Denník N

Učili sme sa variť na ohni v paneláku a kúrili sme pneumatikami. Pred 25 rokmi sa začalo obliehanie Sarajeva

Obyvatelia Sarajeva v roku 1995. Skrývajú sa pred ostreľovačmi. Foto – TASR
Obyvatelia Sarajeva v roku 1995. Skrývajú sa pred ostreľovačmi. Foto – TASR

Dodnes neviem zabudnúť na obraz detskej krvi na čerstvo napadanom snehu, hovorí muž, ktorý prežil vojnu v Sarajeve.

Keď Rešad Trbonja spomína na časy obliehania Sarajeva, hovorí, že to bolo, akoby ich hodili o dve storočie do minulosti. Moderné mesto, kde sa osem rokov predtým uskutočnila zimná olympiáda, sa zrazu ocitlo bez elektriny, vody, plynu či telefonického spojenia.

S nepriateľskou armádou na okolitých kopcoch, ktorá každý deň bombardovala mesto a strieľala po ľuďoch.

“Predstavte si, že všetko, čo považujete za samozrejmé, zrazu zmizne. Kým vy ste sa vtedy možno hrali na svojom prvom Nintende, my sme sa učili variť na ohni v byte na šiestom poschodí paneláku,” hovorí Trbonja, dnes 44-ročný muž, ktorý pracuje pre britskú charitatívnu organizáciu Remembering Srebrenica.

Sarajevčania dokázali podľa neho prežiť najmä vďaka tvrdohlavosti a „majstrovskej improvizácii”. V takmer úplnej izolácii vydržali 47 mesiacov. Obliehanie Sarajeva, ktoré svojou dĺžkou tromflo aj obkľúčenie Leningradu počas druhej svetovej vojny, sa začalo presne pred 25 rokmi 5. apríla 1992.

Gumy horeli veľmi dobre

Rešad Trbonja mal vtedy 19 rokov a myslel si, že o živote vie všetko. Nosil konversy a rifle, keď mal dobrý deň, počúval U2 a Ramones, v zlý deň Clash a Sex Pistols.

“Bol som typický tínedžer s prázdnou hlavou,” hovorí dnes. Vojna všetko zmenila.

Býval v byte v osemnásťposchodovom paneláku s rodičmi, ktorým tiahlo na šesťdesiatku. Mal preto pocit, že on je tá hlava rodiny, ktorá musí dohliadať na to, aby prežili.

Obzvlášť ťažké to bolo v zime. Ústredné kúrenie nefungovalo, dreva na kúrenie v meste tiež nebolo veľa, a tak Sarajevčania pálili všetko, čo sa dalo. “Nábytok, knihy, topánky, všetko, čo dokázalo zhorieť, zhorelo. Deväťdesiat percent domácností nemalo po vojne parkety,” hovorí Rešad.

Hoci byt jeho rodiny mal 56  metrov štvorcových, počas obliehania reálne obývali len kuchyňu, chodbu a kúpeľňu. Teda asi 20 metrov štvorcových, kde jedli, spali, žili.

“Na chodbe bol komín a s otcom sme vytvorili improvizované kachle. Čo sa týka paliva, mali sme taký malý trik. V uliciach bolo po bombardovaní hrozne veľa vrakov áut. Brali sme ich pneumatiky, sekali sme ich na kusy a hádzali do kachiel. Horeli veľmi dobre,” vraví Trbonja.

Resad Trbonja mal v čase vypunkutia vojny 19 rokov. Foto - Archív R. T.
Rešad Trbonja mal v čase vypunkutia vojny 19 rokov. Foto – Archív R. T.

Cukor za sto mariek

Počas vojny slúžil v bosnianskej armáde, ktorá bránila mesto. Šesť dní strávil na fronte, iba kilometer a pol od jeho paneláku. Keď sa na dva dni vrátil domov, musel sa postarať o rodičov. Mimo iného musel do bytu odniekiaľ priniesť vodu.

“Na jedenkrát som dokázal odniesť 60 litrov vody v bandaskách. Naplnili sme ňou v byte všetko, čo sa dalo, hlavne vaňu. Takto som sa otočil trikrát, aby rodičia nemuseli ísť von, keď budem na fronte,” hovorí.

Zohnať palivo či vodu bolo to ľahšie, ťažšie bolo nájsť jedlo. Podľa Trbonju 90 percent Sarajevčanov žilo iba na dodávkach humanitárnej pomoci, ktorou mesto zásobovalo OSN, ktoré malo v moci miestne letisko.

Mapa Sarajeva z rokov 1992 - 1995. Zdroj - tunelspasy.org
Mapa Sarajeva z rokov 1992 – 1995. Zdroj – tunelspasy.org

Išlo o najdlhšie trvajúci letecký most s pomocou v dejinách. Celkovo pristálo na letisku podľa UNHCR 12-tisíc strojov s 160-tisíc tonami potravín, medicíny a iných vecí.

Ani táto pomoc však neprišla vždy. Srbi ju neraz blokovali. “Blokáda humanitárnej pomoci bola dôležitým nástrojom obliehania,” píše sa v správe OSN z roku 1994.

Samozrejme, existoval tu aj čierny trh s jedlom. Ceny sa podľa Trbonju pohybovali v závratných výškach. “Kilo cukru stálo 100 nemeckých mariek (asi dvetisíc vtedajších slovenských korún). Jedno vajce 5 mariek (100 korún). Ako valuty sa používali aj cigarety, za balíček ste dostali sto gramov cukru,“ vraví.

Poľský reportér W. L. Tochman, ktorý obliehané Sarajevo dvakrát navštívil a o Bosne napísal knihu Akoby si kameň jedla, pre Denník N v roku 2015 povedal, že vzácnou valutou boli aj tužkové baterky.

“Keď ľudia išli do Sarajeva a pýtali sa, čo tam majú priniesť, či cukor alebo čo, tak sme hovorili, vezmite sto tužkových batérií. To im vydrží mesiac,” povedal Tochman.

Rešad Trbonja mal na zháňanie jedla ďalší trik. Raz za štvrť až pol roka išiel darovať krv.

“Tá bola veľmi vzácna. Za darovanie som dostal plechovku hovädzieho mäsa. Nie ako odplatu, ale na to, aby som nabral sily. Na druhý deň som prišiel znova a dal krv z druhej ruky. Robil som to, aby mama mala v zásobe jedlo v čase, keď nebude humanitárna pomoc,” vravel.

Zranení Sarajevčania na fotografii z 22. júna 1992. Foto – TASR
Zranení Sarajevčania na fotografii z 22. júna 1992. Foto – TASR

Sarajevo pred vojnou

Pár rokov pred vojnou bolo pritom všetko inak. Detstvo v Sarajeve v 80. rokoch bolo podľa Trbonju skvelé.

“Život bol vtedy krásny, náboženstvo ani etnicita nehrali žiadnu rolu. Boli sme rozdelení podľa toho, komu fandíme vo futbale či čo počúvame,” hovorí.

Keď sa začala rozpadať Juhoslávia a spustila sa krátka vojna v Slovinsku a krvavá v Chorvátsku, ľudia v Bosne podľa Trbonju verili, že im sa vyhne. Národy tu žili vedľa seba v pokoji dlhé roky.

Sarajevo bolo multietnické mesto. Podľa sčítania v roku 1991 tu žilo 49 percent moslimov, 30 percent Srbov, 7 percent Chorvátov a 11 percent ľudí, ktorí sa označovali za Juhoslovanov.

“Mali sme veľa zmiešaných manželstiev, Srb si vzal moslimku alebo naopak, a nevedeli sme si predstaviť, že by bola medzi národmi vojna,” vraví.

“Boli sme naivní,” uznáva po rokoch.

Bosna po referende, ktoré bojkotovali miestni Srbi, vyhlásila v marci 1992 nezávislosť, ktorú za mesiac uznali všetky dôležité štáty Európy. Srbi vyhlásili v Bosne svoj vlastný štát. Začala sa vojna, ktorá bola vôbec najkrvavejšia na Balkáne, zomrelo tu 100-tisíc ľudí.

“My sme európski moslimovia, ktorí tu žijú 500 rokov. Obliekame sa rovnako, vyzeráme rovnako ako katolíci či ortodoxní. Líšime sa len menom. Nikdy by ma nenapadlo, že by ma niekto mohol chcieť zabiť pre moje meno,“ vraví Trbonja.

Strieľali aj na deti

Bosnianskosrbská armáda rýchlo obsadila kopce okolo Sarajeva. Ak by mesto padlo, bosnianski Srbi by v podstate vyhrali vojnu. Mali síce oveľa viac a lepších zbraní, no počtami ich asi 70-tisíc vojakov bosnianskej armády, ktorí bránili Sarajevo, prevyšovali.

Obsadiť mesto tak nebolo ľahké, rozhodli sa ho preto zlomiť obliehaním a terorom: bombardovaním a útokmi snajperov, ktorí si často vyberali civilné ciele.

Nie je to len názor Bosniakov, potvrdil to aj súd v Haagu. “Terorizovanie civilnej populácie bolo primárnym cieľom ostreľovania a bombardovania. Stanislav Galić, ktorý bol veliteľom jednotiek Sarajevo Romania Corps, mal za cieľ šíriť teror medzi civilnou populáciou,” znel verdikt odvolacieho súdu voči Galićovi, ktorí viedol jednotky okolo Sarajeva do roku 1994.

Dostal trest väzenia 20 rokov, jeho nástupca Dragomir Milošević 29 rokov. Cielenie ostreľovanie a bombardovanie civilistov je považované za vojnový zločin.

“Tieto strely snajperov boli cielené a presné. Nemali žiaden zjavný vojenský zmysel. Zručný ostreľovač dokáže svoju obeť zabiť jednou ranou do hlavy alebo do srdca,” píše sa v správe Komisie expertov OSN, ktorá hodnotila situáciu v meste do roku 1994.

Dreva na kúrenie bolo v meste málo. Zdroj - Wikimedia/Christian Maréchal
Dreva na kúrenie bolo v meste málo. Zdroj – Wikimedia/Christian Maréchal

V bezpečí nebol nikto a takmer nikde. Podľa správy ostreľovači mierili aj na deti – dokonca aj na bábätká. Strieľali na ľudí, ktorí nosili kanistre s vodou, stáli v radoch radoch, chodcov, ľudí na bicykli či záchranárov.

“Boli ulice, kde ste museli bežať, aby vás snajper netrafil. Ľudia čakali v rade na humanitárnu pomoc, hodili tam granát. Ľudia stáli v rade na vodu, hodili by tam granát. Bol pohreb, hodili by tam granát. V Sarajeve počas obliehania nebolo nikde bezpečne. Mohli vás zabiť, zatiaľ čo ste sedeli s rodinou v obývačke,” hovorí Trbonja.

Zločiny voči Srbom

Vojnové zločiny však páchali aj moslimovia voči Srbom,  ktorí zostali v meste. Na stranu obrancov mesta sa pridali rôzne zločinecké živly, najznámejší a najkrutejší boli kriminálnici známi pod prezývkami Caco a Ćelo. Obaja boli velitelia brigád armády Bosny a Hercegoviny.

Prvý menovaný stojí za incidentom na mieste Kazani, kde zabili najmenej 29 ľudí, prevažne Srbov. Celkový počet podobných vrážd Srbov môže byť podľa AFP od desiatok do stovky. Ćelo zasa zabil muža na srbskej svadbe v marci 1992, čo vidia Srbi ako začiatok konfliktu.

„Áno, dialo sa to, nie je na to ospravedlnenie. Ale neboli to činy, ktoré armáda schválila. Už v roku 1993 sa nimi zaoberali, Caca zabili počas policajnej akcie a Ćelo bol stíhaný,” hovorí Rešad Trbonja.

O tom, že o týchto zločinoch riešila armáda a minimálne 14 moslimov za ne odsúdila, napísal v roku 1997 New York Times. 

Zničená budova novín Oslobodenje vyzerala takto aj v roku 1997. Zdroj - Wikimedia/Hedwig Klawuttke
Zničená budova novín Oslobodenje vyzerala takto aj v roku 1997. Zdroj – Wikimedia/Hedwig Klawuttke

Do roku 1994 padlo na Sarajevo v priemere 329 granátov či rakiet denne. Ľudia tu zomierali každý deň. Až 12. február 1994, skoro po dvoch rokoch, bol prvý deň, keď v celom meste nehlásili ani jednu obeť.

Trbonja počas vojny videl rôzne veci, useknuté ruky, granátom otrhnuté nohy. Sám sa pod paľbu či bombardovanie dostal nespočetnekrát. Najhroznejšiu scénu však zažil vo februári 1994 počas prímeria. Doteraz na ňu nemôže zabudnúť.

“Často sa niekde vo svete viedli mierové rozhovory a vtedy bolo prímerie. Zvyčajne nemôžete rátať, že nepadne ani jeden granát, no malo by byť pokojnejšie. Jedno prímerie bolo aj vo februári 1994. Vtedy napadol prvý sneh. Keď napadne čerstvý sneh, je Sarajevo nádherné. Všetko vtedy vyzerá veľmi nevinne. Špeciálne to bolo počas obliehania, pretože sneh zakryl všetko, čo bolo v meste zničené.

V ten deň sa štyri deti išli hrať von, vytiahli sánky. Bol pokoj. Stačil jeden granát, aby ukončil tieto štyri mladé životy v uliciach Sarajeva. Obraz červenej krvi na čerstvo napadnutom bielom prašnom snehu je niečo, čo so mnou zostalo doteraz ako jeden z najhorších obrazov. Ukázalo to všetku nezmyselnosť vojny”.

Na snímke dom, kde je vstup do tunela nádeje. Tunel popod letiskovú dráhu meria 800 metrov. Vybudovali sa tam žkoľaje, aby sa na vozíkoch mohli prevើať zásoby, lieky, zranení aj màtvi. Foto - TASR
Na snímke dom, kde je vstup do tunela nádeje. Tunel popod letiskovú dráhu meria 800 metrov. Vybudovali sa tam žkoľaje, aby sa na vozíkoch mohli prevើať zásoby, lieky, zranení aj màtvi. Foto – TASR

Tunel nádeje

Trbonja sa do armády dobrovoľne prihlásil krátko po začiatku vojny. “Bolo to vtedy veľmi jasné, veľmi čiernobiele. Naša krajina bola napadnutá, už sme navyše počuli o masakroch v dedinách,” vysvetľuje svoje dôvody.

Bosnianska armáda síce mala ľudí, no zo začiatku nemala vybavenie, iba časť zbraní z miestnych kasární či po domácky vyrobené zbrane. A tak napríklad museli viacerí zdieľať jednu pušku či šetriť nábojmi.

Situácia sa pre nich zlepšila, keď armáda vykopala tunel pod letiskom, ktorý spojil Sarajevo s inými územiami v držaní Bosniakov. Trvalo im to päť mesiacov, mal 800 metrov, vysoký bol 1,6 metra a široký meter. “Vyzeral ako bane v amerických westernoch, dvaja ľudia ním nemohli ísť vedľa seba,” hovorí Trbonja.

Tento tunel mal veľký psychologický efekt pre obyvateľov mesta, nazvali ho tunelom nádeje. Bola tu zrazu možnosť ako dostať najvážnejšie prípady von z mesta, no slúžil hlavne pre potreby armády, ktoré cezeň pašovala zbrane do mesta.

Nosiť cezeň jedlo sa dalo len vo veľmi obmedzenej miere.  Odhaduje sa, že vtedy v Sarajeve žilo stále 300- až 380-tisíc ľudí. „Kŕmiť ich cez tento tunel bolo ako kŕmiť slona slamkou,” vraví Trbonja.

800-metrový tunel nádeje. Foto – TASR
800-metrový tunel nádeje. Foto – TASR

Radšej riskovali učitelia ako deti

Sarajevčania si na začiatku obliehania mysleli, že svet im príde na pomoc. Keď prešlo šesť mesiacov, uvedomili si, že sú v tom sami. A tak sa snažili urobiť si život aspoň trochu normálny.

Znova sa otvorili školy a univerzity, no bolo to v improvizovanom režime. Deti sa učili v bytoch po 15 až 20 detí. “Považovalo sa za prijateľnejšie, ak zabijú učiteľa, ktorý sa snaží dostať k deťom, ako deti, ktoré sa snažia dostať k učiteľovi,” hovorí muž, ktorého matka bola učiteľka.

Otvorili sa aj univerzity, aj keď vo veľmi provizórnom režime. Vysokoškolák prišiel za profesorom a ten mu dal skriptá. “Keď ich budeš vedieť, príď na skúšku, povedal. Často sa však stalo, že skúšku študent už robil u iného profesora, pretože ten, čo mu dal skriptá, zomrel”.

Lietadlá NATO efektívne zasiahli voči obliehaniu Sarajeva až po Srebrenici koncom leta 1995. V novembri obe strany podpísali Daytonský mier, no obliehanie sa úplne skončilo až 29. februára 1996.

Mesto bolo po vojne v dezolátnom stave. “V meste nebolo ani jedno okno, 95 percent striech bolo poškodených. Minule som videl dokument o sýrskom Aleppe a uvedomil som si, že Sarajevo vyzeralo z 90 percent rovnako,” tvrdí Trbonja.

Už v roku 1994 správa OSN píše, že 23 percent budov v meste je vážne poškodených, ďalších 63 percent čiastočne a 10 percent ľahko.

Sarajevská štvrť Dobrinja v roku 1996. Foto - Wikimedia
Sarajevská štvrť Dobrinja v roku 1996. Foto – Wikimedia

Prišiel o priateľa

Ešte začiatkom januára 1996 zomrel jeden muž po raketovom útoku na električku. Je to posledná obeť obliehania Sarajeva.

Počet obetí sa odhaduje na vyše 10-tisíc. Dolnú potvrdenú hranicu udali v roku 2003 experti v Haagu na 9502 ľudí, z toho takmer 5-tisíc civilistov. To znamená, že v priemere zomreli počas 47 mesiacov denne štyria civilisti. Miestne zdroje hovoria, že zahynulo takmer 14-tisíc ľudí (vrátane vojakov,  aj srbských), čo činí 14 percent všetkých obetí počas vojny.

Skoro 5434 z tohto počtu boli civilistov, medzi nimi 3855 Bosniakov, 1097 Srbov a 482 Chorvátov.

Rešad Trbonja mal šťastie. On aj jeho rodičia sa vyhli zraneniam, prišiel však o množstvo priateľov, vrátane najlepšieho kamarát zo strednej školy.

V Sarajeve žije dodnes, má manželku a 15-ročného syna. Po 25 rokoch hovorí, že necíti nenávisť. “Nemám problém rozprávať so Srbmi ani s nikým,” vraví.

„Nenávisť nie je riešenie. Ak budeme žiť viac spolu a nielen vedľa seba, ak sa budeme rozprávať o svojich pocitoch, strachoch, tak potom môžeme vytvoriť lepší svet pre nás a generácie, čo prídu. To by bol môj hlavný odkaz,“ dodáva nakoniec.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Svet

Teraz najčítanejšie