Odomykáme reportáž ocenenú Novinárskou cenou: Takto učí dobrý učiteľ. Novinár odišiel z Bratislavy na východ a odpísané deti vyťahuje do normálneho života

Revolúcia v učení je už aj v našich školách. Teach for Slovakia posiela mladých po vysokej škole za deťmi, ktoré potrebujú pomoc. Chodia aj tam, kam učitelia doteraz nechodili, k nim domov.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Tri – dva – jedna. Všetky oči na mňa.

Všetci v triede naozaj na chvíľu stíchnu. No neskôr cez deň niekoľkokrát vypukne huriavk, neovládateľná zmes vyrušovania, posmeškov, pohŕdania, rytmického búchania do stola.

Čo všetko dokáže zmeniť jeden učiteľ? Vytiahne odpísané deti do normálneho života? A za akú cenu? Telesného kolapsu a duševného vyhorenia?

Stojí pred nimi s dlhými vlasmi zopnutými v cope, s dlhou bradou, v úzkych obtiahnutých nohaviciach a tričku s nápisom „Taká bola doba“. Na ruke má viac ako desať náramkov z letných festivalov a celkovo vyzerá tak, ako dlho spáva. Iba pár hodín denne. Podstatné je, že robí s deťmi nepredstaviteľné veci. Ostatní učitelia zatiaľ rozmýšľajú, čo si o tom majú myslieť.

Teach for Slovakia je západný koncept, v ktorom šikovní absolventi univerzít idú na dva roky učiť do komplikovaných škôl. Každý rok sa tak rozrastá komunita ľudí, ktorí priamo v školách spoznajú problémy školstva. Po dvoch rokoch v teréne môžu z rôznych pozícií v celej krajine tieto problémy odstraňovať.

Štát sa otvoril – umožňuje mladému človeku bez pedagogického vzdelania (hoci s intenzívnym kurzom) učiť na základnej škole a platí mu normálny plat. Pustí ho medzi učiteľov, ktorí túto prácu robia roky a nemajú tak úplne dôvod dôverovať mladému človeku, že vie, čo robí.

Keď sa vydáte na východ Slovenska, kde už tretí rok takto na školách učia, nájdete aj takých, čo o tomto koncepte pochybujú. Sledovali sme učiteľa Teach for Slovakia pri práci.

Ten bradatý nevyspatý učiteľ je Juraj Čokyna, bývalý redaktor Denníka N. Tie deti pochádzajú z osád, ale aj z bežnej strednej triedy a pred jeho príchodom veľká časť z nich prepadla. To sa výrazne nezmení ani po tom, ako v tejto škole strávi dva roky. Zmena potrvá dlho, ale treba už začať.

Video: Takto učí deti z osady učiteľ z Teach for Slovakia
autorka: Martina Koník

Sú miesta, kde prepadne každý tretí prvák

Sme v prevažne rómskej škole, ale pozor, toto nie je iba o Rómoch a osadách. Naše školstvo potrebuje zmenu takmer všade, po celej krajine. Slovenské školstvo zaostáva v matematike  aj v čítaní, deti nerozumejú svetu prírodných vied. Ukazujú to všetky testy, ktoré nás porovnávajú s vyspelým svetom.

Jasne to hovorí pár čísel o päťkároch, ktorí prepadávajú. V školskom roku 2015/16 prepadlo na základných školách vyše 11-tisíc detí, to sú takmer tri percentá žiakov. Najčastejšie sa to stáva v Košickom kraji, kde na prvom stupni opakoval ročník každý desiaty žiak.

01_skola_grafy

Táto časť štatistiky bude najdesivejšia: najviac prepadávajú prváci. V okolí Bystrice, Nitry, Prešova aj Košíc vo veľkom. A opäť najviac v Košickom kraji, v roku 2015/16 tam z tisícky prvákov prvým ročníkom neprešlo 175.

A ešte viac do detailov: v okrese Michalovce prepadne každý štvrtý prvák, v okrese Spišská Nová Ves dokonca každý tretí. Majú sedem rokov a prakticky je už rozhodnuté, že poriadne nedokončia ani len základnú školu. Sú odpísaní.

02_skola_grafy-1

Po týchto grafoch lepšie pochopíte sen šéfky Teach for Slovakia Anny Symington-Maarovej o tom, že na Slovensku raz budú  školy bez päťkárov.

Tam, kde učiteľov ráňa mŕtvica

Je pol siedmej ráno a Juraj sa mátožne presúva veľkou kuchyňou učiteľského bytu v Košiciach, kde žijú viacerí učitelia projektu Teach for Slovakia z okolia Košíc. Namiesto očí má len malé štrbiny, pod nimi tmavé kruhy, ktoré nezmiznú ani cez deň. Spal pár hodín.

Podvečer okolo piatej sa do bytu vracia zo školy. Aspoň na pol hodiny si zdriemne, aby zasa vstal a niekoľko hodín si pripravoval pomôcky na ďalší deň.

Na angličtinu zostavil obrázky postavičiek a vyrobí testy. Na geografiu sa pripraví na prezentácie o Slovensku a má aj hlbší záložný plán. Niečo povystrihuje, pripraví cvičenia pre každé z detí. Dlho po polnoci nakrátko zaspí a potom ráno vyrazí do školy v Šarišských Bohdanovciach.

Staršia učiteľka odtiaľ sa priznáva, že keď už deti naozaj nezvládala, dostala priamo na hodine mŕtvicu. „Tak veľmi som sa rozčúlila.“ Po roku sa vrátila a s liekmi na upokojenie to vraj zvláda.

Máte už u detí teraz rešpekt?

„Mám aj astmu. Keď sa mi ťažšie dýcha a rozpráva, stíchnu.“

Tak ako na iných školách, aj tu sú učitelia, ktorí to nevzdávajú ani po rokoch v náročnom prostredí. Skúšajú nové prístupy, zaujímajú sa o deti. A potom sú aj takí, ktorí už rezignovali, odučia si svoje a nechcú si nosiť prácu a starosti aj domov.

Juraj Čokyna a jeho predchodkyňa Anežka prišli za svojimi žiakmi do Mirkoviec. Foto N - Tomáš Benedikovič
Nie je bežné, že učiteľ chodí za deťmi domov, nieto ešte do osady. Juraj Čokyna a jeho predchodkyňa Anežka chodia za svojimi žiakmi aj do Mirkoviec. Foto N – Tomáš Benedikovič

Chváľte každý úspech, neodpustite vyrušovanie

„Tri – dva – jedna. Všetky oči na mňa,“ hovorí Juraj Čokyna krátko po zvonení do ruchu triedy a začína tak každú svoju hodinu.

„Lebo mám svoj štýl,“ dostane hneď posmešnú odpoveď, na ktorú si už musel zvyknúť, lebo mu to deti robia často. Je u siedmakov (14 až 16 rokov), kde je triedny.

Tentoraz to skríkla Margita. Jej meno si zapamätajte. Je to typický príklad dieťaťa, ktoré systém úplne nezomlel a môže žiť normálny život, len jej treba poriadne pomôcť. Na hodine náuky o spoločnosti spolužiaci označili za političku, pretože je predsedníčka triedy.

Politici, to sú podľa detí aj poslanci, kráľovné, hovoria po jednom. „Super, dobrá odpoveď,“ chváli učiteľ každého aktívneho žiaka, aj keď neodpovie úplne presne. Opraví, navedie.

Hlavne ich nenechá sa zašívať. Na angličtine rozdá plastové tabuľky, na ktoré má každý písať svoju odpoveď a zdvihnúť nad hlavu. Napokon sa tak zapája naozaj každý a učiteľ má rýchlo predstavu, komu ešte treba pomôcť.

Na stenách triedy sú motivačné citáty: „Nie je zlá odpoveď… Tu má miesto každý, kto sa stále snaží.“

Čokyna prišiel aj so zmenou, ktorá jeho žiakov štve. Ak niekto vyrušuje, zapíše jeho meno na pravý okraj tabule aj s časom. Ak vydrží päť minút bez vyrušovania, jeho meno zotrie. Ak nie, meno zakrúžkuje a po vyučovaní volá rodičom. Keď je najhoršie, zájde priamo do rodiny.

Na tabuľu v ten deň zapíše aj Margitu. Cez celú triedu niečo vysvetľuje spolužiakovi po rómsky. Margita si už potom dáva pozor a do konca hodiny jej meno z tabule zmizne.

Juraj Čokyna svojich žiakov štve, ale po pár mesiacoch už výrazne menej ako na začiatku. „Ďakujeme, že na nás nekričíte,“ napísali mu odkaz na nástenku.

Učiteľ nesedí pri tabuli, chodí po triede a komunikuje s deťmi. Foto N - Tomáš Benedikovič
Učiteľ nesedí pri tabuli, chodí po triede a komunikuje s deťmi. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako máme tie deti učiť?

Škola v Šarišských Bohdanovciach mala kedysi vynikajúce výsledky. Ešte pred šiestimi rokmi sme boli v Monitore deviatakov siedmi najlepší na Slovensku, hovorí Magdaléna Lörincová, zástupkyňa riaditeľky. V triedach pribúdali rómske deti z okolitých dedín, domáci rodičia svoje deti prehlasovali inam, pomer sa obrátil.

V celoslovenskom testovaní piatakov vlani Bohdanovce skončili v matematike a aj v čítaní v priemere výrazne pod 30 percentami, celoslovenský priemer bol v oboch predmetoch viac ako dvojnásobok.

Výsledky tejto školy takmer na percento presne kopírujú výsledok skupiny asi dvetisíc „detí z chudobného prostredia“, ktoré vlani štát prvýkrát špeciálne sledoval v meraniach.

image-3

Slovenské výsledky štvrtákov z chudobného prostredia sú najhoršie v celej Európskej únii a z krajín OECD.

Jednu z príčin rýchlo definuje telocvikár. Ako máme s deťmi chodiť na súťaže, keď ani nemajú čo na seba? Deti nechodia do školy, keď prídu, tak často unavené, nesústredené. Rodičia sa nezaujímajú, čo sa naučili v škole, a doma sa im nevenujú. Nemajú vzory.

Ako sa Slovensko prepadáva pri testovaní deviatakov PISA

pisa-deviataci

„Chcem, aby ste videli 5. B. Tam nikdy nie je jasné, ako to dopadne,“ hovorí Juraj Čokyna o hodine angličtiny v špecifickej triede. Tá môže byť návodom, ako zaujať aj deti, s ktorými si len málokto vie rady.

Je to boj o ich pozornosť.

„Ignoruj ju,“ hovorí Čokyna svojmu žiakovi, ktorého neustále vyrušuje spolužiačka.

Učiteľ si dlaňou prikrýva ústa a rozpráva iba dvom žiakom v jednej lavici, ostatní zatiaľ ďalej plnia úlohu.

Gestom ruky potom upokojuje iného chlapca v prednej lavici.

K ďalšiemu sa neskôr zohne a šepká si s ním.

K tomu píše mená na tabuľu.

A veľa chváli.

Neprednáša od tabule, nekričí. Teda občas áno. „Aj včera som kričal, neudržal som sa. Bolo mi to potom veľmi ľúto,“ priznáva Juraj.

„Dobre, dobre, toto zvládam,“ hovorí pošepky Juraj sám pre seba, keď je toho naňho priveľa.

Video: Učitelia Teach for Slovakia: Je nefér, čo robíme tým deťom  
Autorka: Martina Koník

Patrícia ignoruje takmer celú hodinu angličtiny. Dostane ju k tabuli a keď anglické slovo napíše správne, učiteľ ju pochváli. Bez štipky irónie. Potom už chce na tabuľu písať každý.

„Je to dobre, pán učiteľ?“ dožadujú sa deti odpovede a je to zrazu úplne iná trieda.

Toto nie sú špeciálne postupy učiteľa Juraja Čokynu. Toto je Teach for Slovakia. Premyslený systém výučby detí, ktoré potrebujú pozornosť. Teda pre všetky deti. Vychádza aj z knihy Douga Lemova, absolventa Harvardu, ktorý začínal ako učiteľ v škole na chudobnom predmestí amerického Bostonu. Sám nezvládal učenie problémových detí a namiesto toho, aby išiel podľa plánu, ich musel väčšinu hodiny utišovať.

Potom cestoval po školách v chudobnom prostredí a sledoval učiteľov, ktorí si vedeli najlepšie poradiť. Ich metódy analyzoval, pomenoval a nechal pripomienkovať stovkám učiteľov. Vznikla kniha Teach Like a Champion (Uč ako šampión).

skola_poznamky

Čo je to vlastne Teach for Slovakia a ako je možné, že deti naučí myslieť?

V programe neučia pedagógovia, ale absolventi rôznych vysokých škôl, ktorí prejdú prísnym výberom a potom intenzívnym letným tréningom. V škole sú dva roky, počas ktorých dostávajú podporu aj školenia.

Podstatou je, aby učiteľ posunul za dva roky svojich žiakov napriek všetkým prekážkam a s takouto skúsenosťou sa potom mohol venovať systematickému zlepšovanie školstva.

Teach je premyslený systém postupov: učiteľ venuje deťom individuálnu pozornosť,  snaží sa motivovať každého, deti dostávajú spätnú väzbu na každej hodine, komunikuje s rodičmi, hoci aj žijú v osadách, a snaží sa inšpirovať aj pôvodný učiteľský zbor, aby prehodnotil svoje zaužívané postupy.

Počas hodiny napríklad zadáte úlohu s krátkym riešením a počítate sekundy na jej splnenie. Čas nastavíte tak, aby to stihli aj pomalšie deti. Kto nie je demotivovaný tým, že úlohu nestihne, sa skôr zapojí.

Každý z učiteľov má svoje vlastné triky, rutinu. Napríklad Juraj Čokyna zo Šarišských Bohdanoviec začína každú hodinu slovami Tri, dva, jedna – všetky oči na mňa.

Bryan Belanger, učiteľ matematiky, ktorý začínal na verejných školách v americkom štáte New York, zasa na úvod svojich hodín zdraví deti dobré ráno a hneď si pýta odpoveď na prvú otázku v teste, ktorý im dal na úvod napísať. Svoju rutinu nazval Kameň, papier, nožnice. Nahlas počíta do dvoch, každý žiak trikrát udrie do stola a na ruke ukáže číslo od jedna po štyri podľa odpovede, ktorú považuje za správnu.

Táto rutina študentov núti odpovedať naraz. Učiteľ následne menuje žiakov, ktorí sa ešte môžu opraviť. Potom všetkých pochváli, napríklad: „Super. To je naozaj zlepšenie oproti včerajšku.“ V oboch prípadoch tak dá jasne najavo, že ho odpovede zaujímajú a sleduje každého jedného žiaka. A napokon si ešte vyberie jedného žiaka so správnou odpoveďou a nechá ho ju vysvetliť.

Keď chce učiteľ, aby sa zapojili úplne všetci, rozdá im napríklad plastové tabuľky a fixky. Napríklad na angličtine všetci napíšu slovíčko. Dostanú dostatok času, učiteľ rýchlo vidí, kto robí chyby a dá deťom šancu si ich opraviť.

Newyorský učiteľ Roberto de Leon učí svojich žiakov, ako čítať s porozumením. Fantóma opery čítajú spolu nahlas, majú červené plášte a jeden zo žiakov dostane na desivý monológ fantóma jeho masku. “Zatvorte knihy,” hovorí zrazu de Leon. “Sústredili ste sa na to napätie, alebo na text? Komu fantóm práve napísal list?”

Učiteľka matematiky Katie Bellucci z Troy Prep Middle School naučí aj priznať si chybu. Keď žiaci v rovnici zle vydelili 20 jednou polovicou a spolu vypočítajú správnu odpoveď, pýta sa Katie: „Ruky hore, kto si rozmyslel svoju pôvodnú odpoveď. Ruky hrdo vysoko. Práve ste totiž na to prišli,“ hovorí žiakom.

Učiteľ sa aj pri zlej odpovedi vyhýba sarkazmu a naučí deti, že sa nemajú spolužiakom vysmievať. Ak žiak odpovedá nedostatočne, pochváli ho za dobrý začiatok a nabáda ho na pokračovanie. Pri pochvale za dobrú odpoveď zasa zdôrazní, čo vyšlo.

Dôležitý je očný kontakt a gestá. Učiteľ sa veľa pohybuje a z rôznych uhlov sleduje, ako sa kto zapája, gestami utišuje tých, čo práve nemajú rozprávať. Tých, čo nedávajú pozor, vyrušujú, upozorní učiteľ nenápadne. Napríklad iba gestami, dotykom, tichou poznámkou.

Odpovede nemôžete nechať len na dobrovoľníkov. Občas treba priamo vyvolať niekoho, aj keď sa nehlási. V triede tak vydrží napätie, že kedykoľvek môžu vyvolať aj mňa a všetci musia sledovať hodinu. Napríklad Jon Bogard, učiteľ matematiky na Sci Academy v New Orleans, to robí takto: „Chelsea, v duchu si určite ruku zdvihla, vidím to,“ povie s úsmevom a vyvolá žiačku, ktorá sa nehlásila.

Vďaka aktívnej chôdzi učiteľa po triede žiaci vedia, že kedykoľvek môže prísť k ich stolu. Učiteľ sa usmieva, povzbudzuje deti, mení tón výkladu a stále sa snaží deti zaujať.

Yasmine Vargas učí prvákov diskutovať. Každému dá slovo, nemajú odpovedať učiteľke, ale spolužiakovi a vysvetliť mu napríklad, prečo sa mýli a čo si myslí o prečítanom texte. Yasmine roky učila prvákov v americkom Newarku. Viac ako 90 percent jej žiakov bolo dlhodobo nad národným priemerom známok a stala sa riaditeľkou školy.

Vyučovanie treba prispôsobiť tomu, čo deti poznajú. „Ako sa volá ostrov, kam chodíme za prácou?“ pýta sa učiteľ Juraj Čokyna. Na mape ho deti zo špeciálnej triedy nespoznali, ale s touto pomôckou už vedia, že ide o Britániu.

Zdroj: Doug Lemov: Teach Like a Champion; Guardian: The Revolution that could change how your child is tought; pozorovanie hodín v Šarišských Bohdanovciach.

Bojím sa oňho

„Bojím sa oňho, že skolabuje,“ hovorí Magdaléna Lörincová, zástupkyňa riaditeľky školy v Šarišských Bohdanovciach o ich učiteľovi z Teach for Slovakia. V škole je už dlho, učí matematiku a nie je to žiadna nudná učiteľka. Napríklad siedmakom na webe školy odporúča jednoduché matematické počítačové hry.

„Pred rokom som tomu programu neverila,“ hovorí zástupkyňa. Už uverila. Uznáva, že Juraj sa naplno venuje deťom.

Toto by ste o učiteľoch nepovedali. Ak aj neveríte rečiam, že o dvanástej sú doma, majú často prázdniny a potom cez leto dva mesiace voľna, takúto drinu čaká od učiteľov málokto. Najskôr päť alebo šesť vyučovacích hodín, medzi nimi zväčša päťminútová prestávka. Pretože v tejto škole museli výrazne skrátiť prestávky podľa toho, ako ráno a popoludní do Bohdanoviec jazdia autobusy.

Prepnite sa za päť minút z angličtiny pre hlučných piatakov do geografie pre deti zo špecifickej triedy, ktorí ťažko hoci len rozprávajú, nieto ešte rozoznávajú kontinenty.

Po obede sa škola vyprázdni a učiteľa čakajú dokumenty o dochádzke a známkach.

A potom sú krúžky, doučovanie po škole, občas treba navštíviť rodičov. Cesta domov, krátky spánok, večera a do noci príprava na ďalší deň.

Ako teraz vyzerá rozprávanie o tom, že učitelia majú vlastne príjemný život?

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Aby neprišiel Kotleba zabíjať

Na náuke o spoločnosti sedia deti v skupinkách a každá zakladá svoj vlastný štát. Čo v ňom potrebujeme? Hasičov, učiteľov, armádu.

V inej škole by asi nepočuli, že existuje povolanie koordinátor pre aktivačné práce, asi ťažko by pri takomto cvičení menovali aj sociálne pracovníčky.

Táto škola je väčšinovo rómska. Aby neprišlo k omylu, program Teach for Slovakia nepomáha len rómskym deťom, naopak, väčšinou je v školách, kam nechodí veľa detí z osád.

„Čo ešte potrebujeme v štáte?“ pýta sa učiteľ.

„Ochranku. Aby neprišiel Kotleba zabiť ľudí,“ kričí jeden z chlapcov.

V Šarišských Bohdanovciach veľmi dobre poznajú toho, ktorý ich (aj tie malé deti) nazýva parazitmi.

Áno, sú to často problémové deti. Prepadávajú. Keď sa však s učiteľom vyberiete k nim domov, nenájdete rodiny parazitov, ale rodiny, ktoré sa snažia žiť slušný život. Tak ako vo Varhaňovciach a Mirkovciach. Hoci aj také, ktoré žijú ako v stredoveku. Aj deti z takýchto rodín chce Teach for Slovakia zachrániť.

Osada vo Varhaňovciach. Foto N - Tomáš Benedikovič
Osada vo Varhaňovciach. Foto N – Tomáš Benedikovič

Je šikovná, ale nech zostane doma

Spomínate si ešte na Margitu? Predsedníčka triedy z úvodu rozprávania, akčná, počas hodiny ju počuť a nie vždy hovorí či kričí len to, na čo sa jej pýtali. Neprepadáva a na rozdiel od mnohých spolužiakov má šancu na slušnú budúcnosť.

Margita má prísneho otca. Aspoň to vyplýva z jej rozprávania a rozprávania jej mamy. Tak ako väčšinu času je aj teraz na služobnej ceste ako stavbár. Pracuje “u Vietnamcov”, stavia domy aj cesty pre vietnamskú komunitu. Pracuje stále iba na dohodu, ale každý piatok nosí domov tak dve stovky a v dome vybuduje, čo treba. Doma musí byť upratané a deti musia chodiť do školy. Svojpomocne postavil veľký dom, každý tam má svoju izbu a je tam aj niečo na tento kus sveta nezvyčajné. Majú kúpeľňu a kuchyňu s tečúcou vodou. Margita má navyše vo svojej izbe notebook.

Je to slušný dom so slušnou rodinou uprostred osady. A s deťmi odpisovanými len preto, kde žijú a ako vyzerajú.

Margita s mamou pred ich domom. Foto N - Tomáš Benedikovič
Margita s mamou pred ich domom. Foto N – Tomáš Benedikovič

Mama o Margite hovorí, že bude vizážistka, rada upravuje vlasy súrodencom, rodičia by chceli, aby mala vizážistický salón u nich v dome.

Aj keď je šikovná, rodina neočakáva, že sa presadí mimo ich sveta. Salón krásy v osade, autoservis dole v dedine, asi tam siaha ich predstavivosť.

A čo keby išiel váš syn robiť do Košíc? Čo, keby si tam časom otvoril firmu? Chceme, aby bol tu, pri nás, opakuje sa v chudobných aj bohatších domoch.

Sem učiteľ nikdy predtým neprišiel

Dom Margitinej rodiny je obkolesený murovanými domami, ktoré by ste skôr nazvali chatrčami.

V jednej z nich v jednoduchých dvoch izbách žije rodina: matka piatich detí má 33 rokov, vyzerá staršie. Prvé dieťa mala v pätnástich.

Jej dcéra, ktorá ešte chodí na základnú školu, si už domov priviedla chlapca. Ten s nimi žije v tomto malom priestore a často presvedčí svoje dievča, aby nešlo do školy. Ani on už nechodí, veď pätnásť už mal.

Brat Peter je úspešnejší príbeh. Jeho učitelia veria, že by to mohol dotiahnuť až po maturitu. Už je na strednej, učí sa za murára. Keď počuje, že s maturitou by možno raz mohol mať aj vlastnú stavebnú firmu, nevie tomu uveriť. To by nepracoval len pre iných a len na dohodu, ako takmer všetci murári z dediny?

Čokyna je v osade zjav. Otec jeho ďalšieho žiaka hovorí, že predtým k nim nikto z učiteľov neprišiel. Do osady nikto nechodí. A vie to dobre, stále je doma.

To boli Varhaňovce. Taká slušnejšia osada. Čokynovi žiaci však žijú aj na konci sveta, na kopci v Mirkovciach.

Na kopci v Mirkovciach. Foto N - Tomáš Benedikovič
Na kopci v Mirkovciach. Foto N – Tomáš Benedikovič

Angličan z osady

Mirkovce majú asi najhoršiu osadu v okolí. Stúpate do kopca a murované domy sa menia na domy bez omietky, prejdú do drevených postĺkaných chatrčí a to už si hovoríte, že nemôže byť horšie. Na vrchole kopca je potom bytovka, z diaľky vyzerá byť vybývaná. Miestami má ohorené steny, vytlčené okná. Kde tu trčí zo zeme vodovodný kohútik, lebo v tých domoch vodu nemajú.

Chlapi stoja v hlúčiku, mnohí bez zubov, s drsnými tetovaniami. Votrelci na návšteve sa im nepáčia.

V tomto stredoveku žije aj Tomáš. Jeden z najšikovnejších piatakov zo školy v Bohdanovciach. S rodinou bol tri roky v anglickom Leedse. Na jeho anglický prízvuk sa nechytajú ani mnohí učitelia angličtiny.

V škole sedí v prednej lavici a chvíľu vykrikuje anglické slovíčka, občas pridá niečo po francúzsky, potom už nechá vyniknúť ostatných a hodinu angličtiny potichu pozoruje.

Tomáš chce byť automechanikom. Ešte neprepadol a má šancu dokončiť základnú školu.

Na strednej by sa za automechanika učil aj v Prešove. Ale žiť aj pracovať chce zostať v Mirkovciach, kde má kamarátov.

Kopcom z osady pomaly tečie voda z topiaceho sa ľadu a snehu. Deti v zafŕkaných tričkách a mikinách sa premávajú na plastových motorkách, ako hračku za sebou ťahajú na kolieskach zničený veľký kufor, na ktorom sa potom spúšťajú dole kopcom. Desiatky detí, ktoré ešte nedostali šancu sa odtiaľto dostať. Za väčšinou z nich učiteľ ani nikto iný nepríde.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Keby si mal stroj času

Čo hovorí Čokyna takýmto deťom, ktoré už našiel odsúdené na neúspech? Nebedáka nad tým, že svet je k nim nespravodlivý. Zatlačí a skúša aj v nich zobudiť zodpovednosť za svoje životy.

Aj takto: Predstav si, že by si mal stroj času, rozpráva svojim žiakom, ktorí už neraz prepadli a čoskoro môžu prestať chodiť do školy, napríklad ako piataci, veď už budú mať pätnásť.

Predstav si, že by si sa vrátil do triedy, v ktorej si prvýkrát prepadol. Čo by si robil inak? Snažil by si sa viac, keby si vedel, že sa potom dostaneš na strednú a tvoj život sa zmení?

Prezradím ti tajomstvo: ten stroj času v skutočnosti máš. Pozri sa na svojho mladšieho brata. Nemusí opakovať tvoje chyby. Tak mu pomôž.

Ako Juraj Čokyna motivuje sám seba? Čo chce vlastne dosiahnuť? Vie to povedať aj v číslach. Chce napríklad zvýšiť čitateľskú gramotnosť svojich žiakov o 20 percent oproti septembru 2016. Na pripomenutie, v celoslovenskom testovaní dopadli piataci z Bohdanoviec hrozne, získali v priemere necelých 30 percent bodov, polovicu celoslovenského priemeru.

Keď sa s Jurajom rozprávate o slovenských školách pri pive, často sa nahnevá. Slovenské školstvo je podľa neho mimo, učí blbosti, zaspáva dobu.

„Učíme deti pracovať rukami? O dvadsať rokov ich nahradia stroje, budú nepotrební.“ Prečo sa  musia bifliť násobilku bez vysvetlenia, ako to počítanie funguje? Prečo ich odmieňame za čo najviac faktov, ktoré sa naučili spamäti? Treba ich viac učiť humanitné predmety, rozmýšľať, spájať si veci, aby v budúcnosti mohli robiť čokoľvek.

Cítia sa u teba dobre? Tá otázka Juraja trochu zaskočí. „Myslím, že nie. Pretože musím stále tlačiť na výchovné pravidlá.“ Snaží sa im vysvetľovať, prečo to je dôležité, aby to neboli len ďalšie pravidlá a povinnosti, ktorým deti nerozumejú.

Štát chystá reformu, tentokrát možno naozaj

To boli postrehy jedného učiteľa, ktorý do systému prišiel zvonku. Ako chce však všetky tieto problémy riešiť štát?

Ako napríklad pomôcť deťom, ktoré už z prvého stupňa prídu na druhý do Bohdanoviec po jednom-dvoch prepadnutiach?

Na ministerstve školstva práve pripravujú veľkú reformu zameranú aj na deti z chudobného prostredia. Návrhy expertov sa v mnohom podobajú na postupy Teach for Slovakia: aktívnejšia škola s individuálnym prístupom, tímovou prácou a výchovou k líderstvu.

Poslankyňa a analytička portálu Nové školstvo Zuzana Zimenová vlani ešte ako poradkyňa ministra navrhovala, aby už deti neprepadávali, podobne ako si to želá vedúca programu Teach for Slovakia Anna Symington-Maarová. Zimenová už nie je poradkyňou a hovorí, že školstvo dnes chybne predpokladá, že päťkári si za zlé výsledky môžu sami. „Pre žiadne z týchto detí nie je opakovanie ročníka riešením, pretože ich iba vracia do situácií, v ktorých opakovane zlyhávajú a z ktorých samy nevedia nájsť východisko,“ vraví.

Zasiahne štát rázne, aby sa to nestávalo? Do návrhu reformy sa napokon dostal len nejasný zámer, že školy majú robiť všetko pre to, aby na prvom stupni prepadlo čo najmenej detí.

„Dieťa, a zvlášť na 1. stupni, by nemalo opakovanie ročníka vnímať ako svoj neúspech či zlyhanie,“ odpovedá ministerstvo školstva a nevyzerá to, že by sa prepadávanie malo skončiť.

Štát ešte dodáva, že s Teach for Slovakia majú podobné vízie: „zlepšiť kvalitu školstva tak, aby každé dieťa získalo kvalitné vzdelanie a malo šancu v živote uspieť“.

Anna Symington-Maarová hovorí, že programy Teach For All vo svete fungujú v silnom partnerstve s verejnými inštitúciami. „Pretože kľúčové systematické zmeny, o ktoré usilujeme nie je možné dosahovať pirátsky mimo štátu.“ Na Slovensku sa zapojili napríklad prezident Andrej Kiska, minister školstva, štátna školská inšpekcie, splnomocnenec vlády pre rómske komunity či bratislavský župan. Pomáhajú finančne, poskytujú stáže a podporujú v Teach for Slovakia napríklad aj pri plánovanom vybudovaní vlastnej školy.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Vyzeralo to ako výhovorky a je to lekcia zodpovednosti

A na záver ešte jeden príklad, ako deti naučiť viac než len základné fakty z učebnice:

Čo dáte deviatakom, ktorí čoskoro odchádzajú zo školy a veľmi ich už životy neovplyvníte, lebo ich poznáte iba pár posledných mesiacov? To, že sa dostali až do deviatky, znamená, že väčšina z nich ešte neprepadla. Ale nie sú to tie najšikovnejšie deti smerujúce na elitné školy. Nemajú rešpekt k autoritám, veľa vecí sa ešte nestihli naučiť a ani ich rodiny nepatria medzi tie najbohatšie.

Asi tretina tejto deviatky je rómska. Spolužiaci sa im za posledných osem rokov strácali, postupne ich opúšťali, prepadli. Z troch-štyroch tried zostala jedna neúplná.

Hodina geografie pre deviatakov s Jurajom Čokynom neprebieha pred obrovskou mapou, ale v počítačovej učebni. Tri skupiny majú ukázať svoju prezentáciu krásnych miest v okolí Košíc a vyskúšať si tak tímovú prácu.

Čo by ste ukázali Britovi Johnovi, keby tu v okolí chcel vidieť jaskyňu, vodopád, keby sa chcel plaviť na plťke? Dajte dokopy zopár fotografií a k nim krátke texty, znelo zadanie spred pár dní.

John si musí na Slovensku poradiť sám, takmer všetci sa na prezentáciu vykašľali.

Výhovorky sú lacné. Bolo mi zle. Nevedeli sme sa spojiť. Veď ste všetci na Facebooku. No, nešlo to. Nechcelo sa mi. Nemal som čas. Mal som iné úlohy.

Juraj to mal to premyslené dopredu. Takýto výsledok a aj výhovorky očakával.

Berie všetky deti z počítačovej učebne späť do triedy a píše na tabuľu nové úlohy: Prečo som neurobil prezentáciu? Čo som mal spraviť inak? Núti každého zo žiakov nahlas prečítať svoje odpovede. Atmosféra je hustá, Juraj sa tvári prísne, taký nebýva. Deti sú zaskočené, hanbia sa.

Učiteľ dopredu vedel, že táto hodina nebude o geografii a ani o tom, ako vyrobiť jednoduchú prezentáciu na počítači, ale o niečom dôležitejšom. O tom, kto je zodpovedný za vaše životy.

Ako jediný z celej triedy si prezentáciu o Slovensku pripravil Andrej. Britského turistu síce z Košíc posiela až na Oravu či do Malých Karpát, a nie k Dunajcu a do Slovenského raja, ale jediný to aspoň skúsil. Zostal po vyučovaní v škole a na internete našiel zopár fotografií a textov.

Prečo si tú prezentáciu urobil? „Bola to naša úloha.“

Andrej sa sám ohodnotil na trojku a takú známku mu v hlasovaní dali aj spolužiaci.

„Andrej, jednotka,“ hovorí Juraj Čokyna na konci hodiny už do ruchu odchádzajúcich detí a na tabuli po ňom zostalo podčiarknuté slovo zodpovednosť.

Andrej je Róm z Mirkoviec, z tej hrozivej osady.

Tri, dva, jeden a koniec

Tri – dva – jeden. Všetky oči na mňa.

Predstavte si, že máte stroj času.

Predstavte si, že ste opäť dieťa a doma nemáte svoju izbu, stôl, na ktorom by ste sa učili.

Nemáte tečúcu vodu, ani jednu knihu, vaši rodičia nevedia čítať. Predstavte si, že so všetkými súrodencami, s rodičmi a so starými rodičmi bývate v jednej miestnosti.

Proste si predstavte, že by ste sa narodili v rómskej osade. Kde by ste boli dnes? A čo by vám pomohlo?

Mená detí sme zmenili.

Viac o Teach si môžete prečítať tu: The New York Times Magazine, The Guardian, teachlikeachampion.com, Blog Juraja Čokynu

 

Fotografie zo školy a z osád vo Varhaňovciach a Mirkovciach

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič