Sulíkov euromanifest: kombinácia toryovcov, AfD, Wildersa a Orbána

Autor je šéfredaktor portálu euractiv.sk

Richard Sulík zverejnil svoju predstavu o budúcnosti Európy. Jeho „manifest eurorealizmu“ smeruje k EÚ, ktorá je menej demokratická, menej efektívna, menej spravodlivá a viac nacionalistická.

Schválne píšem, že ho zverejnil Richard Sulík. Aj keď sa Manifest slovenského eurorealizmu tvári ako stranícky dokument, autorské pero je jasné, a predseda SaS sa tým ani netají. V dokumente je uvedený ako jediný autor. Pre istotu aj s emailom a mobilným telefónnym číslom. Množné číslo použité v texte tak bude buď pluralis maiestaticus, alebo zdôraznenie princípu „Sulík je SaS a SaS je Sulík“. Prípadne oboje.

Nie je to len chytanie na slovíčkach. Sloboda a solidarita sa stavia do úlohy lídra opozície, v diskusii o budúcnosti Únie a mieste Slovenska v nej si teda bude nárokovať dôležité miesto. Politické karty sa môžu otočiť, a raz bude možno tvoriť vládu. Keďže budúcnosť Slovenska je bytostne spätá s naším členstvom v Európskej únii (koniec koncov, konštatuje to aj Sulíkov manifest), je dobre vedieť, na čom sme. Je dobre vedieť, že pokiaľ ide o budúcnosť Únie, postoj strany je postojom jej predsedu.

S kožou na trh

Začnime pozitívne. Je dobré, že Sulík či SaS manifest vydali. Bolo by to triviálne konštatovanie – ak by sa s podobným intelektuálnym cvičením obťažovali aj iné politické strany. Európska únia sa bude meniť, a my budeme súčasťou týchto zmien. Rozhodnutia, ktoré urobíme, by mali byť postavené na informovanej diskusii.

Túto diskusiu nemôžu viesť len experti a úradníci. Musia sa do nej zapojiť politické strany – v reprezentatívnej demokracii by mali plniť úlohu sprostredkovateľa medzi očakávaniami, preferenciami občanov a politikou. Ak na túto rolu rezignujú, ostávajú len nástrojom presadzovania záujmov sponzorov a „akcionárov“.

Rozhodnutie o našej budúcnosti v EÚ – nech bude akékoľvek – sa musí oprieť o dostatočnú demokratickú legitimitu. Tú neposkytne ani iks informačných kampaní či propagácia, pretože európanstvo nie je vedomostný kvíz, ani prací prášok. Strany a politici môžu pomôcť do diskusie vtiahnuť ľudí. Občianska spoločnosť či médiá sú dôležité, no nemôžu – a nedokážu – ich suplovať.

Zhrnuté: je dobré, že Sulík či SaS vyšli s kožou na trh. Dúfajme, že sa rozhýbu aj ostatní. Najmä strany, ktoré sa rady oháňajú „proeurópskym“ postojom.

Euroskeptický manifest

Skôr ako začnem s obsahovým hodnotením Sulíkovho návrhu, treba vyriešiť ešte jednu (takmer) triviálnosť. Manifest je legitímnym prejavom euroskepticizmu. V názoroch na inštitúcie Európskej únie a jej fungovanie má blízko k euroskeptickej časti britských toryovcov (koniec koncov, sedia s nimi v jednej skupine v Európskom parlamente), postojom voči eurozóne by určite tlieskali v nemeckej AfD (až na jednu vec, ale o tom nižšie), v oblasti migrácie by si Sulík porozumel s Geertom Wildersom.

Rozumiem, prečo chce Sulík nazývať svoje pozície „realizmom“. Znie to tak lepšie. Seriózne. Nie negativisticky. No je euroskeptikom. Nie fašistickým euroskeptikom (Zlatý úsvit, kotlebovci) a nie nacionalisticko-konzervatívnym euroskeptikom (Le Penová), nie radikálne ľavicovým euroskeptikom (to len pre poriadok), no patrí do širokého prúdu strán, ktoré žiadajú okresanie právomocí Únie, ich vrátenie na národnú úroveň, posilnenie medzivládneho princípu v rozhodovaní a celkové obmedzenie možností Únie regulovať ekonomické, politické a sociálne prostredie v tomto priestore.

Prebujnená Únia

Najvýraznejším prejavom Sulíkovho euroskepticizmu je jeho fixácia myšlienkou „prebujnenej EÚ“. Konkrétne príklady uvádzané v manifeste nie sú až také dôležité – sú „prvotným návrhom“. Ilustrujú však spôsob nazerania na komplexný problém efektívnosti rozhodovania na európskej/národnej úrovni.

Prvým znakom sa zdá byť zjednodušujúca viera, že štátna hranica je nepriepustnou čiarou, pomocou ktorej možno jasne vymedziť, či má nejaké rozhodnutie „cezhraničné aspekty“, alebo nie. V oblasti životného prostredia si tak má Únia zachovať výlučné právomoci len v prípadoch, ak ide o cezhraničné znečistenie či ochranu transnárodnej biodiverzity. Vo zvyšných prípadoch majú rozhodovať členské štáty. Lenže také jednoduché to nie je. Spoločné environmentálne pravidlá sú napríklad dôležité pre zachovanie rovnakých podmienok na jednotnom trhu – a tým férovej súťaže. Podobne je to s ochranou spotrebiteľa, ktorú tiež navrhujú vrátiť členským štátom.

Ekonomika je asi poslednou oblasťou, kde sa Richard Sulík môže nazývať liberálom. Preto rozumiem, že ho trápia „narušenia trhu“ (respektíve to, čo za ne považuje). No predstava, že európsky voľný trh zachráni tým, že vezme kompetencie Únii, je naivná. Príkladom je návrh zrušenia subvencií poľnohospodárom. Ak prestanú existovať tie európske, stále tu budú národné. Môžete dvakrát hádať, či dostane vyššiu národnú podporu farmár vo Francúzsku, či Dánsku, alebo na Slovensku. Čo tak zakázať akékoľvek subvencie? To by sa však kompetencie v poľnohospodárstve nesmeli vrátiť členským štátom, ako to žiada manifest…

Subsidiarita na ostro

Systémovým riešením prebujnených (a stále sa zvyšujúcich) kompetencií Únie má byť podľa Sulíka redefinovanie princípu subsidiarity. V súčasnosti platí, že ak nejde o oblasť výlučných kompetencií EÚ, Únia nekoná, pokiaľ je lepšie, aby sa konalo na národnej, regionálnej či miestnej úrovni. Podľa manifestu by sa všetko zjednodušilo, ak by sme sa nemuseli trápiť rozhodovaním, čo je „lepšie“. Princíp subsidiarity má byť nanovo definovaný tak, „že ak členské krajiny vedia o niečom rozhodnúť, nech o tom nerozhoduje EÚ“.

Aké jednoduché! Konečne nebude Brusel centralizáciu zakrývať tvrdením, že v niečom dokáže rozhodnúť „lepšie“! Problémom je, že je mnoho oblastí, kde každá krajina „vie sama rozhodnúť“. To však neznamená, že je dobre, aby mala tú možnosť. Medzi spoločné kompetencie patrí napríklad vnútorný trh. Dokázala by vláda (akákoľvek) rozhodnúť o poskytnutí štátnej pomoci firme XY, povoliť zlúčenie firiem, či stanoviť technické normy, ktoré musí spĺňať nejaký výrobok? Samozrejme, že áno. No ak o tom nebudú rozhodovať európske inštitúcie, môžeme na spoločný trh rovno zabudnúť.

Zachovávanie „subsidiarity na ostro“ má strážiť nový subsidiárny súd. Ak rozhodne, že nejaký schválený predpis porušuje princíp subsidiarity, „predmetná časť právneho predpisu sa stane neplatnou“. Pribudne teda ďalšia inštitúcia, ďalší medzičlánok v už aj tak komplexnom systéme rozhodovania v Únii. Okrem toho, proti jej rozhodnutiam sa bude dať aj tak odvolať na Súdnom dvore EÚ.

Okrem toho, subsidiarita je len jedným zo všeobecných princípov európskeho práva. Prečo nevytvoriť špeciálny súd k princípu rešpektovania ľudských práv, proporcionality, právnej istoty či rovnosti pred zákonom?

Subsidiarita je pre Sulíka/SaS dôležitejšia než demokratickosť rozhodovania EÚ. Jedným z dôsledkov vytvorenia súdu subsidiarity by totiž bolo, že rozhodnutia/normy prijaté zástupcami priamo volenými občanmi (poslanci EP) a zástupcami vlád, ktoré vzišli z volieb na národnej úrovni, môžu byť zrušené rozhodnutím nevolenej inštitúcie.

Sulíkova britva

Volanie po obmedzení množstva európskych pravidiel je euroskeptickou klasikou. Radi ho používajú aj ekonomickí liberáli: za kritiku „prebyrokratizovaného Bruselu“ sa ľahko skryje agenda deregulácie. Manifest navrhuje, aby bolo na 15 rokov zavedené pravidlo „jedna dnu – dve von“: za každú novú smernicu či nariadenie treba dve zrušiť. Nie je to nič nové, podobné návrhy počúvať od zástancov „minimálneho štátu“.

Inovatívne je prepojenie s iným pravidlom: podľa Sulíka má každá smernica či nariadenie platiť len desať rokov. Ak sa osvedčia, majú byť prijaté nanovo. Ak nie, jednoducho prestanú platiť.

Desať rokov po zavedení týchto pravidiel by legislátori narazili na zaujímavý hlavolam (nazvime ho „Sulíkova britva“). Buď nebudú smernicu považovať za (dostatočne) dôležitú, a nechajú ju „vypršať“, alebo užitočná je, a musia ju schváliť nanovo – a zároveň zrušiť dve iné.

Nechcené dieťa

Pre Richarda Sulíka musí byť téma eura/eurozóny srdcovkou. Práve cez ňu dokáže najlepšie komunikovať svoje nemainstreamové postoje k EÚ (minimálne z pohľadu slovenského diskurzu). V prvom rade by Európskej centrálnej banke zakázal nakupovať dlhopisy krajín na primárnom a sekundárnom trhu, akceptovať štátne dlhopisy ako bezrizikové aktívum, a nedovolil by jej ani nalievať peniaze do ekonomiky. Inak povedané, nedovolil by jej robiť nič z toho, čo pomohlo zachrániť existenciu eura v lete 2012, a čo ho dnes – pri neexistencii iných nástrojov, ako napríklad spoločná fiškálna kapacita – chráni ako jediné pred návratom fatálnej krízy.

Manifest je aj proti všetkým ďalším nástrojom, ktoré čo i len trochu zaváňajú zdieľaním zodpovednosti. V prvom rade žiada zrušenie eurovalu (ESM). V otázke bankovej únie je proti spoločnému fondu na riešenie bankových kríz a spoločným garanciám vkladov. Ak k tomu pripočítame podporu mechanizmu automatického vylúčenia z eurozóny, je jasné, že Sulíkove recepty na ozdravenie menovej únie by vohnali červeň do líc aj nemeckému ministrovi financií Schäublemu.

Je to absolútne legitímny postoj. No obsahuje jednu záhadu: ako môže popri všetkých týchto požiadavkách zároveň tvrdiť, že podporuje existenciu eura. Tie dve veci nie sú zlučiteľné.

Beh nadol

Ďalšou obľúbenou témou predsedu SaS sú utečenci. Politicky to je správny inštinkt: vystresovanú Slovač je ľahšie burcovať proti „islamským teroristom“, „ekonomickým migrantom“ či jednoducho „cudzincom“ než proti euru. Pravda, vzhľadom na postoje Fica a Kaliňáka je v tejto téme ťažké vyboxovať si vlastný xenofóbny priestor. No Sulík to zvládol. A manifest dokazuje, že sa ho nemieni vzdať.

Celý problém migrácie chce riešiť jeho „vývozom“. Vonkajšie schengenské hranice treba posilniť tak, aby cez ne neprekĺzla ani myš. A ak by sa ukázalo, že niektorá krajina nie je schopná či ochotná použiť „moderné technológie umožňujú(ce) efektívne stráženie pozdĺž celej hranice“, bude zo schengenu vylúčená. Mimochodom, ako presne má to nasadenie moderných technológií vyzerať? Budeme potápať gumené člny plné utečencov riadenými strelami? Alebo nasadíme drony? No nič, nezdržiavajme sa detailmi.

Ďalšia časť riešenia sa, bohužiaľ, v hrubých rysoch nevymyká súčasnému európskemu mainstreamu. Utečenci majú byť zhromažďovaní v táboroch mimo územia Únie. Tam, mimo zraku Európanov a pod dohľadom spriatelených severoafrických režimov, sa bude rozhodovať o ich žiadostiach o azyl.

No žiaden strach. Hoci budú tábory spoločné, pravidlá prideľovania azylu si bude určovať každá krajina sama. Výsledok je predvídateľný: azylové procedúry sa stanú súťažou o to, kto odstraší žiadateľov horšími podmienkami, a nižšou mierou úspešnosti. Sme v suchu. Náskok, ktorý si v tomto smere Slovensko či Maďarsko vytvorili, ťažko Nemci dobehnú. Bonus: nik nám nebude môcť kecať do toho, ak uprednostníme ortodoxných sýrskych moslimov. Majú tu totiž, samozrejme, kultúrne zázemie.

Takmer najhorší z možných svetov

Podčiarknuté a sčítané: predseda SaS je slovenským nacionalistom (nie je to žiadne tajomstvo, sám sa zaňho označil) a je euroskeptikom. Chce menej demokratickú Úniu s menšími kompetenciami a kapacitami. Ak nie je naivný (z toho ho nepodozrievam), nechce v skutočnosti asi spoločnú európsku menu. V tom spočíva spomínaný rozdiel s AfD, ktorá euro otvorene odmieta. Pokiaľ ide o otázku migrácie a azylu, môže si podať ruku s Viktorom Orbánom. Nikdy nebude súhlasiť s tým, aby nejaké „európske pravidlá“ narušili našu národnú xenofóbnu idylku.

Iste, sú aj horšie alternatívy. Fašisti ani nepredstierajú, že by chceli akúkoľvek Európsku úniu. Konšpirátori vidia v Únii židovské, slobodomurárske, boľševické či hoc židovsko-boľševicko-slobodomurárske sprisahanie. Až takým euroskeptikom Sulík nie je. To sme si vydýchli.

Ostáva len dúfať, že sa do slovenskej diskusie o budúcnosti Únie zapoja – jasne formulovanými postojmi a argumentmi – aj iné politické strany. Nádej umiera posledná. Dokonca aj na Slovensku.