ani v súčasnej demokracii neplatí, že človek môže absolútne všetko, a že hlas väčšiny je posvätný vo všetkých oblastiach.

Nemyslím, že by nám niečo nevyhnutne bránilo napríklad v tom, aby sme určili nanovo rozsah tém a oblastí, v ktorých sú veci jednoducho „dané“ a nemeniteľné momentálnou väčšinovou mienkou, a na druhej strane oblastí, ktoré sa môžu oproti súčasnému stavu ešte viac zliberalizovať.

Nie je napríklad určite nevyhnutné, aby o tom, či kopať na ulici do malého černoška alebo prišívať Židom hviezdy je správne alebo nesprávne, rozhodovala väčšinová verejná mienka. Pretože ak to takto pôjde ďalej, môže väčšina už onedlho odhlasovať, že to správne je. Na druhej strane nie je ani trochu potrebné, aby zákon stál nad vôľou jednotlivcov a upravoval ich konanie aj v takých podrobnostiach, do ktorých štát nemá čo rozprávať.

Už niekoľko rokov hovoria volebné výsledky, prieskumy a atmosféra v spoločnosti jasnou rečou: Tých, ktorí nesúhlasia, je viac ako tých, ktorí súhlasia. Tých nesúhlasiacich odchytávajú zatiaľ po celom svete len blázni, ješitní fanatici, zarytí rasisti a potenciálni vojnoví zločinci. Nimi ponúkané „ideály“ zväčša spojené s veľkosťou toho-ktorého národa, sú jedinými ideálmi, ktoré sú momentálne v ponuke. Pretože my neponúkame nič, iba ak chladný svet analýz, čísiel a peňazí, ktoré tí ľudia aj tak nemajú – bodaj by s takým svetom súhlasili.

Odlákať umiernených

Nie každý, kto nemá rád „súčasný systém“, je do morku kostí skazené monštrum túžiace likvidovať všetkých naokolo. Ale práve ľudia tohto razenia postupne začínajú byť najviditeľnejšími a najhlasnejšími hovorcami tohto hnutia.

Práve preto je možno momentálne tou úplne najdôležitejšou úlohou snažiť sa odlákať „umiernených“ stúpencov zmeny od monštier, ktoré im kážu zlo – a oni, keďže iné ponuky okolo seba nevidia, tomu zlu postupne podliehajú.

Nežil som v Nemecku tridsiatych rokov, ale z dobových záznamov sa mi javí, že ani z tých najsfanatizovanejších podporovateľov Hitlera, šéfov jeho vražednej mašinérie, ani z tých davov, ktoré v masovom amoku zdvíhali pravice, nesršalo na prvý pohľad až toľko zvieracej túžby bezuzdne zabíjať ako z časti našich dnešných „bojovníkov za spravodlivosť“.

A ak to vtedy dotiahli k čiastočne úspešnému pokusu vyvraždiť všetkých Neárijcov, bojím sa domyslieť, kam až by to dospelo dnes, ak by sme im dovolili opäť vyhrať.

Autor je promotér a publicista