Denník N

Z koncentráku sa vrátila sama, telo matky chodila hľadať k trati, kde ho nacisti hodili

Alžbeta Brodyová. Foto – Post Bellum
Alžbeta Brodyová. Foto – Post Bellum

Alžbetu Brodyovú s celou rodinou odviezli zo Šurian do Auschwitzu. Jej mama zomrela na vyčerpanie, telo vyhodili k železničnej trati. Tam vyhadzovali aj odpad z výroby. Brata zastrelili vo vlaku, keď chcel ukradnúť repu. Otec zomrel o deň neskôr, zrejme od žiaľu.

Príbeh Elizabeth Brodyovej, rodenej Schwarzovej, sa začal pomerne neskoro, no napriek tomu je silný. V slovenčine prvýkrát rozprávala svoj príbeh pre Post Bellum.

O tom, čo zažila počas posledného roku druhej svetovej vojny, zvykne rozprávať svojim príbuzným v Jeruzaleme, kde navštevuje pamätník obetí holokaustu Jad Vašem.

Pri prvej návšteve detskej časti pamätníka mala pocit, že je v nebi. V miestnosti sa totiž nachádza sviečka, ktorá horí pred zrkadlom. „Je to robené tak, že prídete do tmy a vidíte len hviezdy a potom počujete hlas, ktorý v rôznych jazykoch číta mená detí, obetí.“

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Alžbeta sa narodila 3. apríla 1925 ako prvé dieťa, v Šuranoch vo vtedajšom Československu. O dva roky neskôr sa narodil jej brat František. Ich otec pochádzal zo Šurian zo siedmich súrodencov, no v rodnom meste zostal žiť len on a jeden z bratov.

Alžbetina mama Tereza sa volala za slobodna Koonová a pochádzala z ešte početnejšej rodiny – súrodencov bolo jedenásť. Žili veľmi dobre, jej otec mal dom a mäsiarstvo. Okrem toho obchodoval s dobytkom. „Môj otec bol taký pobožný napoly. Všetko sme dodržiavali – v sobotu sme nevarili, neotvorili obchod, necestovali. Ale chodil normálne oblečený. Mal veľmi veľa priateľov nežidov.“ To mu neskôr pomohlo postarať sa o rodinu aj v čase perzekúcie.

Alžbeta spomína, že všetky židovské inštitúcie boli v blízkosti kostola, aj Židovská ľudová škola (Yeshiva), v ktorej bolo päť tried a dvaja učitelia. Tam sa chlapci učili Talmud a raz do roka robili skúšku.

Všetky ostatné deti chodili do meštianskej školy v Šuranoch alebo na gymnázium do Nových Zámkov. Práve tam dochádzala každý deň vlakom aj Alžbeta.

„Keď som chodila do tretej triedy gymnázia, vtedy bola prvá mobilizácia. Nepamätám sa presne, ale myslím, že Hitler išiel vtedy na Sudety.“

Skončila tam však len tretiu triedu. Potom musela začať navštevovať meštiansku školu v domovskom meste.

Pričlenenie k Maďarsku a život v gete

V roku 1938 po Prvej viedenskej arbitráži Maďarsko získalo južnú časť Slovenska. Správy o zlom správaní Maďarov, ale i Šurančanov k Židom boli na dennom poriadku.

S príchodom južných susedov sa pripravovali na rabovanie. „Taktiež sa začalo hovoriť o spaľovaní ľudí, ktorých pobrali, ale my sme tomu neverili – ako sa to vôbec môže? Jedného dňa sme počuli, že Nemci prišli a prekročili (marec 1944)  hranice a obsadili Maďarsko. Prišiel aj Eichmann a vybavoval deportáciu. Vtedy sme už vedeli, že je veľmi zle. Chceli sme utiecť, ale nebolo kam. Na Slovensku zle, v Poľsku tiež, a aj v Rakúsku, Nemecko vôbec. Tak sme si povedali, že bude, ako bude… Rodičia sa báli hlavne o deti.“

Na základe tejto situácie sa v roku 1940 Alžbetin otec rozhodol, že sa jeho dcéra pôjde vyučiť za šičku do Nových Zámkov. „Tam som sa učila šiť. Až kým nás vzali.“

Keď začal v Šuranoch platiť židovský kódex, Alžbetinmu otcovi vďaka známostiam nezobrali živnostenský list. Ak bolo niečo treba, vybavil to v obecnom dome.

V marci roku 1944 však v Šuranoch zriadili židovské geto, v ktorom ich zoskupili na jednu ulicu ku kostolu a škole. Museli sa tam presťahovať všetci Židia a zhabali im majetok. V každej miestnosti žila jedna rodina (15-20 ľudí) a v dome bol len jeden záchod.

Alžbetina mama varila na dvore, lebo inak nebolo kde. „Mysleli sme si, že treba jesť. Potom sme však videli, že aj bez jedenia sme prežili.“

Pretože ich ešte nedeportovali, Alžbeta šila za peniaze. Nestihla dokončiť šaty jednej panej z Nových Zámkov a zostali u nej. Naraz žandár zakričal jej meno. Rodičia sa zľakli, že niečo spravila alebo chcela utiecť.

„Zrazu prišla tá žena do Šurian, že ja som jej nevrátila šaty. Ešte som mala toľko rozumu, že som jej odpovedala pred tými žandármi, a oni sa na konci smiali. ‚Milá pani, choďte do tej a tej ulice, tam som nechala šaty a vezmite si, čo chcete, môžete aj všetky.‘ To bol život na vlásku.“

Deportácia

„Koncom júna 1944 nás deportovali. Každý si mohol zobrať za batoh vecí. Mysleli sme si, že to, čo si vezmeme, tak to budeme mať. Dobre sme sa obliekli, šaty, baganče. Na druhý deň skutočne klopali o štvrtej, aby sme sa obliekli a aby sme o piatej boli na námestí.“

Zo Šurian ich vzali do Komárna. Tam ich odviedli do podzemného Monošrotu – vojenského krytu, ktorý postavili v 19. storočí pre vojakov. Nedostali tam najesť ani napiť. Ak niekomu vojaci našli šperky, zbili ho. „Už predtým sme museli odovzdať všetko zlato a striebro na mestský dom, ale každý si nechal niečo.“

V prípade, že zatajovali, komu šperky dali, zbili ho aj tak. A keď prezradili, komu ich dali, zbili vojaci aj toho človeka.

Po dvoch dňoch strávených v podzemí ich naložili do vagónov pre dobytok a odviezli do Košíc. Tam už ich prebrali Nemci, ktorí ich vyšikovali na ďalší vlak, nevedno kam.

V jednom vagóne sa tiesnilo asi 80 ľudí. „Mladí muži tam neboli, lebo tých zobrali na ruský front. Mladí muži boli pracovná sila. Veľmi málo sa ich zachránilo a aj tí, čo sa zachránili, tak prešli k Rusom a boli v zajatí.“

Vo vagóne bolo jedno vedro, ktoré slúžilo ako záchod. Ak ho niekto chcel použiť, musel tak urobiť pred všetkými spolucestujúcimi, a predtým sa cez nich predrať.

Alžbeta sa však hanbila, a tak radšej ani nejedla. Raz v noci to však už nevydržala a vytiahla lekvár, ktorý vzala z domu. Po tom, ako ho otvorila, v záblesku svetla zistila, že sú tam ukryté brilianty.

„Tak som sa bála, že to nájdu, pretože môj otec bol chvíľu zodpovedný za celý vagón. Bála som sa a všetky som vyhodila von oknom.“

Po asi troch dňoch zastavili. Zrazu sa otvorili dvere a začali na nich kričať, nech zostúpia. „Ľudia nevedeli, čo robiť, všetci mali nejaký malý kufrík. Povedali, že si nič nemáme brať, že oni to potom donesú za nami. ‚Raus! Raus!‘“

Začalo sa rozdeľovanie do radov. Muži na jednu stranu, ženy na druhú. Alžbeta chcela rýchlo prebehnúť k vlaku a doniesť otcovi cigarety, ktoré mala v taške. Zastavil ju nemecký vojak, ktorému povedala svoj zámer. On odpovedal: „Néé, nemusíš mu nič dať, a dobre, že si mňa stretla, lebo druhý by ťa zabil! Nemôže sa ísť k mužom. Neboj sa nič, on dostane cigarety.“

Auschwitz-Birkenau

Približne sto ľudí presunuli do veľkej haly. Pozdĺž stien stáli príslušníci SS so psami. „Naraz začali kričať: ‚Vyzliecť!‘ My sme im nerozumeli, tak sme si dali dole kabát. A oni kričali, že nie. Viac! A psi štekali.“

Kričali, až pokým sa všetci nevyzliekli. Nakoniec boli všetci nahí a držali v rukách len topánky. Vzápätí prišiel Mengele a rozdeľoval, kto pôjde na smrť a kto pracovať. Alžbetu a jej mamu pridelili na prácu.

Preložili ich do miestnosti so sprchami, kde sa mali po trojdňovej ceste umyť. Nedali im však žiadne mydlo. Po sprche si zobrali svoje topánky a dostali kombinézu bez ohľadu na veľkosť. Alžbeta však vyfasovala dlhé šaty, pretože už nemali pásikavé, ktoré rozdávali na začiatku.

Rozdelili ich do izieb. Na každej posteli mohli spať maximálne traja, ale napchali ich tam osem. Keď sa obrátil jeden, museli sa obrátiť všetci. Odvtedy ich každé ráno o 4.00 h čakal nástup. Museli stáť v pozore niekoľko hodín.

V tábore boli ženy, ktoré ukazovali na komín a hovorili, že je to krematórium. Alžbeta s matkou si mysleli, že ich len strašia, pretože prišli neskoro a doteraz sa mohli pohybovať voľnejšie. Pracovali v Osvienčime. O tri týždne si ich nechal predvolať Mengele. Opäť ich priradil na prácu.

Za ten čas zomrelo mnoho žien vo veku Alžbetinej matky. Jej mama mala vtedy 40 rokov.

Z Osvienčimu do Płaszowa a práca v kameňolome

Alžbetu s matkou vyšikovali pracovať do kameňolomu blízko Krakova, umiestnili ich v Płaszowe. „Bola to veľmi ťažká práca. Z vlaku sme ich videli, ako stoja jeden vedľa druhého asi meter od seba a podávajú si kameň, ktorý má prísť na miesto. Nemali vozíky, nemali fúriky, už nemali ani ľudí.“

Predtým si museli ostrihať vlasy. S holými hlavami bývali celý deň na slnku a tým, ktorí neboli zvyknutí, sa z hlavy šúpala koža. „To sa môže zdať, že je to ľahká práca, ale keď tam celý deň stojíte… A okrem toho sme museli nosiť kamene z jedného miesta na druhé. A keď ste vzali malý kameň, tak vás zbili. Tam bolo veľmi zle. Práca bola ťažká, jedlo zlé. Boli sme tam asi dva mesiace.“

Nemali prístup k novinám, ale povrávalo sa, že sa ku Krakovu blížia Rusi. V septembri 1944 ich odtiaľ zase preložili do Osvienčimu. Všetkých okrem „Schindlerových židov“, ktorých premiestnili na Moravu do fabriky.

V Osvienčime si prešli opäť celou tortúrou. Alžbetina matka mala biele, asi centimetrové vlasy. Znovu ich ostrihali a tentoraz im aj vytetovali čísla. „Dostala som len také malé. Slováci mali veľké a nemali EJ. Ja som dostala také malé s EJ. 22115EJ.“

Osud otca a brata

Keď sa vrátili do Osvienčimu, nevedeli, čo sa stalo s otcom a bratom. Raz jeden barak dezinfikovali, pretože sa v ňom našli blchy. Preto všetkých vzali do inej časti tábora, kam museli ísť pešo.

Priateľka Anna videla, že tam pracujú muži. Nemala s nimi žiadny styk, len sa pozerala na zem a videla papiere s nápismi v maďarčine. Bolo na nich napísané „Hľadáme Terezu Schwarzovú a Alžbetu Schwarzovú. Kto niečo vie, nech nám touto istou cestou dá vedieť.“

Nemali papier ani pero, oslovili preto jednu židovku, čo dávala pozor na ich blok, nech im potrebné veci požičia. Napísali, že žijú, ale boja sa. Prišla ešte jedna odpoveď od brata: „Veľmi sa tešíme, že žijete a ste spolu. Nebojte sa, Pán Boh nám pomôže.“

Odvtedy Alžbeta vôbec nie je pobožná. Nevie, kde bol Pán Boh, keď sa toto všetko dialo.

Továreň v Sudetách

Neustále rozdeľovanie ľudí na prácu a smrť Mengelem donútilo Alžbetu s matkou vytvoriť si systém. Na nástupe vždy stáli s ľuďmi zo Šurian. Ak niekto meškal, mohol sa tam zaradiť na svoje miesto. Keď prišiel zlom a Alžbetinu matku Mengele poslal na smrť, Alžbeta sa rozhodla, že ide s ňou. „A matka hovorí: ‚My tu neostaneme, nikoho tu nepoznáme, my sa musíme dostať k tým Šurančanom.‘“

Tí už boli nastúpení ďalej. Alžbeta ani nevie ako, ale začali utekať. Uvideli veľa ľudí pokope a pred nimi esesáci kričali. Tereza okamžite vedela, že im držia miesto. Keď sa tam postavili, začali počítať. Tisíc ľudí brali do práce na Sudety. Bolo ich tam tisíc a dve. Vybrali na bok dvoch ľudí, ktorých zaradili na inú prácu. Alžbeta s mamou sa dostali do továrne v Sudetách.

Po príchode sa ich jedna Nemka spýtala: „Ako môžete takto pracovať, keď nie ste ani riadne oblečené? Ako môžete pracovať v nejakej továrni?“ Po pridelení kabátov dostala Alžbeta hrubý zimný, jej mama tenší prechodný, stáli na dvore.

Prišiel „Arbeitführer“ a začal rozdeľovať prácu. Jej matke, a ďalším štyrom ženám v jej veku, nepridelil žiadnu, a tak sa bála, čo bude. Nakoniec jej povedali, že bude upratovať sklady a dvor. Alžbeta pracovala na výrobnej linke.

Dostala pozíciu kontrolórky lietadlových súčiastok pri lampe a lupe. Zohrievala sa tam. S matkou si vymenili kabáty, pretože Alžbetin bol hrubší a mal kožušinu. Dala ho mame, ktorá do kožušiny schovávala jedlo, zemiaky, repu, ktoré sem-tam nachádzala vonku na zemi.

Celých päť mesiacov boli v jedných šatách, spodkách a kabáte. Turistické topánky, v ktorých Alžbeta došla ešte z domu, sa jej rozpadli. Vydržali však dlhšie než tým, ktorí mali elegantné. „Komu sa topánky zničili, dostal drevené. Hovorili, že je to teplejšie.“

Na prikrytie mali dve deky: jednu pod seba a druhú na seba, ale keď bolo niekomu zle, tak ju ukradol.

Smrť matky

„Pracovali sme, dostávali sme polievku, chlieb. Dalo sa to vydržať, povedzme. Moja matka však nevydržala, schudla, nechcela jesť môj chlieb.“

Svojho času sa stalo, že jej mama nechodila do práce. 20. apríla 1945 prišla Alžbeta z práce a chcela ísť za ňou. Zavolali ju Poľky, ktoré rozdávali jedlo, aby si prišla zobrať polievku ako prvá, a dali jej dvojitú porciu. „Jedno z poľských dievčat mi povedalo, že už nemám kam ísť, lebo moja mama umrela. Pochovali ju – čo pochovali… hodili ju voľakde.“

Alžbetinu mamu hodili k železničnej trati. Tam vyhadzovali aj odpad z výroby. Po vojne sa tam Alžbeta rozhodla neraz vrátiť a hľadať ju, no bolo to márne.

Nevedela, kde presne to bolo. Trať je dlhá niekoľko kilometrov a odpad sa tam hádzal aj po tom, ako jej matka zomrela.

Oslobodenie

V máji im oznámili, že už nebudú ďalej pracovať v továrni. Vzali ich kopať zákopy. Strážil ich Sudet, ktorý im povedal: „Doteraz vám bolo zle a mne dobre, teraz vám bude dobre a mne zle.“

Zákopy kopali v meste Trutnov a cestou tam vo výkladoch videli čiernu zástavu. „Bolo tam napísané: Unser Hitler ist gestorben! (Náš Hitler zomrel!)“

Hitler umrel 30. apríla 1945. Alžbeta s ostatnými už boli poslední v koncentračných táboroch.

Jedného dňa sa zobudili do ticha. Nikto nekričal na nástup. Báli sa otvoriť dvere a vyjsť von. Jedna žena otvorila. Vonku svietilo slnko, všade bolo prázdno. „Všetci esesáci utiekli v noci, nepovedali nám o tom.“

Všetky dievčatá sa rozhodli ísť domov. Alžbeta však nechcela, zo strachu z otca. Bála sa prísť domov bez matky. Dievčatá ju však nechceli nechať samu a zobrali ju so sebou. V meste požiadali ľudí, aby sa mohli okúpať, prosili aj o jedlo. Pomohli im. „Dali, lebo videli, ako sme vyzerali.“

Dievčatá zobrali látky z obchodu a ušili jednoduché sukne pre každú. „Nevedeli sme, kde sme. Prečo sú všade československé zástavy? Veď sme v Sudetoch. Takže… keď teda sme tu, tak ideme domov. Veď my sme doma!“

Cesta domov

Osvienčim oslobodili 27. januára 1945. Alžbeta s dievčatami boli medzi poslednými, ktorí sa vybrali domov. Do mesta začali prichádzať sovietske tanky, začali im dávať jedlo. Chlieb, konzervy, cukor, koláče. Dali im toho tak veľa, že to neboli schopné zjesť.

Na druhý deň prišli z východu Rusi a všetky potraviny im zobrali, lebo boli hladní. A tak dievčatá nasadli na prvý vlak. Bol plný a každý si musel posadať, kde bolo miesto. Alžbeta sedela na schodoch. Prišiel k nej ruský vojak a pýtal sa, prečo ide domov, keď aj tak zomrie.

Alžbeta mala vtedy 38 kíl. V porovnaní s ostatnými bola na tom veľmi dobre. Odkedy jej zomrela mama, tak jej každý deň dávali dvojitú porciu. „Aj polievku, aj chlieb. Na začiatku sme dostávali štvrť chleba. Bol to taký blatový chlieb. Čierny. Potom pätinu, potom osminu a na konci desatinu. Ale niekedy tam dali trošku lekváru, medu. A vtedy dali každému jednu lyžičku. A keď raz bol lekvár, tak to doniesli v džbáne a mne dali zvyšok, že koľko vyberiem, tak to môžem zjesť. Aspoň 30 alebo 40 lyžičiek som ešte vybrala a predala som ho za chlieb. Mojim priateľkám som dala, ale zvyšok som predala. Tak si myslím, že moja matka ma zachránila.“

Vlakom prišli po Brno. Pred ním museli vystúpiť a ísť pešo. V Brne znovu nastúpili na vlak a šli do Bratislavy. Tam museli prespať. Políhali si pred stanicou na zem.

Prišli ruskí vojaci, ktorých sa zľakli, pretože znásilňovali ženy. „Mal jednu lampičku a svietil si na nás, ako sme ležali pokope na zemi, a vraví ostatným, že to nie je nič. Boli sme mu príliš chudé, príliš choré, príliš roztrhané. Neboli sme normálni ľudia.“

Ráno nasadli na vlak do Nitry, ale zase museli vystúpiť a ísť do Šurian pešo.

Osem dievčat prišlo úspešne domov. Boli ustaté. Posadali si do chládku pod veľký strom v centre Šurian. Prišli k nim sedliačky a pýtali sa, kto sú. Nespoznali ich.

Alžbeta povedala, že je Schwarzová, že jej otec tu má mäsiarstvo a dom. „Čo hovoríte? My sme mysleli, že ste všetci umreli.“

Nedali im najesť, nedali im šaty. Mali blchy a nikto ich v dome nechcel. Teraz si Alžbeta s pôžitkom líha do čistej postele.

Otec aj brat zomreli

Po vojne Alžbeta čakala na otca a brata. Nechodili. Začala pátrať, čo sa s nimi stalo. Jej otec bol v Osvienčime zodpovedný za skupinu Židov. Dostával viac jedla a delil sa oň s jej bratom.

Mali sa trošku lepšie, no keď oslobodili Osvienčim, tak ich zobrali von. Alžbetin otec veril, že sa môžu zachrániť, chcel zachrániť aj priateľa, ale ten tam chcel zostať, lebo bol chorý. Chcel tam umrieť a nechcel byť iným na obtiaž.

„Vo februári sa tento chorý človek vrátil domov do Šurian. Šiel aj s mojím otcom, šli v otvorených vagónoch a nemali čo jesť. Stáli na nejakej stanici vonku a môj brat videl, že tam stojí vlak plný cukrovej repy. Tak ju chcel ukradnúť. Boli hladní. Brat skočil z vozňa, ale zbadal ho jeden Nemec a zastrelil ho. Môj otec bol v otvorenom vlaku, do ktorého dávajú uhlie. A všetko počul. Myslím, že celý vlak išiel do Bergenhausenu.

Keď to otec videl, tak na druhý deň umrel. Ako keby len preto žil, aby bol so synom. A nikto nevie, čo s nimi spravili. Asi ich vyhodili. Nikto neprišiel. Ja som ostala sama.“

Po vojne spoznala manžela a presťahovali sa do Izraela

V dobe, keď sa už smelo cestovať, vytiahla Alžbetu sesternica do Nitry. Spolu s manželom jej predstavili Andreja Brodyho, ktorého našli v novembri v bunkri na Zobore. Andrej nechcel veriť, že bola v lágri. „Veď vy ste tlstá!“ povedal jej.

Po dlhom hladovaní si Alžbeta doma dopriala raňajky, obed aj večeru každý deň a odrazilo sa to na jej váhe. Neskôr schudla naspäť.

S Andrejom chodila hľadať svoju mamu na koľajnice. So sesternicou bola raz v Osvienčime-Birkenau, ale už to tam nevyzeralo ako predtým. Neboli tam stromy, vtáky, v budovách neboli postele. Ostali tam stoly pre turistov a zapálené sviečky.

S Andrejom sa zosobášili. Manžel bol na Slovensku účtovník, chodil do Nitry na obchodnú školu, kde bola aj nemčina a ruština. Pracoval v banke v Bratislave.

Presťahovali sa do Izraela. Narodili sa im tam dve deti. Najskôr boli v záchytnom tábore. Neskôr bývali striedavo u Alžbetiných tiet, ktoré prišli do Izraela ešte pred vojnou a počas nej. Alžbeta začala šiť po domoch, kde mali stroje. Začalo sa im v živote dariť.

Tento rok bude mať Alžbeta 92 rokov. Aktuálne žije v Tel Avive. Jej najmladší vnuk má 26 rokov, najstarší 38. Syn má 58 a dcéra 64.

Všetky Alžbetine priateľky už poumierali; našťastie, má vnučku, s ktorou chodieva do divadla. Aj napriek tomu, že na svoj vek sa teší relatívne dobrému zdraviu, hovorí, že ju tu Pán Boh zabudol.

Rada by zaznamenala všetkých, ktorí vojnu neprežili a boli jej blízki. Aj preto rozpráva o svojich zážitkoch.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Zapojte sa do súťaže Príbehy 20. storočia. Nahrajte príbeh svojich starých rodičov a vyhrajte iPhone alebo 50 000 Kč.

Viac informácií: www.pribehy20stoleti.cz

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie