Denník N

Rómovia nedostanú všetko zadarmo, musia sporiť a dom si kúpiť z pôžičky

Lenka Hujdičová v osade. Foto – Karol Lenart, archív Projektu DOM.ov
Lenka Hujdičová v osade. Foto – Karol Lenart, archív Projektu DOM.ov

Na nové bývanie si vedia nasporiť aj rodiny z chatrčí, no nikto im nepredá pozemok, rozpráva Lenka Hujdičová z Projektu DOM.ov, ktorý pomáha Rómom z osád sporiť si na pozemok a vybaviť mikropôžičku v banke na nový dom.

Prišli do najhorších rómskych osád s plánom, že rodiny z chatrčí si za vlastné peniaze kúpia pozemky a z mikropôžičiek od banky si postavia vlastné nízkonákladové domy. Chcú prispieť k tomu, že o pár rokov to bude normálne aj v obciach s majoritou v zastupiteľstve, ako je to pre niektoré rómske dediny normálne už dnes.

Pracujú zatiaľ v štyroch obciach pri Bardejove. Overený model chcú rozšíriť na desiatky obcí. Predchádzajúce experimenty s mikropôžičkami chcú zdokonaliť na udržateľné modely. Skúšajú to v Rankovciach, obci s rómskou väčšinou, starostom a zastupiteľstvom. Tiež v úplne iných podmienkach – v osade za obcou Kojatice, kde žije len pár rodín.

Najväčšia výzva? Hlad progresívnejšej časti verejnosti po prezentácii takzvaných úspešných rómskych projektov. Najväčší doterajší úspech? Zapojenie finančných expertov z banky.

Projekte DOM.ov presviedčate obce, že majú umožniť rozvoj osád, a potom rómskym rodinám pomáhate sporiť si na pozemok a postaviť si dom. Ako to robíte?

Paradoxne nám najviac pomáha to, ako ľahko vieme vyvrátiť predsudok, že Rómovia zase niečo dostávajú zadarmo. Využívame moment prekvapenia z toho, že nejde o klasické bytovky, a aj obce, kde spočiatku chýbala podpora medzi poslancami, si zoberú za svoju myšlienku, že je dobré dopriať normálny civilizačný pokrok aj preľudneným osadám. Myslím tým rozvoj – asfaltovú cestu, vodovod, nejaké to plánovanie novej výstavby. V zátvorke znie: len musia sami chcieť. No a ukazuje sa, že mnohí chcú.

Čo je pri bývaní hlavný problém Rómov?

Tých problémov je toľko, že je ťažké vybrať len jeden. Často je za primárnu príčinu považovaná generačná chudoba. Ale za najväčší problém označím 25-tisíc ľudí, ktorí sú sociálne a mentálne uväznení vo svojich chatrčiach v osadách. Často sa nám práve táto skupina spája so slovom Rómovia. Oni sú však úplne špecifická skupina. Fyzicky neexistuje priestor, kde by si mohli postaviť legálne dom. Ako Rómovia sú vylúčení z trhu s pozemkami v obci. A majorita vo vedení obcí vytvára len málo príležitostí na legálnu výstavbu v blízkosti rómskych osídlení. Čiže dôležité B v tomto príbehu je, že bytová núdza nie je zodpovednosťou týchto rodín, ale vizitkou majority, ktorá má zodpovednosť. Tá musí podporiť územný rozvoj, aby si „ich“ Rómovia mohli legálne postaviť dom. A o tom je vlastne Projekt DOM.ov.

O čom presne?

Prijali sme nepomenovanú výzvu. Odkrývame takú úplne zjavnú vec, že treba vytvoriť tie správne príležitosti, ak chceme, aby ľudia zmenili niečo vlastným úsilím. Máme v Projekte DOM.ov rodiny, ktoré žijú v chatrčiach, vodu si nosia zo studní, a pritom si dokázali nasporiť peniaze, roky sa márne pokúšajú kúpiť dom niekde na kraji obce alebo akýkoľvek stavebný pozemok. Nový rozvoj územia, na ktorom robíme, je ich posledná nádej. Boli už zúfalí. Ale my by sme mali byť ešte zúfalejší – z toho, koľko ľudí takto živorí a nezostáva im iné, len čakať, kedy im obec postaví bytovku. Okrem iného je budovanie drahého systému sociálneho bývania pre ľudí, ktorí dokážu normálne uživiť svoju rodinu, plytvaním verejnými financiami a najmä plytvaním dôverou majority i minority v schopnosť štátu vyriešiť problém. Čo sa deje, keď ľudia úplne prestanú dôverovať štátu a jeho predstaviteľom, to ukázali aj posledné voľby.

A sú vedenia obcí ochotné niečo urobiť?

Tá zmena trvá dlho a je ťažká. Vidia však, že si tie rodiny samy sporia na bývanie, že im normálna banka – nie nejaká nadácia – schváli pôžičku na stavebný materiál, ktorú budú musieť riadne splácať. To dáva nádej.

Jeden z úspešných príbehov: Simona Bilá obhajovala pred obyvateľmi obce právo Rómov na pozemky a úspešne, pozemky Rómovia získali. Foto - archív Projekt DOM.ov
Jeden z úspešných príbehov: Simona Bílá obhajovala pred obyvateľmi obce právo Rómov na pozemky – a úspešne, pozemky Rómovia získali. Foto – archív Projektu DOM.ov

Ako ste ďaleko pri výstavbe domov v Lenartove, kde pomáhate rodinám kúpiť si za nasporené peniaze pozemok a potom s pôžičkou na dom?

Máme urbanistické štúdie, ktoré vychádzajú z dôkladnej znalosti prostredia. Budú slúžiť ako podklad na zmenu územného plánu. Veľký obdiv patrí pani starostke a tímu terénnych sociálnych pracovníčok. Poznajú každú rodinu, vedia o každom novom obydlí. Vedia, ktoré je legálne a ktoré nie. V osade je obrovské preľudnenie. Vo viac ako tretine chatrčí žije 9 až 12 ľudí. Vyplnená je každá prieluka, nezastavali len strmé svahy.

Čím je to zastavané? Chatrčami?

Chatrčami. Miestni tento rok už zastavali plochy, kde sa majú stavať nové bytovky. Starostka im stále pripomína, že to pôjde dole, ale je to pre všetkých veľmi ťažká situácia. My hovoríme, že musíme dať ľuďom možnosť postaviť si niečo iné ako chatrč. Zdôrazním len: postaviť si. Vlastnými rukami, za vlastné peniaze. Ak ich v chatrči žije dvanásť a my im dáme nízkoštandardný byt, ten sa okamžite preľudní a do piatich rokov máte veľký problém.

"Drevenice" v Lenartove. Foto - Karol Lenart, archív Projekt DOM.ov
Drevenice v Lenartove. Foto – Karol Lenart, archív Projektu DOM.ov

Sú vo vašom projekte svojpomocnej výstavby domov aj takéto dvanásťčlenné rodiny z chatrčí?

V Lukove máme 22-člennú niekoľkogeneračnú rodinu, ktorá žije v jednom dvojizbovom byte, kam ich presťahovali z chatrče pred šiestimi rokmi. Bytovka dostala mnohé ocenenia, je vo výbornom stave, je tam dobrá terénna sociálna práca, no byty sú katastrofálne preľudnené. Keď tam prídete, tak prvé, čo vám napadne, je: kde „soudruzi z NDR“ urobili chybu?

A kde ju urobili?

Urobili ich viac. Jednu robí na Slovensku mnoho starostov, ktorí majú v obci marginalizovanú rómsku komunitu. Starostovia neplánujú riešenia podľa demografických prognóz vývoja počtu obyvateľov. Považujú to za politickú samovraždu. Mimochodom, zaujímalo by ma, či takto postupujú aj pri plánovaní počtu miest v škôlke, škole, na cintoríne, pri výstavbe ciest a podobne. V tej hlbšej rovine: označili si nesprávny problém a neriešili príčiny. Lebo ak si za problém označíte chatrče, tak ich môžete zbúrať, až keď vyriešite príčiny toho problému.

Koľko a akých rodín ste zapojili v Lenartove?

Zatiaľ päť najšikovnejších rodín z osady, obec si to tak presadila. Ďalších 15 rodín má záujem sa zapojiť tento rok.

Ako žijú teraz? V murovaných domoch alebo v chatrčiach?

Jedna rodina je z bytovky, to je bývalý poslanec s veľmi šikovnou dcérou a jej rodinou – v dvojizbovom byte býva sedem ľudí. Sporia už roky a keby dostali šancu, môžu si kúpiť a možno aj postaviť dom bez pomoci zvonka. Ďalšia rodina so štyrmi deťmi a starou mamou žije v unimobunke, kam sa presťahovala, keď im padla chatrč. Snažia sa. Máme v projekte aj šikovného domáceho majstra, ten investoval peniaze do opravy svojho dreveného domu a výsledok je naozaj obdivuhodný. Ale jeho dom stojí pri potoku, ktorý mu každú tretiu jar zoberie časť chyže dole dolinou. Vie, že si mal už dávno postaviť niečo niekde inde, ale nevie kde. Snažím sa povedať, že už na takejto mikrovzorke vidíme obrovskú rôznorodosť tej zvonku homogénnej ľudskej masy z osady.

Dom v Lenartove, ktorý často vyplaví a jeho majiteľ ho opakovane opravuje. Foto - Projekt DOM.ov
Dom v Lenartove, ktorý často vyplaví a jeho majiteľ ho opakovane opravuje. Foto – Projekt DOM.ov

Dostane rodina mikropôžičku, iba ak si nasporí vlastné peniaze?

Musia šetriť na stavebný pozemok. Sprevádzajú ich tým sociálni terénni pracovníci, aby napríklad v období, keď ide žena do nemocnice s dieťaťom, ustáli to, že musia dať mesačne 50 eur na svoju vkladnú knižku. Prechádzajú preverovaním, či majú dlhy. Tam nám veľa rodín vypadlo a teraz sú v procese oddlžovania. Sú to najmä rodiny z bytoviek.

Koľko si musí rodina nasporiť, aby dostala mikropôžičku?

Musí si nasporiť na pozemok, doteraz to bolo rok. Doteraz sme mali rodiny v hmotnej núdzi a neriešili sme, aké a odkiaľ majú príjmy – podmienkou bolo, že sporili 50 eur mesačne. Menil sa však zákon a celý systém musíme prebudovať. Musíme už pracovať aj na hľadaní a udržaní práce, pretože potrebujú výraznú finančnú rezervu.

Akú vysokú sumu dostane rodina od banky?

Banka na základe analýzy skúseností priamo z terénu, ktoré sprostredkovalo Združenie pre lepší život z Rankoviec, zvažuje vyskúšať malú hypotéku vo výške 9000 eur pre chudobné rodiny z osád – také, ktoré by sa k nej normálne nedostali. Hľadáme spôsob, ako by sa dal model z Rankoviec postaviť aj v iných lokalitách. V našom projekte je banka garantom serióznosti a hlavne realizovateľnosti odvážnych ideí. Posudzuje projekt a rozpočet nízkonákladového domu, takže sa znižuje riziko, že rodina dom vinou nedostatku financií nedostavia a potrebuje dofinancovanie stavby, ako sa to stalo práve v spomínanej lokalite, kde poskytovalo mikropôžičky ETP Slovensko. Obce zasa budú platiť stavebný dozor, aby sme zabezpečili odborný kontrolný mechanizmus na lokálnej úrovni. Rodiny však stavajú ako individuálni stavebníci, s podporou nášho tímu.

Ako ten dom z Rankoviec vyzerá?

V prvej fáze išlo o model známy aj z tretieho sveta. Rodina si z požičaných peňazí postavila úplne minimálnu dispozíciu s rozlohou 25 štvorcových metrov. Základy sú robené na 50 štvorcových metrov. Sú tam stĺpy a je to prestrešené a zhruba za osemsto eur vie rodina dostavať ďalšiu miestnosť. Prípadne je možné v lete spávať v podkroví. To stavali najchudobnejšie rodiny z lokality. V druhej fáze sa rozostavalo ďalších desať domov, s dvoma izbami v podkroví a podlahovou plochou okolo 75 štvorcových metrov. Tie sa stavajú dlhšie, a ak budú partneri súhlasiť, budeme tam čoskoro robiť už druhý audit, aby sme preniesli do nových lokalít naozaj dôkladne analyzované skúsenosti, pretože do toho procesu vstupovalo veľa aktérov a vplyvov, ktoré zatiaľ nie úplne poznáme.

Lenka Hudičová v osade. Foto - Karol Lenart, archív Projekt DOM.ov
Lenka Hujdičová v osade. Foto – Karol Lenart, archív Projektu DOM.ov

Lenka Hujdičová (1976)

Študovala na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne. Pracovala na viacerých komunikačných aj audiovizuálnych projektoch. Je šéfkou Projektu DOM.ov, ktorý pomáha v osadách s bývaním: presviedča obce, že majú investovať do rozvoja územia, a pracuje s rómskymi rodinami, ktoré si sporia na nové bývanie.

Ako ste v Lenartove začínali?

Keď sme pred rokom prišli do Lenartova, majitelia pozemkov sa na zastupiteľstve pýtali, čo oni – rozumej Rómovia – potrebujú, keď majú v lese maliny, hríby, drevo. Taký ten typický kultúrny rasizmus v jeho brutálnejšej podobe, ktorý bežne musíme prehliadať. Dnes sme tak ďaleko, že obec má predbežnú dohodu o kúpe vhodnej parcely, treba ešte zmeniť územný plán.

Kde je ten pozemok? Je to niekde pri osade?

Je to v doline, kde teraz bývajú Rómovia. Štát a Európska únia tvrdia, že sa tým podporuje segregácia. Ale my skúšame oponovať a tvrdíme, že aj malý pokrok je lepší ako zhoršovanie už v súčasnosti urgentného stavu preľudnenia územia. Po roku a pol diskusií na úrovni obce máme výsledok, že sa nebude pokračovať v starom pláne rozširovania osady smerom od existujúcej osady ďalej do doliny. Ak všetko dobre dopadne, nová výstavba bude na svahu nad osadou. Tiež diskutujeme s obcou o procese prirodzenejšej prestavby existujúcej osady, ktorá má byť podľa súčasného územného plánu zrovnaná so zemou a na jej mieste sa majú postaviť ďalšie bytovky. Naším cieľom je, aby zmeny neboli obyvateľmi len pasívne prijímané a v skutočnosti chápané ako nútené „presídľovanie“ do bytoviek so zámerom zbúrania chatrčí. Preto podporujeme revitalizáciu existujúcich segregovaných osád. Čiže tých ľudí nepresídľujeme. Snažíme sa, aby vznikali nové ulice pri osade a tá stará osada sa postupne revitalizovala. Má to aj nevýhody, uvedomujeme si to a vieme prijať kritiku.

Ako presviedčate domácich?

Za rozvoj obce sú zodpovední miestni ľudia – starosta obce a poslanci. To je fakt, ktorý plne a bez najmenšieho spochybňovania rešpektujeme. Ak potrebujú dozrieť k istým rozhodnutiam, musíme im dať čas a nájsť správne argumenty. Ak sú nastavení na výsledok „zmiznú chatrče“, tak sa treba pýtať, či to dosiahneme výstavbou bytoviek. A koľko nám ten výsledok vydrží. Ako prvé sa na obecnom zastupiteľstve pýtame miestnych nahnevaných mužov: kedy sem prišli Rómovia a ako sa to začalo? „Postavili si tu štyri domy, začali pracovať v tehelni,“ znie odpoveď, napríklad. A kedy sa to začalo zvrhávať na osadu? Tak na prelome 80. a 90. rokov. Ako dlho podľa vás potrvá zmena? A vtedy sami povedia, že ďalších 30 rokov. Dobre teda, nikam sa neponáhľame. Začnime v malom.

Ale čo ak sa situácia bude pri pomalom postupe zhoršovať?

Základ je nepustiť tú segregáciu ďalej. Ak aj obec má nejaký územný plán, tak taký, že osada sa rozvíja smerom do doliny. Druhá možnosť je, že osada sa rozvíja neregulovane. Vo viacerých obciach sme pomohli tento vývoj starostovi nateraz zastaviť, zregulovať a perspektívne zvrátiť.

Osada v Kojaticiach, kde je tiež Projekt DOM.ov. Foto - Projekt DOM.ov
Osada v Kojaticiach, kde takisto pôsobí Projekt DOM.ov. Foto – Projekt DOM.ov

Čo je kľúčové pri bývaní?

Prvý a najdôležitejší krok nie sú mikropôžičky, ale rozvoj územia. Mikropôžičky celý proces štartujú a urýchľujú. V dedinách, kde sú Rómovia v menšine a nemajú prístup k rozhodovaniu, citlivo presadzujeme niečo ako „nové trendy“ rozmýšľania o tejto téme. Keď sa v Lenartove zmení územný plán a bude tam miesto na výstavbu, obec získa pozemky a dá ľuďom možnosť si ich odkúpiť. Už teraz vieme, že minimálne tri z týchto našich piatich rodín to zvládnu aj bez mikropôžičiek. Starostka odhaduje, že niekoľko desiatok, možno tak štyridsať ďalších rodín mikropôžičky naštartujú. Táto vízia v Lenartove doteraz chýbala. Zmenila sa atmosféra. Zmenilo sa vnímanie z „oni sú tu dočasne“ na „oni sú tu nastálo“. Teraz počujeme, ako obec chce pre nich niečo rozvíjať. Natiahneme im tam vodu, a podobne.

Neprekáža vám to delenie na my a oni?

Prekáža, ide ma rozpučiť od zmätku, ktorý to vo mne vyvoláva. (smiech) Riešim to tak, že v teréne bezpodmienečne akceptujeme túto deliacu čiaru v komunikácii, dokonca sa jej vo verbálnom prejave prispôsobujeme a zároveň jasne presadzujeme férové, čiže rovnocenné príležitosti pre všetkých obyvateľov obce.

Dávajú na rozvoj osád obce peniaze?

Každá obec má svoje priority, ale v praxi je to dosť stereotypné. Môj top projekt je dom smútku. Často sa pýtam niektorého starostu, prečo nerobia na projekte vodovodu pre osadu. Nevyšlo v obecnom rozpočte, odpovedá. Ale vyšlo na dom smútku. (smiech) Rozumiem tomu, demografia nepustí. Ale ak zároveň majú 340 detí bez pitnej vody, tak tie príčiny musia byť sakra vážne a zakorenené hlboko. A pritom stále zdôrazňujeme: teraz sú na to eurofondy – keď sa minú, už nebudú.

V Lenartove ste napokon dedinu dostali na svoju stranu?

Áno, ale to nie je ťažké, dostať Slovákov na svoju stranu. Ťažké je dotiahnuť a robiť veci poriadne a poctivo v systéme, kde nič nefunguje podľa pravidiel. Napríklad každý stavebný úrad má svoj systém fungovania, a preto rozširovať nejakú inováciu do iných lokalít je šialene zložité. Našťastie, poslanci v Lenartove sú vysoko zodpovední ľudia, trápi ich aj to, ako žijú chudobné rómske rodiny. Napokon, chudobné rómske rodiny sú tiež voliči. Problém je doťahovať procesy zanedbané desiatky rokov. V Lenartove sa zatiaľ poslanci vždy postavili za starostku, nikto nehrá politické hry, nepestujú si tam alibizmus, s ktorým sa stretávame na každom kroku. Chcú vedieť fakty, vyhodnotia ich a urobia rozhodnutie alebo podporia rozhodnutie starostky. Ak sa fakty zmenia, pýtajú sa prečo. Držia sa ako kliešť myšlienky, že jediné riešenie je, že aspoň časť rodín z osady sa začne sama starať o svoje bývanie. Vedia, že pri súčasnej natalitnej krivke obec nebude stačiť stavať nové bytovky.

Kojatice. Foto - Projekt DOM.ov
Kojatice. Foto – Projekt DOM.ov

Ako to bude v Lenartove vyzerať podľa ideálneho scenára o 30 rokov? Budú tam ešte chatrče?

Chcete ideálny scenár? Chatrče nebudú. Iba na fotkách. Možno jedna spomienková chatrč, zakonzervovaná ako memento budúcim generáciám. Drevené domy, ktoré si rodiny chcú nechať, si dostavajú, zavedú si do nich vodu a postavia chodníky, deti budú chodiť do školy čisté, umyté, nezablatené. Na území osady zostane žiť len rozumné množstvo ľudí, možno dvesto. Ostatní ľudia – v roku 2047 ich bude viac ako tisíc – budú žiť na dnes nezastavanom území, v domoch a aj v bytovkách. Tam najmä starší ľudia, matky samoživiteľky; to budú sociálne byty s dennou terénnou sociálnou prácou, ktorá bude pomáhať aj v každodennom živote. O tridsať rokov tam stále bude veľa rodín, ktoré to budú potrebovať. Bohužiaľ. A ťažko sa mi to hovorí, ale časť dnešných detí z osady bude žiť v obci. Dokážu, že žijú slušný život, a keď domáci uvidia, že si ich rodičia postavili vlastné domy a starajú sa o ne, predajú im aj svoje pozemky v obci.

Prečo ste povedali, že sa vám to ťažko hovorí?

Plány na presídľovanie Rómov z osady do obce sú vnímané s veľmi negatívnymi emóciami. Okolo niektorých prípadov z minulosti (známy je ten zo Svinnej) sa už vytvorila celá zložitá sústava mýtov a legiend, cez ktorú sa ťažko prepracujete k argumentačnej diskusii. Zaujímavé pritom je, že vo väčšine obcí v istom štádiu vývoja ten proces prebieha prirodzene.

Budete podporovať aj toto?

Ak sa pýtate, či budeme podporovať aj mikropôžičky na kúpu nehnuteľností v centrálnych častiach obcí, tak nie. Domnievam sa, že rodina, ktorá sa ide integrovať do centrálnej časti obce, je už tak ďaleko, že si bývanie bude riešiť sama. A miestni si sami vyriešia, či sú na takýto krok rómskej rodiny pripravení. Zžívanie ľudí z rôznych prostredí podporujú komunitné centrá v obciach a robia to čoraz lepšie, ale aj tak verím, že o 30 rokov už v dnešnej podobe nebudú potrebné.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie