Denník N

Aké sú možnosti a dôsledky, ak bude o amnestiách rozhodovať Ústavný súd

Prezident Kiska na stretnutí s ústavnými právnikmi. Foto N – Tomáš Benedikovič
Prezident Kiska na stretnutí s ústavnými právnikmi. Foto N – Tomáš Benedikovič

Otázka zrušenia amnestií je oveľa viac politickou a hodnotovou otázkou ako otázkou právnou. Pokiaľ ide o rýdzo právnu stránku, tak právne argumenty nie sú rozložené v pomere: sto na jednej strane, nula na druhej.

Autor je vedúci Katedry ústavného práva PF UK, externý poradca prezidenta SR

Národná rada si zmenou ústavy zaviedla novú právomoc – rušiť amnestie alebo individuálne milosti prezidenta, ak sú v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu. Uznesenie o zrušení musí povinne preskúmať Ústavný súd.

Máme tu teda nové všeobecné pravidlo, ktoré vzniklo na základe jedného konkrétneho prípadu z minulosti. Pravidlo má platiť v zásade do budúcnosti, výslovne pripustenou výnimkou je však onen prípad z minulosti. Zopakovanie minulosti však v budúcnosti nehrozí, lebo od roku 2001 už nie je možné udeliť amnestiu ani milosť skôr, než súdy rozhodnú o vine. Možné je už len odpustiť či zmierniť právoplatne uložený trest alebo zahladiť odsúdenie.

Dajme teraz bokom jednorazový prípad takzvaných Mečiarových amnestií, ktorého obdoba už v dôsledku zmeny ústavy z roku 2001 nastať nemôže, a zamyslime sa nad tým, čo vlastne táto novela vo všeobecnosti prináša.

Vie si toto niekto predstaviť?

Parlament bude môcť do budúcna zrušiť rozhodnutie, ktorým bol niekto prepustený z výkonu trestu. Ak sa to stane, malo by to znamenať, že omilostený sa bude musieť vrátiť do väzenia a odpykať si zvyšok trestu. Môže sa to udiať aj s odstupom niekoľkých desaťročí po prepustení. Rečnícka otázka: vie si niekto v praktickej rovine toto vážne predstaviť? Lebo vlastne toto novela do budúcna znamená.

Snaha riešiť veci všeobecnou úpravou, a nie ad hoc štýlom, je sama osebe v poriadku. V tomto prípade však opomína zásadný rozdiel medzi amnestiou, ktorú bolo možné udeliť pred rokom 2001, a amnestiou, ktorú možno udeliť dnes. Z hľadiska významu a spoločenského dosahu sa totiž nedá porovnávať situácia, keď sa páchateľovi odpúšťa trest uložený potom, ako bola právoplatne konštatovaná jeho vina, so situáciou, keď sa amnestiou zabráni poznaniu páchateľa a jeho právoplatnému odsúdeniu. Nehovoriac o absurdnosti predstavy, že si niekto 20 rokov po omilostení bude musieť ísť „dosedieť“ zvyšok trestu, lebo mu zrušili milosť. V snahe vyriešiť jednorazový problém z minulosti sa tak zavádza nová všeobecná právomoc parlamentu, ktorá sa v najlepšom prípade nikdy v budúcnosti neuplatní.

Okrem samotného zrušenia amnestií je nepochybne najviac diskutovanou témou tejto ústavnej novely zapojenie Ústavného súdu do hry. Povinne bude skúmať súlad rozhodnutia parlamentu o zrušení amnestie s ústavou. Konať bude automaticky, bez návrhu, v lehote 60 dní. Základný argument zástancov zapojenia Ústavného súdu je deklarovaná obava z možnej protiústavnosti celej operácie. Druhá strana, v skratke, tvrdí, že Ústavný súd ako nevolený orgán a súčasť moci ustanovenej nemá kontrolovať moc ustanovujúcu, lebo aj sám je jej podriadený.

Teraz je už isté, že Ústavný súd akt zrušenia amnestií posudzovať bude. Zároveň je isté, že bude podrobený kritike, či už zrušenie amnestií odobrí, alebo zastaví. Vzhľadom na verejnú mienku a deklarované postoje parlamentných strán sa dá najmä v druhom prípade očakávať doslova búrka, čo nemôže nikomu priniesť nič dobré – aj to je isté. A napokon, isté je tiež to, že kamkoľvek sa Ústavný súd prikloní, neprinúti tým zástancov opačného riešenia zmeniť názor. Právna úprava je však na svete, pozrime sa teda, aké sú možnosti a dôsledky v prípade, že parlament zruší Mečiarove amnestie a k slovu sa dostane Ústavný súd.

Tri možnosti

Prvá možnosť je, že zrušenie amnestií potvrdí. Aj odporca zapojenia Ústavného súdu do celého procesu musí uznať, že jeho prípadné „požehnanie“ by mnohé veci vyjasnilo. Bez ohľadu na to, či by Ústavný súd zrušenie amnestií posudzoval, alebo nie, je totiž zrejmé, že ak sa po zrušení amnestií začne trestné stíhanie voči konkrétnym osobám, tieto budú podávať sťažnosti práve do Košíc. Keby existovalo rozhodnutie pléna Ústavného súdu, ktoré by potvrdzovalo zrušenie amnestií, mal by to byť dôvod na to, aby jeho senáty odmietali následné individuálne sťažnosti opierajúce sa o argument nezrušiteľnosti amnestií či o protiústavnosť ich zrušenia.

Na druhej strane, môže sa stať, že namiesto požehnania zaznie z Košíc negatívna odpoveď. To by tiež nespochybniteľne veci vyjasnilo. No všimnime si, že novelizovaná ústava dáva Národnej rade právomoc zrušiť amnestiu alebo milosť za predpokladu – a iba za predpokladu –, že odporuje princípom demokratického a právneho štátu. Keby Ústavný súd vyhlásil uznesenie parlamentu o zrušení takzvaných Mečiarových amnestií za protiústavné, potom by to z obráteného uhla pohľadu znamenalo, že neboli udelené v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu, čiže – ešte inak povedané – boli udelené v súlade s týmito princípmi.

To by nás posúvalo k ďalším úvahám, ktoré môžu znieť zvláštne, možno až absurdne, ale v danej situácii by boli legitímne.

Po prvé, Národná rada už skôr prijala deklaráciu o amorálnosti Mečiarových amnestií. Keby z rozhodnutia Ústavného súdu vyplynulo, že amnestie neodporovali princípom demokratického a právneho štátu, potom je teoreticky namieste buď zrušiť aj deklaráciu Národnej rady o ich amorálnosti (je teraz nepodstatné, že nemá právny význam), alebo nahlas povedať, že demokracia a právny štát nemajú nič spoločné s morálkou.

Po druhé, ak sa skonštatuje, že Mečiarove amnestie neodporovali demokracii a právnemu štátu, potom si treba položiť otázku, ako by mohla či mala vyzerať amnestia, ktorá by im odporovala – aby teda mohla byť protiústavná, a teda aj legálne zrušiteľná parlamentom. Najmä s prihliadnutím na zmenu koncepcie amnestie z roku 2001 by mohlo byť ťažké vymýšľať teoretické konštrukcie, ako by sa dala amnestia v budúcnosti horšie zneužiť. To by mohlo ústiť až k otázke, či protiústavná nie je už zo svojej podstaty skôr samotná právomoc Národnej rady rušiť amnestiu. Ocitli by sme sa v úplne inej a veľmi náročnej téme, v téme ústavnosti ústavných zmien.

Pre úplnosť uveďme tretiu možnosť, a to, že sa na Ústavnom súde nenájde väčšina ani na výslovné potvrdenie zrušenia amnestií, ani na konštatovanie jeho protiústavnosti. V tom prípade sa po uplynutí 60 dní konanie na Ústavnom súde zastaví a zrušenie amnestií zostane v platnosti z dôvodu, že sa nenašla väčšina, ktorá by ho zrušila. Nebude to však mať povahu meritórne rozhodnutej veci a teoreticky nemožno vylúčiť, že niekedy v budúcnosti, v inom type konania, sa Ústavný súd môže k veci nepriamo vrátiť.

Bol by to zázrak

Otázka zrušenia týchto amnestií (rovnako ako ich vydania) je oveľa viac politickou a hodnotovou otázkou ako otázkou právnou. Pokiaľ ide o rýdzo právnu stránku, tak pri dvoch možnostiach, zrušiť – nezrušiť, nie sú právne argumenty rozložené v pomere: sto na jednej strane, nula na druhej.

Na oboch stranách nejaké argumenty sú, len ich pomer a váha môžu byť vecou názoru. Toto teda nie je o tom, ktoré riešenie je právne správne, a ktoré právne chybné. Možnosti sú dve a sú v polohe buď – alebo. Z toho zároveň plynie, že čokoľvek povie Ústavný súd, nebude to „objektívna pravda“, bude to „len“ záväzné riešenie. Jedno z dvoch navzájom sa vylučujúcich, ale právne možných riešení, ktoré bude platiť, lebo nemôžu platiť obe súčasne.

Bol by to malý zázrak, keby Ústavný súd rozhodol jednomyseľne. Ak sa jeho sudcovia pri rozhodovaní rozdelia na dve skupiny – a je teraz jedno, kde bude väčšina –, bude to opäť iba dokazovať, že právne sú možné oba názory. Osud amnestií tak v konečnom dôsledku bude závisieť od toho, ako boli dva možné názory na vec rozložené medzi sudcami Ústavného súdu v momente jeho rozhodovania. Keby o tom mal rozhodovať Ústavný súd o desať rokov skôr alebo o desať rokov neskôr, výsledok by mohol byť zakaždým iný, v závislosti od jeho zloženia, ktoré je, na osi histórie, takpovediac vecou náhody.

Iste, dá sa namietnuť, že predsa aj zloženie Národnej rady je v rôznych časových obdobiach rôzne. Prvý podstatný rozdiel je však v tom, že zloženie parlamentu je v každom momente priamym odrazom vôle suveréna. Druhý je v tom, že ak aj parlament raz odmietne schváliť konkrétny návrh ústavného zákona, nič mu nebráni schváliť ho v budúcnosti. Ak však raz o niečom záväzne rozhodne Ústavný súd, viac o tom rozhodovať nemožno.

Nezabúdajme, že Národná rada je nielen legislatívnym či kontrolným, ale tiež zastupiteľským orgánom. Stelesňuje suveréna, v ktorého mene rozhoduje o zásadných otázkach vrátane takých, ktoré sú ťažké, boľavé, nevďačné či traumatizujúce. Je preto prirodzené čakať od nej, že bude mať dosť sily a odvahy zaujať k nim sama jasné stanovisko – kladné či záporné –, za ním si stáť a byť schopná zložiť suverénovi účet v ďalších voľbách. Nech totiž veci dopadnú akokoľvek, zodpovednosť za konečný osud amnestií zo seba Národná rada prakticky nemôže sňať, ani keď ju teoreticky prenesie na Ústavný súd.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Mečiarove amnestie

Komentáre

Teraz najčítanejšie