Ján Molnár: Nezbohatol som na jednom obchode s Pentou, to je mýtus

Podnikateľ, ktorý predal humenský Mecom firme blízkej Pente za takmer sto miliónov eur, vysvetľuje, prečo doteraz investuje najmä na východnom Slovensku.

Ján Molnár Foto Ľubomír Kočan

Podnikateľ Ján Molnár momentálne riadi a vlastní najväčšiu slovenskú cestovináreň Cessi v Spišskej Novej Vsi, v Humennom má mäsovýrobu s prémiovou značkou Althan. Z peňazí, ktoré dostal po predaji Mecomu, investoval aj do priemyselného parku Chemes, kde v rôznych firmách v súčasnosti robí okolo 2-tisíc ľudí.

Medzi slovenskými podnikateľmi s majetkom v desiatkach miliónov eur je výnimkou v tom, že sa k podpore politikov peniazmi aj otvorene hlási. Jeho syn Dávid sponzoroval stranu Nova Daniela Lipšica.

Ján Molnár sa hnevá, keď počuje, že zarobil na jednom obchode, keď s Jaroslavom Haščákom a Eduardom Matákom z Penty v roku 2007 dohodol výbornú cenu za predaj najväčšieho slovenského mäsokombinátu Mecom Humenné. S nie každodenným sebavedomím vysvetľuje, že Mecom vďačil svojej hodnote ekonomickým zázrakom, ktoré tam on urobil.

Vo vašom podnikateľskom príbehu neverím pasáži o privatizácii. Vyzerá to príliš nepravdepodobne: Chlapík z Revúcej si pozeral zoznam podnikov na privatizáciu a povedal si, že humenský mäsopriemysel je jeho váhová kategória, dal projekt a vyšlo to. Muselo byť predsa viac záujemcov, niektorí aj s kontaktmi na HZDS, ktorí mali prirodzene väčšiu šancu. Aký ste museli urobiť kompromis, aby ste boli v privatizácii v roku 1995 úspešný?

Mal som podané tri menšie projekty v potravinárstve. Úspešný som bol v dvoch, nielen v humenskom mäsopriemysle, no napokon som si ten druhý podnik neprevzal. Dôležité je, že som vedel, že nechcem privatizovať veľkú firmu, lebo na to už bolo treba politickú podporu. A chytil som ešte posledný moment, keď také firmičky, ako bol štátny podnik Mäsový priemysel Humenné, sa ešte dali získať aj normálne. Napokon, ten podnik bol najmä vďaka druhotnej platobnej neschopnosti v dezolátnom stave. Myslím si, že aj preto sa väčšina menších potravinárskych firiem privatizovala bez vydierania a bez politických rozhodnutí.

Ale aj o humenský mäsopriemysel sa hlásili aj ďalší?

Hlásili a neuspeli.

A vy ste si prečítali inzerát, poslali projekt a vyhrali..

Áno. Zistil som si o podniku, čo sa dá. Dal som dokopy tím ľudí, ktorí nachystali reálny projekt. Jeden z tých ľudí bol človek priamo z podniku. Môj projekt potom dva roky ležal na FNM a na poslednom rokovaní Mečiarovej vlády pred jej výmenou ho napokon schválili. Poznal som nejakých regionálnych ľudí z HZDS. Aj som ich poprosil, nech pomôžu, ale žiadne politické rozhodnutie na najvyššej úrovni neprebehlo. Mečiar ani nikto taký nepovedal, že toto dostane Jano Molnár. Pomoc regionálnych ľudí však určite pomohla. No viete, to bola doba, keď ste za tašku klobás často vybavili viac ako za stotisíc korún. No pripúšťam, že som len tesne unikol dobe, keď už politici pri privatizácii žiadali viac.

Čiže vy ste nemuseli HZDS vrátiť tretinu akcií?

Nie, ale kupoval som neskôr od pôvodných majiteľov takú firmu, kde to pri privatizácii zažili.

Mäsokombinát Hrádok?

Poviem to inak. Mecom nikdy nevlastnil nikto okrem mňa. A Mäsokombinát Hrádok nebola jediná firma, ktorú som kupoval od pôvodných privatizérov.

Tvrdíte teda, že Mecom ste kúpili bez úplatku ako malú zdecimovanú fabriku a prebudovali ho tak, že ste ho za miliardy korún v pravej chvíli dobre predali Pente?  

Všetci hovoria, že Jano Molnár zbohatol na Pente, na jednom dobrom obchode. Ale to nie je pravda. Ja som vlastnými rozhodnutiami postavil z Mecomu geniálnu fabriku, čo potom vytvorilo takú hodnotu.

Tak to vysvetlite.

Keď v 98. roku dzurindovci povedali, že sa ide do EÚ, vyslal som svojich ľudí do Únie. Povedali sme si: Poďme sa pozrieť, ako tam vyrábajú, my tu nemôžeme ostať ako šupáci zastrčení niekde pri ukrajinskej hranici,  ale chceme mať z toho európsku firmu.

No a čo zistili?

V Československu bola vždy v mäsopriemysle v jednom podniku trojfázová výroba – porážka, rozrábka a mäsová výroba. A s mojimi inžiniermi sme si po každom návrate hovorili, že treba zatvoriť porážku. Že ju už nikto veľký nemá spojenú so spracovaním mäsa.

Mecom v roku 2003, foto - TASR
Mecom v roku 2003, foto - TASR

Čo je dobré na tom zbaviť sa jednej časti výrobného cyklu?

Paradoxne vám to umožní byť obrovský a byť preto vysokoefektívny pri nákupe. Keď sme mali u seba aj porážku, tak náš nasávací priestor  bol limitovaný 12 až 15 hodinami dovozu jatočných zvierat. Aj to sme ešte dostávali vystresované zvieratá po dlhej ceste na porážku. Ale keď máte ako priestor pre nákup chladeného a mrazeného mäsa celú Európu, pretože máte len dvojfázovú výrobu, ste zrazu slobodný. Vaším partnerom je zrazu celá Európa. Bol som prvý, kto to urobil na Slovensku. A Mecom z toho ťažil.

Lebo chladené a mrazené mäso sa dá voziť z väčších vzdialeností?

Áno, po chladení už kvalita mäsa neklesá a za 48 hodín doveziete mäso do Humenného hoci aj zo Španielska.

A cena ide dole napriek preprave na veľké vzdialenosti?

Áno,  vychádzalo to, lebo sme kupovali od veľkých. Každý štvrtok sme vypísali tender pre celú Európu na dodávky na budúci týždeň. Pekne elektronicky, z Humenného, v roku 2003. Chodili nám ceny a my sme si vyberali. To je jeden z ekonomických zázrakov, ktoré som vybudoval. Plus keď som sa rozhodol zrušiť bitúnok, viacmenej sme zvalili celú fabriku, ostali len obvodové múry. Všetku výrobu sme potom postavili odznova. Zaplatili to zisky z toho, že sme nakupovali vstupy o desať až dvadsať percent lacnejšie ako konkurencia.

To je celá pointa úspechu Mecomu?

Nie, aj keď sme už mali veľký nákup, stále sme pozorovali európske trendy

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |