Denník N

Kde sú korene dominancie Západu?

Asi nie je náhoda, že našich Slovanov zjednotil proti avarskej nadvláde franský Samo.

Autor je vysokoškolský pedagóg, archeológ

Nedávno ma zaujal príspevok v Denníku N od Pétera Hunčíka, ktorý citoval maďarského spisovateľa Pétera Nádasa o tristoročnom zaostávaní východnej Európy voči západu. Spomenul aj niektoré konkrétne dôvody (renesancia, priemyselná revolúcia… atď.) Málokto si však uvedomuje, že korene zaostávania sú uložené trochu hlbšie v histórii.

Všetko sa začalo zánikom Západorímskej ríše v roku 476. Síce už v rámci Rímskej ríše boli niektoré provincie, predovšetkým Gallia (dnešné Francúzsko, Belgicko a časť Holandska) rozvinutejšie, ale neboli to výrazné rozdiely. Po uvedenom dátume (de facto už trochu skôr) sa však situácia zásadne zmenila.

Na územie Impéria sa natlačili rôzne barbarské, väčšinou germánske kmene (Rimania nazývali barbarmi všetky európske kmene), ktoré síce spôsobili jeho zánik, zároveň sa však snažili nadviazať na niektoré jeho výdobytky.

Dôležitý počin

Na rôznych územiach bol tento proces pomerne odlišný, ale významnú úlohu pritom zohralo kresťanstvo. Niektoré germánske kmene už totiž prijali túto vieru, preto bolo v ich záujme nadviazať na kresťanské antické dedičstvo. Mnísi v kláštoroch prepisovali antické spisy a neskôr vzdelávali aj deti. Gótsky biskup Vulfila dokonca už vo 4. storočí preložil bibliu do ich jazyka, čo bol nesmierne dôležitý kultúrny počin. Bol to prvý preklad tohto diela do barbarského jazyka.

Góti sa teda na území Rímskej ríše (Vizigóti v Španielsku a Ostrogóti v Taliansku) snažili prevziať z antickej kultúry a vzdelanosti to, čo boli schopní prijať. Samozrejme, nie vo všetkom sa im darilo, keďže boli rádovo na nižšej úrovni. Najúspešnejší v tomto smere boli Frankovia usadení v bývalej Gallii.

Ich vládca Chlodvik I. prijal kresťanstvo v roku 496 a odvtedy sa Franská ríša, ktorú založil, stala na dlhé stáročia najmocnejším politickým útvarom v Európe. Významnú úlohu v nej pri rozvíjaní antického dedičstva, o niečo neskôr, zohral aj anglosaský mních Alcuin, poradca Karla Veľkého. Tento panovník bol v roku 800 korunovaný za cisára a nadviazal tak na tradíciu antického rímskeho cisárstva. Vtedy opäť ožilo aj pomenovanie Imperium Romanum.

Vtedy na východe

Toto všetko sa teda dialo v bývalej západnej časti Rímskej ríše. Ako to však bolo vo východných európskych provinciách? Tieto boli, bohužiaľ, najviac vystavené nájazdom rôznych kmeňov v období sťahovania národov. Už v 4. storočí badať v Panónii (zadunajská časť Maďarska a priľahlé územia Rakúska a bývalej Juhoslávie) migráciu rímskeho obyvateľstva pred hrozbou barbarských kmeňov na západ. Húni v prvej polovici 5. storočia dovŕšili skazu – po nich sa síce dočasne v Karpatskej kotline usadili germánski Ostrogóti a po nich Longobardi, trvalo to však len krátko. Tí nemali čas zaoberať sa nejakých antickým dedičstvom, boli zamestnaní bojmi (s Východorímskou ríšou či inými barbarmi).

Po nich šli do Európy ešte väčší barbari – Avari. Východné európske provincie Rímskeho impéria však už boli vydrancované a posledné zvyšky romanizovaného obyvateľstva v Panónii sa utopili v avarskom mori. Avari a ani Slovania u nás či v južnej Európe už nemali na čo nadviazať a nemali ani schopnosti prijímať nejaké zvyšky antickej kultúry a vzdelanosti. Boli to negramotní pohania. Asi nie je náhoda, že našich Slovanov zjednotil proti avarskej nadvláde franský Samo… O niečo neskôr sa odohrali ďalšie dôležité udalosti – na západe vznikli prvé univerzity (Bologna, Paríž, Oxford), kým na východe až o niekoľko storočí neskôr.

Z uvedených historických príčin zaostala východná (stredná) Európa za západom, a toto zaostávanie sa dodnes len veľmi pomaly prekonáva. Jednoducho tu chýbala možnosť nadviazať na antickú kultúru a vzdelanosť.

Teraz najčítanejšie