Denník N

Vladimir Vladimirovič, nechcem, aby môj prezident stál vedľa Vás!

Ilustrácia - Vizár
Ilustrácia – Vizár

Vojakom, ktorí padli v boji proti fašizmu, sme vďační za veľa. Ale pravda je taká, že aj Vy a Vaša krajina veľa dlhujete nám.

Mupy mup, slovutný vožď Vladimir Vladimrovič!

Dovoľte mi, aby som ako plnoprávny občan Slovenskej ospravedlnil neúčasť svojho prezidenta na oslavách sedemdesiateho výročia ukončenia európskych bojov druhej svetovej vojny v Moskve. Neviem, ako sa nakoniec rozhodne on sám, ale túto ospravedlnenku Vám posielam pre prípad, že by neprišiel a Vás by zaujímal aj názor občana nezaťaženého prepiatym pietizmom.

Májové oslavy určite chystáte veľkolepé. Veď či ste Vy odchodnejší od svojich predchodcov? Milióny ľudských životov obetovaných v boji za slobodu si to zaslúžia a tradícia vojenských prehliadok na Červenom námestí Vám to ukladá ako vlasteneckú povinnosť. Ozaj, viete, že Stalin dal v štyridsiatom piatom zbúrať jednu z významných architektonických pamiatok na dolnom konci námestia len preto, aby pred Kremeľ umožnil vjazd tankom v pôsobivých mnohostupoch? V máji 2015 tam tankov určite nebude menej. Aj muzika bude, aj televízie, aj veteráni. Prečo teda nechcem, aby sa môj prezident tejto slávy zúčastnil? Dôvodov je, bohužiaľ, veľa.

Červená armáda pod najvyšším velením J. V. Stalina nemala a nemá monopol ani na boj proti fašizmu, ani na oslobodenie našich území. Oslobodzovali ich aj rumunskí vojaci, českí, poľskí, francúzski, grécki, srbskí, chorvátski, židovskí, kanadskí, americkí partizáni. Aj slovenskí partizáni a vojaci. Často to boli tí istí chlapi, ktorí sa tri roky predtým zúčastnili na ťažení v boľševickom Rusku. Naše kraje oslobodzoval aj 1. československý armádny zbor. Česť a sláva ich pamiatke. Ale nie po Vašom boku, Vladimir Vladimirovič.

Aj vy nám veľa dlhujete

Rozumiem, chceme urobiť rozdiel medzi padlými v boji proti fašizmu a bezmennými obeťami armády tej istej veľmoci, ktorých pozostatky sa po lete 1968 naši ledabolo zahrabané v lesoch na území Československa. Ale pripomeňme si charakteristickú epizódu z toho osudného leta. Jeden z vyhladovaných červenoarmejcov vošiel do obchodu, aby si kúpil chlieb. Predavačka mu ho odmietla predať. Vojak sa rozplakal. Áno. V tomto sme si blízki. Ruská a slovenská duša. Slovanská, povedali by niektorí.

Nie, Vladimir Vladimirovič, na tomto príbehu nič špecificky slovanské nie je. Tak reaguje ublížená, oklamaná a utrápená duša človeka zahnaného do kúta. V našom aj Vašom prípade systematicky ponižovaná systémovou aroganciou a cynizmom totalitnej politickej doktríny. Predavačka vojakovi ten chlieb vraj nakoniec dala.

Áno, vojakom, ktorí padli v boji proti fašizmu, sme vďační za veľa. Nechcem to porovnávať, ale pravda je taká, že aj Vy a Vaša krajina veľa dlhujete nám. Dlhujete nám vysvetlenie a ospravedlnenie za tisícky uväznených, vypočúvaných, mučených, umučených, popravených a odvlečených občanov obnoveného demokratického Československa. Od momentu, keď čižma Červenoarmejca vstúpila na naše územie, politickí komisári ČA dávali väzniť občanov tejto krajiny. Len preto, že boli intelektuálmi, farármi, učiteľmi, richtármi, majetní, alebo – židia, či príslušníci západného odboja.

Dlhujete nám vysvetlenie a ospravedlnenie za výsledky rokovania z Čiernej nad Tisou, dlhujete nám dokumenty usvedčujúce domácich prisluhovačov boľševizmu z vlastizrady. Dlhujete nám ospravedlnenie za okupáciu z roku 1968. Vieme, že od Vás sa toho nedočkáme. Lebo Vy, Vladimir Vladimirovič, za najväčšiu tragédiu dvadsiateho storočia považuje rozpad Sovietskeho impéria. Ako teda môžete predpokladať, že sa vedľa Vás na tribúnu postaví človek, ktorý vyznamenal Natašu Gorbanevskú za hrdinstvo preukázané pri protestoch proti okupácii Československa predovšetkým Červenou armádou? Naivný určite nie ste. Neostáva mi teda nič iné, len si uvedomiť, že sa správate ako vypočítavý cynik so selektívnou pamäťou.

Podlá a cynická lož

Urobme si poriadok v celej tejto historickej agende a potom sa pozývajme spoločne tráviť pátosom zmieru nabité chvíle. Je mi ľúto, že tieto nepekné verejné tajomstvá vyťahujem pri takejto významami obťažkanej príležitosti, ale na druhej strane – aspoň si ich všimneme. Nie, nepomýlil som sa. Ide mi o nás. O tých, ktorí by sme sa tomu zlyhaniu historickej pamäte museli len bezmocne prizerať. Jasné, že keď sa slovenský prezident pôjde postaviť vedľa Vás na balkón pri mauzóleu V. I. Lenina a pozrie si spolu s Vami esenciálnu demonštráciu rinčiacej arogancie voči medzinárodnému právu, prevtelenej do vojenskej prehliadky, svet sa nezrúti.

Ale aj svojim oficiálnym hosťom budete tvrdiť, že sú to vojaci na dovolenke, ktorí si tú obludnú maršparádu zorganizovali svojpomocne na skrátenie dlhej chvíle? Ak sa náš prezident vedľa Vás predsa len nepostaví, nezazlievajte to jemu, ale tým, ktorí ho do funkcie zvolili. Mnohí z nich Vašu rétoriku, v ktorej počuť renesanciu sovietskych imperiálnych ambícií, odmietajú a nemajú chuť znova skončiť na nesprávnej strane plota.

Je ešte jeden dôvod, kvôli ktorému nechcem, aby môj prezident stál vedľa Vás na tribúne v takom silnom a boľavým obsahom prekypujúcom momente, akým je spomienka na koniec bojov proti fašizmu v Európe. Ten dôvod je prostý a smutný. O tom, že na území Ukrajiny už skoro rok operujú Vaši vojaci, vie celý svet, ktorý dobrovoľne neoslepol a neohluchol. Vy to popierate. Nazývajte si to bojovou ľsťou, vrodenou šikovnosťou, nazývajte si to ako chcete. Na skutočnosti, že Vaše popieranie tejto evidentnosti a zbavovanie sa zodpovednosti za konanie Vašich vojakov je podlá a cynická lož, to nezmení nič. Ja jednoducho nechcem, aby môj prezident robil stafáž klamárovi.

Lupič, ktorý premohol iného

Svetu mier, sme vídavali na priečeliach, transparentoch a pútačoch pri vstupe do našich miest. Celé desaťročia. Napísané azbukou. Mupy mup, čítali sme, až kým sme neprišli do piatej triedy, kde sme sa naučili čítať po rusky. Vaša súčasná politika, slovutný vožď Vladimír Vladimírovič, vyvoláva také nepríjemné asociácie a z nich plynúce úzkostné stavy, že je nemožné ďalej sentimentálne a nekriticky prikyvovať mýtu o osloboditeľskej misii Červenej armády.

Netlačte na pílu a nenúťte ma pripomenúť Vám, že z pohľadu univerzálnych hodnôt humanizmu bola najmä povojnová misia Červenej armády v Európe konaním lupiča, ktorý len premohol iného lúpežníka, aby pútnika za demokraciou obral o to najcennejšie, teda o život a slobodu.

Hodnota výročí spočíva v ich symbolike. Aktuálne sa zamýšľame nad koncom vojny v Európe, ale hlavne – nad sedemdesiatym výročím tejto udalosti. My s naším prezidentom tu doma, Vy, Vladimir Vladimirovič, so svojimi občanmi v Moskve a v Rusku. Nechápem prečo by sme mali pristúpiť na účelové a oportunistické kríženie historického času s prítomným okamihom. My sa predsa nezamýšľame len nad tým, čo vykonali Červenoarmejci v štyridsiatom piatom. V tom máme pomerne jasno.

My riešime dilemu dneška a tá sa od osoby hostiteľa, jeho postojov a celých sedemdesiatich rokov historickej skúsenosti so sovietskym i nesovietskym Ruskom oddeliť nedá. V Rusku je veľa vnímavých ľudí s dobrým pozorovacím talentom, ktorí dokážu správne vyhodnocovať podnety. Odmietnutie ponuky stať sa trofejnou dekoráciou súčasného ruského prezidenta v priamom prenose pred kamerami celého sveta môže byť účinným povzbudením ich kritického myslenia.

Čomu budú mávať

Je naivné myslieť si, že hostiteľ V. V. Putin vytvorí priestor na to, aby slovenský prezident mohol na reprezentatívnom fóre predniesť svoje stanovisko. Tobôž nie, ak by malo byť postavené na výhradách k politike domáceho pána. Triezva úvaha o tom, čo sa bude v máji 2015 diať na Červenom námestí, musí vychádzať z toho, že faktická hodnota účasti na oslavách v Moskve spočíva naozaj len a len v tom, kto sa na tribúnu vedľa V. V. Putina postaví. Kto všetko bude salutovať, či mávať armáde defilujúcej popod tribúnu.

To nebudú len veteráni bojov o Berlín. A vôbec to nebudú fotogenickí zombíci ani dobrovoľníci navlečení do dobových uniforiem. Hostia ruského prezidenta budú mávať reálnej armáde štátu, ktorý opakovane a dlhodobo ignoruje medzinárodné právo. Budú jej salutovať po boku prezidenta, ktorý je jej vrchným veliteľom a z toho titulu zodpovedá dokonca aj za to, čo jej príslušníci robia či nerobia na dovolenke, ak už chceme byť dôslední.

Ak si neuvedomíme silu a závažnosť tejto roviny symboliky aktuálneho výročia konca bojov proti neľudskému zverstvu v Európe, nečudujme sa potom žiadnemu typu hodnotového relativizmu a mesianistickej naivite medzi mladými ľuďmi, ktorí okrídlený povojnový slogan – svetu mier – napísaný azbukou, z neznalosti historického kontextu, budú opäť čítať ako analfabeti, tentoraz hodnotoví, teda – mupy mup! Pochopiteľne. Pretože krídla tomuto heslu aj jeho holubičiemu symbolu opálili práve tie dymiace hlavne, ktorým sa bude vzdávať hold v máji 2015.

Teraz najčítanejšie