Denník N

Bol ruský cár hlupák, keď predal Američanom Aljašku?

Ruská osada Sv. Pavla v roku 1814. Dnes tam leží mesto Kodiak. Foto – Wikipedia

Cárske Rusko by o Aljašku pravdepodobne prišlo, aj keby 30. marca 1867 nesúhlasilo s predajom. Získané peniaze navyše použilo dobre.

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

18. októbra 1867 sa v aljašskom mestečku Nový Archangeľsk (zvanom aj Sitka) konala zvláštna ceremónia. V prístave kotvili dva americké parníky. Vypochodovala z nich skupina amerických vojakov. S vážnymi tvárami prišli až k drevenému palácu na kopci, kde sídlil ruský guvernér Aljašky. Tam už stáli ruskí vojaci. Na stožiari pred palácom viala ruská cárska vlajka s dvojhlavým orlom. Na povel guvernéra sa ruskí vojaci najprv pokúsili stiahnuť vlajku dolu. Keď sa im to nepodarilo, museli vyliezť na stĺp a s veľkými ťažkosťami nakoniec vlajku dali dolu. Potom za zvukov hudby a streľby z kanónov americkí vojaci vytiahli na stĺp vlajku s hviezdami a pruhmi. 125-ročná vláda Rusov sa skončila. Aljaška prešla do vlastníctva Spojených štátov amerických, kde je až podnes.

Zmena hraníc je v histórii bežnou udalosťou. Väčšinou sa však udeje násilím, najmä v dôsledku vojny. Kúpa alebo predaj územia inému štátu sa dejú omnoho menej často. USA urobili niečo podobné naposledy v roku 1803, keď od Napoleona kúpili územie vtedajšej Louisiany (dnes pokrýva územie 15 štátov a jednu štvrtinu USA). Na mienku domácich obyvateľov (rozumej „divochov“) sa, samozrejme, nikto nepýtal. To isté platilo aj pre kúpu Aljašky. Aljašskí Indiáni a Aleuti stáli pred vyhynutím a ich názor na zmenu štátnej príslušnosti nikoho nezaujímal.

Rusko v problémoch

Prečo vlastne Rusi Aljašku predali a prečo je Američania kúpili? Rusko malo veľké ekonomické problémy. Nevedelo sa spamätať z ťažkej porážky v krymskej vojne (1853-56). Ekonomická a technologická zaostalosť ruského impéria sa ukázala v plnej nahote. Ani povestná ruská zima, ani tisícky obetovaných vojakov nedokázali čeliť modernému britskému a francúzskemu loďstvu a delám.

Ruské impérium sa počas vojny veľmi zadlžilo. Po uzavretí mieru mal ruský cár Alexander II. iné starosti ako 1,5 milióna štvorcových kilometrov zamrznutej krajiny na druhom konci sveta. Aljaška bola pre Rusov tak ďaleko, že tam ani neposielali politických väzňov. Ekonomický úžitok z Aljašky plynul z lovu morských vydier a predaja ich kožušín. Na tento účel ruskí osadníci neváhali zotročiť tých Aleutov a Indiánov, ktorí nezomreli na následky infekčných chorôb. Obchod s kožušinami sa však časom stával menej výnosným. A na územie Aljašky sa čoraz viac tlačili britskí osadníci z Britskej Kolumbie.

Spojené štáty sa už vtedy riadili takzvanou Monroeovou doktrínou. Tá pozostávala z dvoch slov: „Amerika Američanom“. Odmietala akúkoľvek prítomnosť európskych mocností na území oboch Amerík. Vtedajší minister zahraničných vecí USA William Seward pochopil, že sa vyskytla ojedinelá šanca lacno prísť k obrovskému územiu. Jednania trvali dva roky, no 30. marca 1867 bola nakoniec podpísaná dohoda. USA zaplatili Rusku za Aljašku 7,2 milióna dolárov. V dnešných cenách to bolo asi 123 miliónov dolárov.

V Rusku o rozhodnutí cára, samozrejme, nikto nediskutoval. V USA však nepriateľsky naladení kongresmani zmluvu veľmi kritizovali. Aljašku posmešne nazývali „Sewardova chladnička“. Ministrovi vyčítali, že vyhodil von oknom milióny dolárov za bezcennú zamrznutú zem. Kritika, samozrejme, zmĺkla po objavení ložísk zlata. A keď sa neskoršie v 20. storočí začala na Aljaške ťažiť ropa, o nevýhodnosti kúpy už nemohlo byť ani reči.

Ruská Amerika v roku 1860. Mapa - wikimedia/cc
Ruská Amerika v roku 1860. Mapa – wikimedia/cc

Obmedzené zdroje

Bol teda cár Alexander II. hlupák, ktorý si nedovidel ďalej od nosa, a prenechal prešibaným Američanom poklady Aljašky zadarmo? Takto cára portrétovala aj sovietska i československá propaganda. Nebyť hlúpeho cára, Sovietsky zväz by mohol byť ešte väčší. A súdruh Stalin by istotne vedel Aljašku využiť aspoň tak dobre ako Sibír.

Faktom je, že Rusi mali na Aljaške veľmi limitované ľudské zdroje. Na obrovskom území ich málokedy žilo viac ako 400. Ani v rekordných rokoch ich nebolo viac ako 800. Keď odrátame ženy, deti a chorých, Rusi by nedokázali postaviť na obranu Aljašky viac ako dve roty zle vyzbrojených mužov.

Veľmi dobre si to uvedomoval aj veľkovojvoda Konštantín, mladší brat cára Alexandra II. Vo svojom memorande ruskému ministrovi zahraničných vecí napísal: „… nesmieme si nahovárať, že sa Spojené štáty nesnažia ovládnuť celú Severnú Ameriku, a že my ich budeme schopní zadržať.“ Prípadný konflikt s USA by si vyžiadal poslať ruskú flotilu cez pol zemegule. Presne o toto sa pokúsil vnuk Alexandra II., cár Mikuláš II., v roku 1905. V rusko-japonskej vojne utrpela ruská flotila úplnú porážku. O desaťročie neskôr sa zrútilo aj samotné impérium a Alexander II. sa zachoval múdro, že sa konfliktu vyhol.

Peniaze použili dobre

Načo vlastne Rusko použilo peniaze získané z predaja Aljašky? V roku 1861 cár vydal manifest o zrušení nevoľníctva v Rusku. Oslobodení roľníci dostali právo kúpiť si časť komunálnej pôdy. Na kúpu pôdy im štát poskytol dlhodobé pôžičky. Samotný štát si na tento účel požičal peniaze v zahraničí. Príjmy z predaja Aljašky pomohli zaplatiť úroky z vládneho dlhu. Oslobodenie nevoľníkov a predaj súkromného vlastníctva mali často kontroverzné výsledky. V princípe však dopomohli rozvoju trhovej ekonomiky a rastu poľnohospodárskej pôdy. Z tohto hľadiska cár investoval peniaze z predaja Aljašky dobre.

Dobré výsledky mal predaj Aljašky aj pre domorodé obyvateľstvo Aljašky. Otvorene treba povedať, že Američania sa tradične správali voči Aleutom a Indiánom zle, no nie až tak tvrdo ako Rusi. Minimálne v 20. storočí sa aljašským domorodcom žilo lepšie ako ich príbuzným na Sibíri počas vlády Stalina a Brežneva.

Domorodcom na Aljaške sa v súčasnosti nedarí zle. Ich počet stúpol z 50-tisíc v roku 1970 na 140-tisíc v roku 2010. Je pravda, že aj dnes majú domácnosti aljašských Indiánov a Aleutov vyššiu mieru nezamestnanosti a nižšie príjmy ako domácnosti bielych Američanov, no rozdiely sa postupne zmenšujú. Životná úroveň domorodých obyvateľov Aljašky je dnes v priemere vyššia ako životná úroveň Afroameričanov.

Po 150 rokoch sa už dokážeme pozrieť na predaj Aljašky s dostatočným historickým odstupom. Kto teda zarobil na predaji Aljašky? Paradoxne všetci. Rusi sa dobrovoľne a bez vojny zbavili obrovského teritória, o ktoré by aj tak prišli. Amerika získala zlato a ropu. Ani domáce obyvateľstvo sa nemusí sťažovať. Bodaj by všetky zmeny hraníc prebehli tak hladko a mali taký dobrý výsledok.

Teraz najčítanejšie