Dielo týždňa: Jar je tu, oznamuje Mednyánszkeho strom

Nie je tam nič viac, len jeden rozkvitnutý strom, ktorý sa nakláňa na pravú stranu. Pod svetlomodrou oblohou rozťahuje svoje konáre do strán, až niektoré takmer vôbec nevidno. Na tých konároch vo všetkých výškach kvitnú veľké ružové kvety a výrazne kontrastujú so zelenou trávou.

Hoci Ladislav Mednyánszky nazval túto maľbu Štúdia rozkvitnutých stromov v sade, je to skôr obraz jedného stromu. Toho ústredného, ktorý dominuje celej maľbe a ostatné necháva splývať s okolím. Akoby chcel sám pyšne oznámiť, že prišla jar.

„Uplynulý týždeň bol nádherný, zvlášť jeho začiatok, všetky ovocné stromy kvitli,“ napísal si Mednyánszky do svojho denníka v apríli 1910. „Opäť som objavil niektoré zo svojich najkrajších vízií z mladosti.“

Prírodu pozoroval neustále a vytvoril toľko diel, že môžu slúžiť ako predpoveď počasia celý rok. Okrem vybranej maľby sa na jar hodí aj obraz Kvitnúce stromy, pre leto je zas vhodné dielo Vnútro brezového lesa. Pri pohľade na Les s potokom vám napadne jeseň tak ako pri obraze Považská krajina je jasná zima.

Stromy ako skryté autoportréty

Pre Mednyánszkeho nakoniec nebolo ani také dôležité, kde maľoval. Cítil sa dobre presne tam, kde tvoril – v bohémskom Paríži, vo veľkolepej Budapešti či Viedni, na maďarských nížinách, v kútoch rodného Beckova či v podtatranskom prostredí Strážok. Všade  chcel pochopiť umenie aj okolitý svet.

„Tatry sú veľmi oblačné, nálada je trochu tvrdá (pred dažďom), vzadu na belianskej strane vidno stádo, ovce, kozy,“ napísal si v apríli 1907. „Zišiel som dolu k potoku a  vychutnával som si jeho krásy, sú v ňom hlboké miesta, kde by pohodlne preplávala pramica, južný vietor veje v pravidelných vlnách v tráve a medzi kríkmi, potom nasledujú na našej strane strmé brehy, pod ktorými ešte leží starý sneh.“

Príroda mala pre Mednyánszkeho nielen tvar, ale aj charakter. Jeho krajiny neboli len naturalistické. Ukrývali v sebe maliarove autoportréty, boli to obrazy jeho nálad a citového vnímania krajiny. Raz v nich vyjadroval bezhraničnú radosť, inokedy veľké utrpenie.

„Vzduch je krištáľovo čistý, duje silný severný vietor, ale pritom je teplo,“ poznačil si do denníka koncom marca 1910, aby si zas o mesiac neskôr napísal: „Jar sa ťažko prebúdza, chladné vetry sa striedajú so zriedkavými príjemnými, teplými hodinami.“

Mednyánszky bol akoby zajatcom svojich pocitov, ktoré ho motivovali zrealizovať svoje predstavy prírody. Hoci ju poznával počas svojich potuliek, maľoval ju väčšinou vo svojom ateliéri.

Mal dobrú pamäť na jej tvary, farby aj detaily. Všetko to potom kombinoval, či organizoval. Bol očarený inverziami, alebo ako ich sám nazýval „obratmi a prekríženiami“.

Prírodu často otočil naruby, keď sa jeho euforická nálada zmenila na depresiu alebo úzkosť. Výsledkom potom bolo vytvorenie veľkého množstva verzií tej istej scény alebo motívu. Kým napríklad maľba Listnatý les je pochmúrna, tmavá až desivá, dielo Les s potokom je farebné a znázorňuje prebúdzanie prírody so slnkom za korunami stromov.

Z Mednyánszkeho krajín sa šírila radosť zo života, inokedy zase strach. Na niektorých maľbách je zobrazená umierajúca príroda, na iných rozkvitnuté stromy, pokoj a krása.

Mednyánszky však nebol len krajinkár. V jeho tvorbe nájdeme aj množstvo štúdií mužských tiel či portrétov. Zaujímal sa aj o sociálnu situáciu a chudobu. Keď sa počas prvej svetovej vojny dobrovoľne prihlásil na front ako frontový maliar, zachytával ľudské utrpenie, zmrzačených vojakov pri oddychu, žiaľ a bolesť mimo bojiska. Celý život ho fascinovala veľkoleposť a sila prírody, na druhej strane mal hlboký súcit s trpiacimi.

Veľkolepá príroda

„Jednou z mojich ideí bolo odjakživa predstaviť si fantasticky zväčšený výsek prírody. Natoľko, aby sa ľudia mohli prechádzať pod listami jahôd,“ povedal.

„Tak som sa musel opäť naladiť na atmosféru, v ktorej sa všetko zdalo byť veľké. Posunul som zorný uhol. Horizont treba znížiť alebo zdvihnúť. Tým pádom možno všetko podľa ľubovôle zväčšiť do fantastických rozmerov a je zvláštne, že pravdu máme až po tomto úkone, pretože všetko, čo nás obklopuje, je vlastne veľké. Všetko, čo je malé a smiešne, je len prelud. Každý človek je zázrak veľkosti.“

Mednyánszky pri zobrazovaní prírody experimentoval. Často si v denníkoch zaznamenával zaujímavé motívy, ktoré by sa vyplatilo preniesť na plátno. Dotváral to farbou a svetlom, aby vyjadril svoje vlastné pocity.

Tak sa naučil maľovať monumentálne obrazy, ktoré sa približovali jeho ideálu. Našiel tak skryté možnosti zaužívaného maliarskeho štýlu – neponáhľal sa s motívmi, len ich stupňoval počas svojich ciest po Európe a v slovenskej prírode.

„Dnes ráno som bol na prechádzke, vzduch bol čerstvý, pofukoval južný vietor, žiarivo svietilo slnko,“ zapísal si v roku 1910. „Na oblohe som zbadal zvláštny odtieň, hore bol tmavomodrý, smerom nadol prechádzal do zelenej a na obzore vyústil do priesvitnej, teplej fialovej. Oblaky svietili, niektorý tenší obláčik bez ,telaʻ sa skvel v jasnočervenej teplej priesvitnej farbe. (…) Tomuto úkazu som sa nevenoval toľko, koľko som mal.“

Ladislav Mednyánszky zanechal veľkú kolekciu obrazov, kresieb aj písomných dokumentov, ktoré podrobne zachytávali jeho vnútorný svet a zážitky. To, čo dokázal štetcom na plátne, vyjadroval rovnako presne aj na stránkach svojich denníkov.

„Už príliš dlho sa zaoberám vedľajšími vecami malého významu a je dôležité a žiaduce, aby som sa opäť vrátil k dôležitejším veciam a otázkam, v nich jediných môžem nachádzať riešenie,“ zapísal si v roku 1910. „Naša predstavivosť, ktorá nám vo svojej mnohorakosti umožňuje vidieť úžasný svet, je v každom prípade pre dosiahnutie konečného cieľa dôležitejšia…“

Hlavné zdroje: 

István Bardoly: Ladislav Mednyánszky : Denníky 1877-1918 (1955)
Csilla Markója: Ladislav Mednyánszky, 1852-1919 (2004)
Katarína Beňová: Ladislav Mednyánszky (2009)
Katarína Bajcurová: Slovenský obraz (anti-obraz) : 20. storočie v slovenskom výtvarnom umení (2009)