S amnestiami sme dokázali nemožné

V tomto zákonodarnom zbore sme štyria, ktorí zažili Mečiarove amnestie, a ja som jediný, kto sa zúčastnil všetkých parlamentných rokovaní a hlasovaní o ich zrušení. A vždy som hlasoval za. Platí zároveň, že som človek rokovaní a hľadania kompromisov.

No dnes musím povedať, že ak o niektorej otázke už bolo povedané všetko a diskutovalo sa o tom desiatky, stovky dní, tak je to práve otázka týchto nešťastných a zahanbujúcich amnestií. Viem, že sa to v tejto prekomunikovanej dobe možno nehodí, ale v júli roku 2011 som na parlamentnej pôde povedal tieto myšlienky. A držím sa ich dodnes, lebo platia:

„Domnievam sa, že nikto nemôže predložiť žiadny zmysluplný a relevantný dôvod, prečo to nemáme urobiť (zrušiť amnestie). Ústavná väčšina tohto parlamentu snáď ešte predsa len môže niektoré veci vyriešiť. Toto je jedna z nich a nech už je akokoľvek spolitizovaná, v princípe to s politikou nemá nič spoločné. Je to o očiste našej histórie – bohužiaľ tej, ktorú si ešte pamätáme všetci.“ Je to príbeh o zle zapnutom prvom gombíku na košeli. Ten únos a hlavne tie amnestie boli prekliate zle zapnutým prvým gombíkom. Dnes sme umožnili košeľu znova rozopnúť a zapnúť ju správne. Úprimne sa tomu teším.

Som rád, že parlament umožnil odstrániť túto čiernu škvrnu našich dejín. Som presvedčený, že sme vyslali signál k občanom, že spravodlivosť, niekedy síce veľmi pomaly, ale nakoniec predsa zvíťazí.

Som rád, že väčšina kolegov v parlamente cítila tento vážny a pádny stav a aj spoločenský dopyt po jeho náprave. A som rád, že mnohí si uvedomili, že na konci dňa sa na politikárčenie a predbiehanie sa v novších a „originálnejších“ dôvodoch, prečo amnestie nezrušiť, zabudne. Lebo nie sú podstatné. Na konci dňa zostane len otázka „Hlasoval si za zrušenie Mečiarových amnestií, alebo nie?“ A to je politická stopa, ktorú zanechávame v novodobých dejinách Slovenska.