Denník N

Psychiater Gábriš: Natálii som musel pomôcť, nech sa z toho dostane, s Čistým dňom nekomunikujem

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Keď zverejnili príbeh Natálie, prišla do komunity, ktorú vedie Ľubomír Gábriš. Patrí k zakladateľom resocializácie na Slovensku a závislým sa venuje už vyše 30 rokov.

Ľudovítov je ďaleko za mestom na samote. Je tu pokoj, len silno fúka vietor, sme na nížine. Komunitu mladých ľudí, ktorí sa snažia dostať zo závislosti od drog, vedie psychiater Ľubomír Gábriš, jeden zo zakladateľov resocializácie na Slovensku. Dnes tu má mladých aj plnoletých klientov, medzi nimi aj Natáliu, ktorej príbeh odštartoval kauzu Čistý deň.

Klienti sa starajú o pole aj o zvieratá, cvičia psy, starajú sa o zajace, kozy aj kravy. Obedy si varia sami. Kapustová polievka a šišky s lekvárom dvojice chlapcov, ktorí ich pripravili, chutili výborne.

So závislými pracujete od roku 1986. Ako sa za ten čas zmenili?

Dnes sú podstatne iní. Sú to deti rodičov, ktorí dospievali po roku 1989. Veľmi to vidieť na nich aj na rodičoch. V minulosti boli ľudia radi, že im niekto pomohol, dnes to veľa rodičov berie tak, že „starajte sa“. Sú rodičia, ktorí spolupracujú, snažia sa, aj keď im to nejde, a potom je skupina rodičov, ktorým by som dieťa dal, až keď budú schopní sprevádzať svoje dieťa ďalším životom a pochopia chyby, ktoré robili.

O akých rodičov ide?

Majú problém spolupracovať. Rodič, ktorý sa 15 rokov nestaral o dieťa, prispel k tomu, že sa dostalo do problémov, nie je ochotný prijať, že nielen dieťa, ale aj on musí zásadne zmeniť veľa vecí. Reaguje opačne, poúča a robí z nás vinníkov za to, že jeho dieťa bralo drogy.

Ako sa zmenili závislé deti?

Výraznejšie vidieť, že sa spoločnosť orientuje na jedinca, na ich práva, ale nepoznajú žiadne povinnosti. Musia mať všetko, schopný si len vtedy, ak sa presadíš za každú cenu. Cítiť v nich silný individualizmus a vytráca sa z nich to spoločenské, rodinné. Moja filozofia je, že nejde len o to, nebrať drogy, ale musia zmeniť životný štýl a správanie. Sme resocializačné stredisko, ale som si istý, že táto doba sa bude volať desocializačná.

Nefunguje dnes rodina?

Sú rodiny, ktoré naozaj fungujú. Potom sú také, čo fungujú na nejakých stereotypoch, ktoré si zachovali, a majú pocit, že fungujú. Ale vytrácajú sa rodinné rituály, strácajú sa spoločné aktivity. Napríklad my tu máme každú nedeľu výzdobu na stole, navzájom sa obsluhujú, všetci spolu jedávame. Zdá sa, že sú to banality, ale keď sa to vytratí, rodina to cíti. Mám pocit, že rodičia častejšie študujú internet, ako byť super rodičom, pritom stačí, aby sa snažili byť dobrým rodičom.

Ale často je ťažké povedať, čo je byť dobrým rodičom.

Je to veľmi ťažké. Je dôležité, aby boli rodičia ochotní byť dobrými rodičmi, aby sa o to snažili. Máme klientov, ktorí tu chcú ostať aj na Vianoce. A niektorí nejdú domov ani dva roky. Keby ste sa spýtali, čo sú pre nich Vianoce, povedia, že prídu na večeru domov, najedia sa, pozrú si darčeky, potom sa vyzúria, že nedostali všetko, čo chceli, a vypadnú von. U nás ich učíme, že Vianoce sú o rodine, o tom, že sa porozprávame a sme spolu. U nás nedostávajú darčeky.

Nechýbajú im?

Nechýbajú. Rodičia ich tiež nemôžu priniesť, ak veľmi chcú, môžu niečo doniesť celej komunite – spoločenskú hru, knihu. Klienti môžu pre rodičov alebo kamarátov darček vyrobiť.

Rodičia tu na Vianoce nie sú?

Už boli. Ale vždy to zvažujeme. Väčšinou chodia na Silvestra. Aj mnohí bývalí klienti prídu na Silvestra k nám.

V komunite majú kravy aj kozy. O kúsok neskôr chovajú aj zajace. Foto N - Tomáš Benedikovič
V komunite majú kravy aj kozy. O kúsok ďalej chovajú aj zajace. Foto N – Tomáš Benedikovič

V čom je iný človek, keď od vás odchádza, oproti tomu, keď k vám prišiel?

Niektoré deti majú z domu nejakú výchovu. Ale sú deti, ktoré nemajú. Nevedia povedať prosím a ďakujem, nevedia si umyť hrnček, navariť čaj, všetko robila za nich mama, niekedy aj otec. Sú menej samostatné.

Sú lenivé?

To nie, ale sú menej aktívne. Ak sú aktívne, tak sú hyperaktívne. Nepoznajú stred – z veľkej lenivosti prechádzajú do veľkej aktivity. Navonok sa to nezdá, ale majú veľmi nízke sebahodnotenie a navonok to kompenzujú veľkým sebavedomím. Chcú mať všetko, byť cool, to je základ.

Akí by mali klienti byť, keď od vás odchádzajú?

Cieľ je, aby sa dokázali zaradiť do života. Preferujem úplnú abstinenciu – fajčenie, alkohol, drogy. Ľudia, ktorí to dodržiavajú, majú menej problémov a dokážu sa lepšie vyrovnať so životnými nástrahami. Nechceme, aby bol nikotín a alkohol pre nich spúšťač. Základná filozofia je, aby zostali sami sebou vo všetkom dobrom. Nemeníme človeka, ale učíme ho žiť vonku, bez drog. Aby objavil v sebe danosti, ktoré nepoznal, aby sa dokázal uplatniť v živote a aby neriešil problémy útekom k alkoholu a drogám.

Ľubomír Gábriš (61)

je psychiater, psychoterapeut a riaditeľ resocializačného strediska Komunita Ľudovítov a Poloma. Závislým sa venuje od roku 1986. V minulosti bol primárom Centra pre liečbu drogových závislostí v Nových Zámkoch.

O resocializácii sa začalo hovoriť najmä po kauze Čistý deň. Hovorili ste o tom s ľuďmi vo vašej komunite?

Keď sa začala kauza, Natália bola u nás. Klientom sme všetko tajili. Tí, čo chodili do školy, nesmeli o tom hovoriť. Základ bol ochrániť Natáliu, nikoho k nej nepustiť, aj keď boli pokusy médií fotografovať ju z diaľky. S rodičmi sme museli pracovať, lebo tí nevedeli, kde je sever. Boli dezorientovaní, z jednej strany tlaky, z druhej strany tlaky. Dievča potrebovalo pokoj. Postupne, keď už sa o tom vedelo vo veľkom, tak sme Natálii oznámili, čo sa deje, a povedali sme to aj komunite.

Ako reagovali?

Super. Komunitu to viac zomklo. Viac sa začali chrániť, viac si pomáhali. Vedia už trochu viac, čo sa deje, aj čo sa deje okolo nás. Lebo pre Slovensko je typické, že sa problémy riešia tak, že nám posielajú samé kontroly. Prejavíme svoju starostlivosť a záujem o deti tým, že pošleme kontrolu z inšpektorátu práce? Ale dobré je, že ľudia, ktorí k nám prichádzali na kontroly, nemali cieľ poškodiť nás. Hoci napríklad mali preveriť, či nezneužívame detskú prácu. To je paradox. Na jednej strane sme vychovali plno mladých ľudí, ktorí sa ujali v rôznych remeselných profesiách alebo poľnohospodárstve, a na druhej strane sú tlaky, že to s nimi nemáme robiť. A čo s nimi máme robiť? Pioniersky tábor? Mám pocit, že tí, ktorí prejavujú nejakú aktivitu, akoby nevedeli, s kým robíme.

A s kým robíte?

Naše deti sú obraz ulice. Je to vrcholec, nie je to reprezentatívna vzorka dnešnej mládeže, ale je to niečo, čo sa deje. Mnohí dospelí tomu nechcú veriť. Musíme byť prísni a, samozrejme, aj láskaví. Ale ony musia mať režim. Kým sem prišli, nevedeli, čo je režim. Keď niečo nie je podľa nich, sú agresívne, bijú rodičov alebo utekajú z domu a vybijú si zlosť niekde inde. Nikoho nezaujímalo, ako sa cítime my, keď tu niektoré dieťa praskne, všetko porozbíja, je zlé, agresívne, bezohľadné. Ale každého zaujíma, či to dieťa náhodou nenieslo nejaké ťažšie bremeno. U nás sú deti aj s inými diagnózami, ktoré žili agresívnym životom, aby prežili. A my to musíme meniť. Je to trpezlivá, náročná práca.

Vníma vás po kauze Čistý deň verejnosť inak?

Bežní ľudia, ktorí vedia, čo robíme, nás povzbudzujú, aby sme tento čas vydržali. Mnohí registrujú, že existujeme, a bol by som rád, keby nás nehádzali do jedného koša. Nech to je kauza jedného zariadenia. Teraz má byť novelizácia zákona, ktorý sa nás bytostne týka, a mám obavu, aby sme nemali ešte viac papierovačiek ako dnes. Už teraz je toho absurdne veľa. Kauza nám tak môže pomôcť, aby sme dostali podmienky, aby sme mohli pracovať tak, ako si to naši klienti vyžadujú.

Čo by ste potrebovali?

Pokoj na prácu a primerane nastavené finančné podmienky. Na niektoré deti dostávame sumu 1060 eur na mesiac, na iné vôbec nič. A značne menšiu sumu dostávame na deti staršie – vlastne už mladých dospelých. Tam posielajú peniaze župy a tie nie sú nadšené, že nás majú financovať. Dúfam, že sa to teraz zlepší.

V čom? 

Nedostávame napríklad peniaze na lôžko, ale na dieťa. Keď tu je šesť detí, dostaneme na šesť. Na jednej strane počúvame, že sú ich plné ulice, na druhej máme päť až šesť miest voľných. Niečo tu nie je v poriadku. Snažíme sa mať toľko detí, koľko je po odbornej stránke zvládnuteľné, ale aj ekonomicky. V komunite by podľa mňa malo byť najviac 25 detí. Ekonomicky je to na hrane. Pripravujeme ľudí do života, verím tomu, že budú prínosom pre túto spoločnosť, sú aktívni, pracovití a nepáchajú trestnú činnosť. Američania vypočítali, že vďaka komunite klesla o 40 percent detská kriminalita. Má to obrovský zmysel. Možno to je neviditeľné, ale pre spoločnosť robíme veľkú robotu.

Má väčšina detí, ktorá je u vás, šancu začleniť sa do spoločnosti, keď odíde?

Určite. Inak by som to nerobil. Učím deti, aby boli hrdé, že napriek tomu, že fetovali, chytili sa šance zmeniť svoj život. A že sa to dá. To im potvrdzujú aj bývalí klienti, ktorí nás navštevujú, a sú to úspešní a schopní ľudia.

V akom veku máte klientov?

Do 35 rokov. A sú tu deti od 15 až 16 rokov. Máme klientov so zmiešanými závislosťami, vezmeme občas aj nejakých alkoholikov. Ale pritom sme opatrní, lebo deti síce popri fetovaní pijú, ale majú odpor voči alkoholizmu, lebo majú zážitky z rodiny.

Ľubomír Gábriš. Foto N - Tomáš Benedikovič
Ľubomír Gábriš. Foto N – Tomáš Benedikovič

Od čoho sú najčastejšie závislé deti, ktoré k vám prídu?

Kombinácia pervitín, marihuana. Ale berú aj LSD.

V rozhovore pre .týždeň ste povedali, že deti začínajú už v 12 rokoch. Znižuje sa vek, keď deti začínajú s drogami?

12 rokov je neskutočne nízky vek. A rokmi sa vek prvej skúsenosti znižuje. Vtedy nastáva vo vývine psychiky zlom a mnohé to nezvládajú a experimentujú. Dostanú sa do partie, ktorá ich stiahne. V 14 rokoch už fajčia marihuanu a začínajú s pervitínom. Žiaľ, už k nám hlásia aj 12-ročné, to znamená, že už majú čosi za sebou v skoršom veku.

Musí byť v resocializačnom zariadení tvrdý režim?

Droga je tvrdá, silná. Oni musia byť silní. Ale záleží na tom, čo si pod tým predstavujete. Podľa mňa je tvrdý režim to, že sú dané zásady, ktoré treba dodržiavať. Tvrdosť je v dodržiavaní, nie v nejakom nátlaku.

Už bývalá ombudsmanka Jana Dubovcová v správe o Čistom dni napísala, že tam boli bežné fyzické tresty. Mali by byť fyzické tresty v resocializačnom zariadení?

Nie. My máme zakázané fyzické tresty aj medzi klientmi. Dochádza k šarvátkam, ale sme tu na to, aby sme to riešili. Musíme ich učiť riešiť konflikty, nie ich vyhrocovať.

Čo prežíva človek, ktorý berie drogy a dostane sa do zariadenia, ktoré má denný režim, úlohy, musí sa nejakým spôsobom správať?

Mnohí prichádzajú s presvedčením, že aj u nás budú „králi ulice“. Realita ich zaskočí a vyvyšovanie ich časom prejde. Veľakrát majú strach, boja sa, čo bude ďalej, či to zvládnu, cítia tlak rodiny. Najhoršie pre nich je rozlúčiť sa so starým spôsobom života. Nevedia si predstaviť, že by išli na festival a nenafetovali sa. Že by išli na párty a nevypili si. Zaoberajú sa viac ďalekou budúcnosťou ako prítomnosťou.

Ako vyzerá bežný deň u vás?

Ráno je budíček o pol siedmej. Rozdelí sa práca – už vedia, kto má rajóny, kto pôjde k zvieratám, tí, čo nemajú nič, majú rozcvičku. Potom sú raňajky. Po nich býva ranné sedenie, kde si rozdelíme úlohy dňa, nasleduje ranná komunita, tá je asi do desiatej. Potom je rozdelenie práce – kto sa postará o zvieratá, kto o záhradu a kto bude robiť iné drobné práce „na gazdovstve“. V tom čase beží individuálna terapia. Prichádza obed, po ňom je skupinová psychoterapia a individuálna alebo sú tematické skupiny. Večer je osobné voľno, kde sa napríklad učia o záhrade, ako sadiť, prečo sadiť. Aby videli, ako to funguje, že to nie je len zobrať v obchode a zaplatiť. A večer sú večerné rajóny a bilancia.

obed v komunite. Foto N - Tomáš Benedikovič
Obed v komunite. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako dlho u vás ľudia zostávajú?

Máme program na 18 mesiacov, ale ideálne je to na 24. Počas toho si už hľadajú prácu, brigády a študenti chodia do školy. Čím je pobyt dlhší, tým sa lepšie zaraďujú do spoločnosti.

Ktoré obdobie počas pobytu je najťažšie?

Všetky. Na začiatku nevedia prijať, kde sú, kto sú. Potom sa s tým nevedia zmieriť, nevedia prijať zmenu, a keď tá zmena príde, zas majú kontakt s vonkajškom, odkiaľ si prinášajú podnety. Nevedia spracovať, čo sa vonku deje.

Po akom čase vychádzajú z komunity?

Na začiatku pobytu im neprospeje, ak by išli von. Len ak treba ísť k lekárovi. A potom, čím sú vo vyššej fáze, tým majú viac kontaktu s vonkajškom – chodia nakupovať, aby to vedeli, pomáhajú sprevádzať iných k lekárovi. Raz za mesiac sa stretávajú s rodičmi a postupne sú už viac vonku ako vo vnútri.

Prečo sa mladí rozhodnú skúsiť drogy?

Nezvládnu životný štýl. Dostanú sa do partie, kde dostanú ponuky. U dievčat je to omnoho komplikovanejšie. Jedno dievča je za desať chlapcov.

Prečo?

Ako keby si priniesli viac tráum zo života, viac zlých skúseností. Často je to pre ich predchádzajúci život, za ktorý sa nenávidia a nevedia sa s ním vyrovnať. Nevedia si k sebe nájsť cestu. Veľakrát to skrývajú za svojím odbrzdeným správaním.

Natália je ešte u vás?

Áno.

Aké to bolo, keď prišla z Čistého dňa?

Keď niekto príde, nezaujímam sa o to, ako hodnotí predchádzajúce zariadenie. Išiel som na to tak, že ide o Natáliu, nezaujíma ma to, čo bolo, musel som pomáhať jej, aby sa z toho dostala. Musím ju učiť, aby sa od týchto vecí odosobnila. Musí sa raz vrátiť do života. Budú ľudia, ktorí na ňu budú ukazovať prstom, iní jej budú chcieť pomôcť.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Komunita Ľudovítov z diaľky. Foto N – Tomáš Benedikovič

V komunite musíte pracovať aj s rodičmi.

Rodičia bývajú väčší problém ako deti.

Prečo?

Záleží na tom, ako sa postavia k problému a ako vedia nadviazať vzťah a dôveru. Deti sú často odrazom ich správania, ak ho nezmenia, je to veľmi ťažké. Je dôležité, aby sa netvárili, že to nie je ich problém, ale len problém dieťaťa.

Keď k vám prišla Natália, mali ste problém s jej otcom, ktorý prišiel s bulvárnymi novinármi do zariadenia. Ako sa to dá riešiť?

Teraz už médiá nepreferuje. Pochopil, že pre Natáliu to nie je to najlepšie. Musíte s ním pracovať, neísť do vojny, ale dokázať prijať, v akom stave je on, a pochopiť jeho motív a usmerniť ho.

Vedenie Čistého dňa zorganizovalo tlačovú besedu, na ktorej vystupovali bývalí aj súčasní klienti a aj rodičia dievčat, ktoré podali na Čistý deň trestné oznámenie. Vy ste kritizovali aj matku Natálie, ktorá sa zúčastnila protestu pred ministerstvom práce. Ako vnímate takéto správanie rodičov?

Keď hovoríme o Natáliinej mame, išlo o bezradnosť, stratu dôvery. Ale aj tak si myslím, že nemala vystupovať. Malo sa to riešiť cez úrady a orgány činné v trestnom konaní. Nechcel by som sa dostať do takej situácie, ale asi by som to riešil inak.

Mali ste viac detí z Čistého dňa?

Mali sme mať ešte jednu, ale „našťastie“ sme ju nedostali.

Mala k vám prísť Tamara, ktorá podávala trestné oznámenie so Simonou – to je dievča, čo komunikovalo s poslancom Borisom Kollárom.

Áno, mala ísť k nám, ale jej mama povedala, že neexistuje, aby ju k nám dala.

Tamara pritom dala trestné oznámenie na Čistý deň. Súd nariadil, aby prišla k vám, dvakrát sa rozhodnutie pokúsili súdni úradníci aj vykonať.

Ťažko sa mi vyjadruje k Tamare, mám aj súkromný názor. Odborný názor je, že sa spolu s matkou dostali do nejakého víru a možno nevedia, čo robia. Matka ani nemala predstavu o našej práci, našom zariadení, nikdy u nás nebola. Možno dostala nejaké negatívne informácie o nás, neviem. Ale neospravedlňujem ju.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Dom, kde nás riaditeľ centra prijal. Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo si myslíte o Čistom dni?

Dlhodobo s nimi nemáme kontakt.

Len s Čistým dňom, či aj s inými zariadeniami?

Len s týmto zariadením. Ak môžem, nechcem sa k nim vyjadrovať.

Je iný režim u Tománka (riaditeľ Čistého dňa, pozn. redakcie) a u vás?

Neviem. Nepýtal som sa, neporovnával som.

Neboli ste tam?

Bol som tam v minulosti, keď sme boli členmi spoločnej asociácie. Prišiel som, mali sme sedenie a odišiel som.

Bývalá ombudsmanka Jana Dubovcová opísala v správe aj to, ako sa správali v Čistom dni ku klientom, ktorí ušli, že dievčatám ostrihali vlasy strojčekom, museli nosiť pyžamo alebo košeľu hanby, dostávali samotky. Aj vy ste mali vlani dva úteky. Máte takéto tresty?

Nie. Určite nie. Keď som bol pred tridsiatimi rokmi v Poľsku, tak keď niekto niečo ukradol, nosil tabuľku „som zlodej“. Už vtedy som sa s tým nemohol zmieriť. Na vojne som bol ako lekár a videl som, čo spravila s chalanmi šikana. Mám voči nej averziu. A toto považujem za šikanu. U nás sa veľmi dávno stalo, že sa dievčatá ostrihali. Ale ony sa chceli ostrihať, označili to za symbol nového života. Pred pár rokmi sa u nás jedno dievča ostrihalo strojčekom, aby neušlo. Hovorila, že by sa takto hanbila odísť. Nikdy to nebolo z príkazu alebo ako trest.

Aké máte tresty?

Ak niekto poruší pravidlá, dostane sankciu. To musí byť. Aj tu vidieť rozdiely medzi generáciami, lebo dnes už pobyt nemôže byť taký tvrdý ako pred dvadsiatimi rokmi, lebo táto generácia by to nezvládla. Nezvládnu desatinu toho, čo zvládla generácia pred 20 rokmi. Sú takí slabí. A to aj rodičia.

V čom konkrétne?

Režim, práca, pohodlie. Keby bolo na mne, tak by som tu mal starú búdu, bez nejakého luxusu a moderného vybavenia a v tej by sme žili. Aby si zaslúžili, čo dostanú.

Ako vyzerajú tresty?

Napríklad si tu varia, a keď nedodržia pravidlá, nemajú tri dni osobné voľno a miesto toho robia niečo na dvore alebo v prospech komunity. Ak zle umyje riad, má sankciu. Alebo keď povysávajú a neodložia vysávač. Najtvrdšia sankcia je, keď neodoberú vzorky z jedla. Pre hygienu musíme denne odoberať vzorky, keby sa náhodou niečo stalo. Keď ju neodloží, má desať dní sankciu a musí robiť niečo pre komunitu a zapisovať vzorky. Za každú povinnosť, ktorú nedodržia, majú konkrétnu sankciu.

V minulosti žili dievčatá a chlapci pohromade, dnes sú zvlášť. Prečo?

Lebo máme dva domy. Je dôležité, aby boli v zariadení spolu, veď ani v živote nie sú oddelení, je to prirodzené. Aj pre terapiu je to dôležité. Vidíme, ako sa chlapci správajú k dievčatám. Prišli z ulice, kde ich ponižovali. Môžu sa tu učiť sebakontrole, sebaúcte, ale aj úcte k druhému. Je dôležité, aby boli spolu a učili sa spolu vychádzať. Aby dievčatá neboli hneď pre chlapcov sexuálny objekt. Teda už aj opačne, lebo dnes sú často dievčatá aktívnejšie ako chlapci.

Na začiatku kauzy Čistý deň bolo obvinenie zo sexuálneho zneužívania, lebo maloleté dievča malo sexuálny styk so zamestnancom zariadenia.

Malo sa to poriadne vyšetriť.

Manželka riaditeľa a spoluzakladateľka Čistého dňa Zuzana Miková Tománková vylúčila pochybenie. Pre SME povedala, že „čo sa týka pohlavného styku, nemyslím si, že prišlo k nejakej ujme“. Je prípustné, aby sa niečo také stalo v resocializačnom zariadení?

Zamestnanec a klientka?

Ktorá ešte nemala 15 rokov.

Aj keby mala. To je neprípustné. V ktoromkoľvek zariadení. Toto by nemalo byť vôbec.

Ako vnímate, že Čistý deň ešte stále funguje a má akreditáciu ministerstva práce?

To nie je na mne, aby som to súdil. Je to rozhodnutie ministra. Ale následky cítime aj my.

Prečo?

Napríklad bol som na psychiatrii v Bratislave, mal som ísť po Tamaru a jej mama na mňa úplne nenávistne vyletela. To sa mi stalo prvýkrát.

Je to vplyvom vedenia Čistého dňa?

Neviem, len som zažil túto realitu.

V Čistom dni často pracujú bývalí klienti – je to tak aj u vás?

Áno, máme aj takých zamestnancov. Mám skúsenosť, že prišli ľudia s titulmi a po dvoch mesiacoch museli odísť. Toto sú ľudia, ktorých poznám minimálne dva roky. Viem, čo môžem čakať, poznajú mňa aj systém, klienti ich poznajú aj rešpektujú. Základ je, keď vidím, že majú predpoklady a záujem. Ale musí tam byť môj dohľad. Bál by som sa ich nechať samostatne s niekým pracovať.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Hlavná budova komunity. Okrem nej je tu aj budova pre dievčatá a chlapcov. Foto N – Tomáš Benedikovič

Koľko tu máte zamestnancov?

V obidvoch komunitách spolu 17.

Koľko ľudí sa k vám po odchode vráti?

Je určité percento ľudí, ktoré sa neozýva, aj keď s nimi chceme nadviazať kontakt. Neviem, či preto, že chcú mať už uzavretú minulosť, alebo sa vrátili k droge. Ale veľké percento sa ozýva aj po rokoch. Vracajú sa do komunity.

Koľko ľudí sa po odchode vracia k droge?

Vždy tam je nejaké percento. Ale čím dlhšie sú u nás, tým sú silnejší a menšie riziko, že zrecidivujú. Je dôležité, aby s nami zostali v kontakte aspoň tri roky po odchode. Môžu prísť cez víkend, zavolajú, že chcú prísť na skupiny, individuálnu terapiu. Prial by som si, aby to takto dodržiavali všetci. Väčšia časť klientov sa takto nevracia, s mnohými sme však v kontakte aspoň cez Facebook. Ale ak niekto napríklad ujde, alebo si vezme doklady a odíde, tak sa vrátiť nemôže. Ak sa vráti do 48 hodín, je to v poriadku, ale ak nie, pol roka ho neprijmeme späť. Musí si vážiť, že tu môže byť, a musí prevziať aj časť zodpovednosti.

Ste ďaleko od všetkého – vyhovuje vám to?

Je tu ticho, pokoj, môžeme sa sústrediť na seba. Môžeme mať vlastný komunitný život.

Bolo ťažké nájsť miesto?

Veľmi. Nikde nás nechceli, báli sa mať za susedov narkomanov, aj keď liečiacich sa. Na tomto mieste sme od roku 1995, bola náhoda, že sme to našli. K ľuďom z komunity sú často iní odmietaví, kým ich nespoznajú. Potom zistia, že sú to normálne deti, ktoré mali len jeden problém, že začali fetovať. Napríklad druhú komunitu máme pri Zvolene a tam chodia naši chlapci hrávať so žiakmi z drevárskej školy florbal aj futbal. Niekedy ich majú radi viac, ako by som chcel.

Chodíte aj mimo komunity?

Vyššie fázy chodia do kina aj do divadla. Chodíme na hokej do Bratislavy, na folklórne festivaly, na turistiku do Tatier. Výletov mali viac ako doma.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kauza Čistý deň

Slovensko

Teraz najčítanejšie