Denník N

Vyhnime sa pri rušení Mečiarových amnestií zbytočnostiam

Prihováram sa za to, aby Národná rada neodmietla niektorých sudcov Ústavného súdu pre pochybnosti o ich nestrannosti.

Autor je bývalý sudca a predseda Ústavného súdu,
poradca prezidenta SR

Prezident republiky podpísal novelu Ústavy ako aj zmeny v zákone o Ústavnom súde. Národná rada môže konať. Bolo by skvelé, ak by návrh na prijatie uznesenia o zrušení Mečiarových amnestií (nebudem spomínať milosť pre syna bývalého prezidenta Michala Kováča, hoci patrí do rovnakého súdka) podali 124 poslanci a poslankyne, ktorí schválili prijatie ústavných zmien. Ak by aj uznesenie o zrušení amnestií bolo prijaté najmenej 124 hlasmi za, tak by to bola dôstojná bodka za splnením historickej úlohy, ktorá stála pred naším jediným ústavodarným orgánom.

Potom sa problém zrušených amnestií presunie na Ústavný súd. Sudkyne a sudcovia tohto súdu sa dostávajú, podľa všeobecného presvedčenia, do nezávideniahodnej situácie. Tlak mimosúdnych okolností je značný, prevyšujúci bežné očakávania od Ústavného súdu. V konaní o súlade uznesenia o zrušení amnestií s ústavou sa však skúma len tento súlad a nie sila tlaku verejnej mienky alebo iné argumenty, než tie, ktoré budú mať pevný základ v požiadavkách na ochranu ústavnosti.

Som presvedčený, že nič nebráni tomu, aby sa Ústavný súd zhostil tejto úlohy rozhodnutím, ktoré, aj keď nebude sprevádzané úplným súhlasom, tak by malo viesť aspoň k záveru, že plénum prijalo riešenie, ktoré sa môže, odborne, ústavne, pomerne ľahko obhájiť aj pred sebatvrdšími kritikmi.

K takému výsledku však vedie trochu kľukatá cesta, na ktorej je viacero „procesných nášľapných mín“. Prekážok, ktoré by mohli viesť k rozpačitému výsledku. Takému, ktorý si neželá nikto a najmenej asi Ústavný súd.

Zdržanlivosť pri odmietaní sudcov pre ich predpojatosť

Od roku 1993 do roku 2002 Ústavný súd mal len desať sudcov, ale na prijatie rozhodnutia bolo vždy potrebných sedem hlasov; rovnako je potrebných sedem hlasov, aj keď Ústavný súd má trinásť sudcov (teraz fakticky desať).  Z toho vyplýva, že vždy bolo potrebné dosiahnuť sedem hlasovaní za alebo proti na vecné rozhodnutie. Do roku 2006 problém s dosahovaním takého výsledku neexistoval. Neboli žiadne námietky zaujatosti a už vôbec nie v konaní o súlade právnych predpisov, ktoré je teraz aktuálne aj pre zrušovanie amnestií.

Navrhujem, vráťme sa k tejto rešpektovanej praxi. Máme desať sudcov, ktorí budú rozhodovať o uznesení Národnej rady, ktorým sa zrušia amnestie. Nepredpokladám, že by niektorí z nich sami vyhlásili svoju predpojatosť. Nie je to ich vynútiteľná povinnosť, skôr prevládne zodpovednosť za to, aby sa vo veci zrušenia amnestií konalo a rozhodlo. Preto sa prihováram za to, aby Národná rada ako jediný účastník konania o súlade uznesenia o zrušení amnestií s Ústavou neodmietla niektorých sudcov Ústavného súdu pre pochybnosti o ich nestrannosti.

Takáto zdržanlivosť, hoci môže vyzerať trochu naivne, nechá plénum Ústavného súdu v zložení, v ktorom môže pokojne pripraviť konanie a rozhodovanie o uznesení Národnej rady o zrušení amnestií.

Verejné ústne pojednávanie?

Ústavný súd by mohol konať a rozhodovať o uznesení Národnej rady o zrušení amnestií nielen na verejnom ústnom pojednávaní, ale aj neverejne. Ako bude konať, závisí od Národnej rady. Ak sa Národná rada, presnejšie jej predseda rozhodne, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní, tak plénum Ústavného súdu, ako veľakrát predtým, môže upustiť od takého pojednávania. Na tomto suverénnom postavení predsedu Národnej rady nemôže zmeniť nič ani to, že parlament je zastúpený dvomi osobami. Povereným poslancom a splnomocneným advokátom. Rozhoduje vôľa šéfa parlamentu.

Netrvať na verejnom ústnom pojednávaní je lákavé i logické, najmä pre 60-dňovú lehotu, ktorú má Ústavný súd na rozhodnutie vo veci samej. Bez organizovania takého pojednávania by sa získal priestor na prípravu rozhodnutia, zúžili by sa možnosti obštrukcií a, napokon, aké argumenty môže Národná rada, respektíve jej zástupcovia predniesť na verejnom ústnom pojednávaní než tie, ktoré viedli k prijatiu uznesenia o zrušení amnestií. Iné objasnenie veci sa nedá očakávať.

Proti konaniu verejného ústneho pojednávania je poruke aj iný, skôr neprávnický, ba až úsmevný argument.

V novele zákona o Ústavnom súde je ustanovené, že jediným účastníkom konania je len Národná rada. S kým sa teda bude tento jediný účastník konania sporiť na verejnom ústnom pojednávaní? V normálnom konaní o súlade právnych predpisov sú vždy dve strany, napríklad súd, ktorý tvrdí, že nejaký zákon nie je v súlade s ústavou, a Národná rada, ktorá tvrdí, spravidla, opak.

V konaní o súlade uznesenia o zrušení amnestií je však účastníkom len Národná rada. Zástupcovia parlamentu prednesú svoje stanoviská a to je koniec pojednávania. Nemá kto oponovať. Vedľajší účastníci, prezident republiky a vláda konajú len za seba a na účinné oponovanie proti Národnej rade by potrebovali hlavného účastníka, ktorého by podporovali. Taký nie je, takže ich vyjadrenia budú právne bezvýznamné. Pripadá vám to absurdné? Veru aj mne.

Teraz už nemám recept na vyriešenie takej dilemy. Pred prijatím novely ústavy a zákona o Ústavnom súde som sa však prihováral za to, aby Ústavný súd pri takej krkolomnej lehote konal neverejne, alebo verejne za predpokladu, že prezident republiky a vláda by boli účastníkmi konania tak ako Národná rada.

Stanoviská Národnej rady, prezidenta a vlády ako zbytočnosť

Podľa novely zákona o Ústavnom súde predseda tohto súdu si pred rozhodnutím o uznesení parlamentu o zrušení amnestií a milosti vyžiada, t. j. musí vyžiadať stanoviská Národnej rady, prezidenta republiky a vlády.

Pýtam sa načo? Stanovisko Národnej rady je a bude obsahom dôvodovej správy k uzneseniu o zrušení amnestií, prezident, ktorý rozhodol o milosti, sa azda nepostaví sám proti sebe, a vláda, ktorá spolupodpísala amnestiu a za jej vykonanie zodpovedá, bude, nesporne, obhajovať ústavnosť svojej kontrasignácie.

Okrem toho, akú lehotu určí predseda Ústavného súdu na predloženie takého stanoviska, ak sám je tiesnený 60 dňami na rozhodnutie? Ako postupovať, ak stanovisko nebude predložené?  Tak by sme mohli pokračovať, stačí však napísať, že na mieste predsedu Ústavného súdu by som požiadal (lebo musím) o stanovisko v lehote troch dní. Nech si zodpovední poradia, ako dokážu. Plénum nemôže byť blokované stanoviskami, ktoré sú aj tak zbytočné.

Štipka optimizmu na záver

Lehota 60 dní na rozhodnutie Ústavného súdu vyzerá hrozivo. Skúsme ju však konfrontovať s problémom, ktorý sa má v nej vyriešiť. Zrušenie Mečiarových amnestií. Z hľadiska ochrany ústavnosti, ktoré je jediné rozhodujúce kritérium pre plénum Ústavného súdu, by to nemal byť problém. Ústavný súd, respektíve jeho sudcovia a poradcovia, disponujú všetkými dostupnými poznatkami na to, aby po zvážení všetkých za a proti rozhodli. Nálezom, t. j. vo veci samej, bez kalkulácie, že ak sa nerozhodne, tak sa konanie zastaví.

Všimnite si, prosím, že nepíšem, akým nálezom. Obsah nálezu by totiž mal vyjadrovať záväzný názor sudcov na to, či cesta, ktorú zvolila Národná rada, je alebo nie je v súlade s ústavou, ktorá viaže, mimochodom, aj samotný parlament. Som takmer presvedčený, že ak nedôjde k obštrukciám, ktoré som opísal, tak sa takého nálezu dočkáme. Optimista? Nie, len názor človeka, ktorý v talári sudcu Ústavného súdu strávil dosť času na to, aby veril tomu, že Ústavný súd ešte stále má na to, aby účinne prispel ústavne k riešeniu traumy vyvolanej Mečiarovými amnestiami.

 

Mečiarove amnestie

Teraz najčítanejšie