Obrana hazardu, ktorá nie je obranou hazardu

Autor je riaditeľom PR agentúry,
ktorá lobovala proti absolútnemu zákazu hazardu

Zrejme je to iba zhoda náhod, že v deň, keď padla prvá bariéra na zrušenie Mečiarových amnestií, odhlasovali bratislavskí poslanci aj absolútnu prohibíciu hazardu na území mesta. A ešte väčšia náhoda je asi to, že obe udalosti si v centre diania užíval tribún Nežnej revolúcie Ján Budaj. A úplná absurdita potom je, že oba javy sú z istého pohľadu protipohybom v oblasti bežnej slobody. Prvý je jeho oslavou a druhý…? O tom bude tento text.

Ako brániť hazard?

V záverečných kŕčoch bratislavského príbehu o zákaze hazardu sme ako PR agentúra tejto výzve čelili. Fakt, že to je (bola) extrémne emotívna vec, je potvrdený aj tvrdou internou diskusiou u nás vo firme, či sa vôbec v tejto veci máme angažovať. Kladnú odpoveď som presadil iba „silovo“, ako majiteľ firmy.

Poctivá odpoveď na otázku z medzititulku napriek môjmu rozhodnutiu znie, že sa to nedá. Rovnako tak sa nijako nedá brániť otázka existencie nevestincov, predaj cigariet a alkoholu a množstvo iných vecí, ktoré zo životom v slobodnej spoločnosti súvisia. Napríklad takú korupciu, ktorá je súčasťou našich životov, úplne určite neviete nijako brániť. Zdravý rozum vám však napovie, že jej úplné vykorenenie prakticky nie je možné. Dokonca aj totálne totalitný, brutálny a udavačský režim ju nevie zabiť – v poslednej fáze sa totiž presunie priamo do rúk diktátora, alebo jeho kliky.

Čo z toho plynie? Jednoducho v slobodnej spoločnosti máme údel znášať aj veci, ktoré nie sú pekné. Musíme sa pozerať aj na extrémistov – vrátane fašistov a komunistov, korupčníkov, ale aj bezdomovcov, zlodejov, opilcov, mafiánov, alebo narkomanov. Vieme, že tu sú, myslíme si o nich svoje, ale pokiaľ žijeme normálny občiansky život, až tak veľmi sa nás to netýka. Teda pokiaľ nenájdeme na pieskovisku injekčnú striekačku, alebo nám narkoman nevybije sklo na aute a neukradne… hocičo.

Hazard ako taký sa teda nijako zmysluplne brániť nedá. Predstavuje jednu z tých krásne populistických tém, ktorú keď správne uchopíte, získavate obrovskú silu a následne aj obrovskú chuť ju využiť. Je to ten pravý boj proti zlu, ľudským tragédiám a každý slušný človek (ergo volič) mu rozumie.

Slabosť hazardu môžeme dobre ilustrovať na príkladoch, o čom všetkom by mohli byť úspešné petície na území Bratislavy, alebo hocikde inde.

Keby sme sa ľudí napríklad  spýtali, či súhlasia s tým, že opilci každú noc z piatka na sobotu ovracajú verejné priestranstvá najmä v centre mesta, asi by všetci povedali, že nie – nesúhlasia. A urobili by to aj tí, ktorí už možno aj čo-to kedysi ovracali.

Keby sme sa tých istých ľudí spýtali, či súhlasia s tým, že napríklad  takí siedmaci cez veľkú prestávku za múrom školy fajčia (v lepšom prípade obyčajnú cigaretu), asi by všetci povedali, že nie – nesúhlasia. A urobili by to aj tí, ktorých synáčikovia a dcérenky to robia.

Keby sme sa tých istých ľudí opýtali, či súhlasia s tým, aby narkoman, ktorý zbil a okradol starú babičku, putoval okamžite a bez súdu natvrdo do basy, asi by všetci povedali, že áno – súhlasia.

A keby sme sa tých istých ľudí spýtali, či súhlasia s tým, aby ľudia prehrávali svoje úspory v herniach, asi by všetci povedali, že nie – nesúhlasia.

Nuž a presne takto sme sa (teda pán Chromík a spol.) pred dvoma rokmi počas parlamentných volieb opýtali Bratislavčanov, či súhlasia so zákazom hazardu. Šikovne stanovený termín, dobrá logistika, dostatok „naštartovaných“ aktivistov, ktorí neváhali upozorňovať na rozvraty v rodinách a tragédie… a iné spôsobili, že petícia nabrala ten správy „hip“ a stala sa „historickou“.

Petícia ako mantra

Odvtedy až do minulého štvrtka stále počúvame o „historicky najväčšej petícii“ (apropó menil sa kvôli nej dokonca zákon, aby sa zmestila do kvóra) alebo tie krásne znejúce plamenné reči o tom, ako „Bratislavčania prehovorili…“. Sú to hlúposti. Keby som chcel byť taký demagóg ako autori petície, povedal by som, že takmer pol milióna Bratislavčanov nepodpísaním petície povedalo, že majú celý hazard aj s pánom Chromíkom na háku.

Pravdou je, že ľudia v petícii významným spôsobom dali najavo – vcelku logicky – že nemajú radi hazard. Čo by ste čakali? Že povedia – jasné, nech len hazard bujnie ďalej? Absolútne drvivá väčšina z nich určite nenávidí – a oprávnene – herne na sídliskách, v blízkosti detí a podobne. Rovnako tak absolútne drvivá väčšina z nich netuší nič o existencii tuším siedmich alebo ôsmich kasín v bratislavských hoteloch a ak nie absolútne drvivá, tak určite väčšina netuší nič ani o herniach, ktoré sú skryté v zábavných centrách za tmavými dverami. To im však nebránilo a nebráni v odmietaní hazardu ako takého, pretože je to prirodzené.

Populizmus a pokus o diskusiu

Vedomí si týchto skutočností pokúsili sme sa naštartovať diskusiu, kde proti sebe postavíte alternatívu absolútnej prohibície a tvrdej regulácie. To je relevantná téma, pretože ak raz zákon umožňuje municipalitám pristúpiť ku regulácii, alebo absolútnemu zákazu, tak stojí za to podebatovať o tom a vyjasniť si dôsledky oboch situácií.

Toto bolo absolútne znemožnené, odmietnuté a navyše označené za dobrenie mafiánsky nátlak. Tuším 17 poslancov, ktorí pri prvom hlasovaní prohibíciu odmietli a domáhali sa hlasovania o jednotlivých možnostiach regulácie, bolo označených za skorumpované kreatúry, ktoré sa nechali kúpiť grázlami z hazardu. Tento cajch dostali naprieč celým spektrom a bez akýchkoľvek dôkazov. Nikto si „nevšimol“, že týchto 17 poslancov sa rozdelenia hlasovania domáhali už na začiatku, bolo im prisľúbené a potom, keď na hlasovanie prišlo, to bolo zamietnuté ako nemožné. Nikto to nechcel vidieť.

Keď sa neskôr títo poslanci pokúsili s primátorom (verejne) dohodnúť, že na druhom pokuse sa hlasovanie rozdelí na jednotlivé časti regulácie tak, ako to zákon umožňuje a keď verejne sľúbili, že pokiaľ dvojtretinová väčšina poslancov aj pri takomto hlasovaní presadí absolútny zákaz – nebudú klásť odpor, primátor to odmietol.

Odmietol aj výsledky prvého prieskumu verejnej mienky, kde sa jasne ukázalo, že veľká väčšina Bratislavčanov (viac ako 83 %) sa obáva rozmachu čierneho hazardu po schválení prohibície. Označil ho za slabý proti petícii.

A odmietol aj výzvu na spoločnú realizáciu naozaj najväčšieho prieskumu v dejinách mesta, kde sa hazard zaviazal financovať prieskum s 15- až 20-tisíc respondentmi a súhlasil aj s tým, že petičiari, mesto a poslanci sa môžu podieľať na tvorbe dotazníka na takýto prieskum. Jednoducho – pokušenie doraziť hazard prevážilo, diskusia nebola umožnená a nebol o ňu ani záujem.

Čo bude ďalej?

Hazard sa bude súdiť, primátor si pripíše historický úspech v boji proti hazardu a Chromík a spol. ďalší skalp v boji proti nešvárom spoločnosti.

Keď dobehnú všetky licencie – turisti z bratislavských hotelov si nebudú mať kde zahrať ruletu alebo Black Jack. Hráči z Bratislavy už nenájdu svoje zastrčené herne v Poluse, Eurovea, Auparku … a neviem kde ešte. Investori hazardu sa budú obzerať po pozemkoch za hranicami mesta a postavia si tam herne.

Mesto príde asi o tri milióny eur ročne, štát asi o 12 miliónov ročne. V meste sa navyše objavia „kvízomaty“, čierne herne a rôzne „kluby“  kde bude hrať každý, kto bude chcieť. Aj poberateľ sociálnej dávky, aj chronický gambler – hocikto.

Inak povedané – hazard ako jav v pohode prežije. Tak ako stáročia pred tým. Plus zarobia online herne (a poriadne), stávkové firmy a lotérie a vznikne priestor pre nelegálny hazard. To bude výsledok  bratislavského ťaženia proti hazardu.

A čo budeme robiť my?

Neradi prehrávame, a preto budeme v každom meste na Slovensku, kde sa takáto otázka objaví, trpezlivo vysvetľovať miestnym municipálom, že absolútny zákaz hazardu je hlúposť. Že oveľa, oveľa lepšie je hazard tvrdo zregulovať (ono sa to dá, len treba chcieť) a nenechať sa obrať o peniaze, ktoré komunitám musí odovzdávať.

Že hazard sa dá zásadne „vygumovať“ tak, aby ho naozaj nebolo vidno a aby nikomu neprekážal a že je to výhodné. A že s hazardom sa vždy dá zatočiť v prípade, keď jeho investori obchádzajú, alebo rovno nedodržujú stanovené prísne pravidlá a že sa to dá urobiť rýchlo, tvrdo a nekompromisne.

A najmä – že absolútna prohibícia je potemkinovská dedina, ktorá sa len tvári, že niečo vyriešila.

Tento článok nie je obranou hazardu, pretože ako som sa snažil dokázať, hazard ako taký sa brániť nedá. Dá sa však brániť zdravý rozum. Dá sa pochopiť, že sú veci, ktoré sú súčasťou našich životov a nevieme ich vykoreniť. A dá sa tiež zvládnuť pokušenie podľahnúť populizmom a umelej výrobe „dobra“.