Denník N

Návrat slovenskej luzy

Panslavizmus by mohol byť tým, čo rozhýbe deprimovanú časť spoločnosti. Dymové signály už vypúšťajú proruské weby.

Keď som bol pred tromi rokmi na severe Ruska, zarazil ma jeden jav: všetci muži chodili v maskáčoch, boli nakrátko ostrihaní a tvárili sa nahnevane. Nebolo možné rozoznať policajta od mafiána a koniec koncov to aj tak nemalo zmysel: zo všetkých šiel rovnaký strach. Mal som pocit, že stačí jeden chybný krok, pohľad či gesto a stanem sa terčom nahromadenej agresivity bez šance na obranu.

Toľko k transparentu demonštrantov pred americkou ambasádou v Bratislave, ktorý hlásal: „Nechceme NATO, chceme mier.“ Ja som si naopak dosť vydýchol, keď som sa vrátil na Slovensko, do členskej krajiny NATO, mimo dosah ruského režimu, z ktorého sálala túžba po boji a odplate.

Konzervatívec s ľavičiarom

Ale bol tam ešte ďalší transparent proti NATO, vďaka ktorému sa už po niekoľkýkrát nie náhodou vedľa seba ocitli konzervatívec Ján Čarnogurský a ľavičiar Eduard Chmelár. Stálo na ňom: „NATO rozdeľuje Slovanov.“

Tento slogan je iste milý najmä Čarnogurskému, ale Chmelár sa svojou účasťou na demonštrácii k nemu prihlásil, a preto ho beriem ako Čarnogurského ideologického spojenca aj v tejto veci. Ten slogan je odkazom na už zdanlivo mŕtvu ideu panslavizmu a privoláva ju opäť k životu. Ján Kollár a Ľudovít Štúr sa iste usmievajú zo záhrobia.

Pevne dúfam, že Čarnogurský aj Chmelár sú len blúznivci bez veľkého vplyvu, ale môžem sa mýliť. Bol by to však nebezpečný omyl, pretože pan-hnutia (slovanské a germánske) mali v minulosti tragický vplyv na dejiny a boli ideologickými priekopníkmi dvoch totalitných režimov.

Hannah Arendtová vo svojej slávnej knihe Pôvod totalitarizmu píše: „Nacizmus a boľševizmus sú zaviazané pangermanizmu a panslavizmu viac než ktorejkoľvek inej ideológii či politickému hnutiu.“ Obe pan-hnutia stáli na kmeňovom systéme, ktorý sa vzťahoval k „božskému pôvodu“ jedného národa. Panslavisti sa vzdali svojich niekdajších liberálnych tendencií a stali sa oddanými zástancami Svätej Rusi práve pre jej nároky na to byť tým „pravým ľudom Božím modernej doby“.

Panslavizmus je podľa Arendtovej postavený na presvedčení, že ruský národ je obklopený nepriateľmi, je „sám proti všetkým“, je jedinečný a „teoreticky popiera samotnú možnosť spoločného ľudstva dávno predtým, než je použitý na zničenie ľudskosti človeka“.

Panslavizmus sa stal priamou inšpiráciou pre Stalina, pre jeho budovanie totalitného režimu a sovietskej ríše. Panslavistický kongres v Sofii v roku 1945 prijal rezolúciu o „politickej i morálnej nutnosti vyhlásiť ruský jazyk za oficiálny jazyk všetkých slovanských krajín“. Preto mali Chmelár aj Čarnogurský (rovnako ako ja) v škole povinnú ruštinu.

Je mi vcelku jedno, či sú títo dvaja muži platení z Moskvy alebo túžia po splynutí s Ruskom zadarmo.

Spája ich spoločný odpor voči Západu, ktorý panslavisti vždy pociťovali a dávali už v 19. storočí prednosť „hĺbke a divokosti Ruska pred povrchnou banálnosťou Západu“ (Arendtová).

Keďže panslavizmus vznikol v krajinách (v Rakúsko-Uhorsku a v Rusku), ktoré nikdy nepoznali konštitučnú vládu, je preň typické, že pohŕda zákonom a dáva prednosť vláde silnej ruky.

Dymové signály

To všetko sa dá pochopiť, a preto by nás Chmelár ani Čarnogurský nemali prekvapovať. Otázkou je, do akej miery je ich blúznenie o Rusku príťažlivé pre luzu, ktorá mala podľa Arendtovej vždy slabosť pre pan-hnutia, aj keď bola (rovnako ako dnes) „vedená určitou odrodou intelektuálov, ktorí dobre vedeli, ako ju organizovať“.

Autorka používa vo svojej knihe pojem „luza“ pomerne často a má na mysli deprimovanú a vykorenenú vrstvu spoločnosti, ktorú zrodil kapitalizmus už v 19. storočí a odvtedy sa pravidelne stávala hybnou silou toho najhoršieho, čím si prešlo nasledujúce storočie.
Na Slovensku sme zažili zrod luzy a mobilizujúcu energiu jej nenávisti na počiatku 90. rokov, keď z nej ťažil Vladimír Mečiar. Potom sa zdanlivo vytratila, ale zdá sa mi, že dnes ju opäť môžeme zazrieť v rôznych podobách, ktoré ešte len hľadajú spoločnú ideu.

Panslavizmus, ktorý je rovnako výrazom obdivu k autoritárskemu Rusku ako nenávisti voči demokratickému Západu, by ňou mohol byť. Do jeho širokej náruče sa vojde rovnako Kotleba, ktorý tiež úprimne obdivuje Vladimira Putina, ako sa do nej vojde Čarnogurský či Chmelár. Vojde sa do nej červená zástava s kosákom a kladivom, ktorá viala zopár metrov od Čarnogurského, keď demonštrantom lichotil, že ich zhromaždenie sa stane historickým podobne ako sviečková demonštrácia v roku 1988, vojde sa do nej aj svastika na Kotlebovej uniforme.

Luza sa dnes hľadá podľa dymových signálov, ktoré vypúšťajú proruské weby napustené jedom konšpiratívnych teórií, hľadá sa podľa znakov nepriateľstva k samotnému štátu, ktorý považuje za mocenský nástroj skorumpovaných elít.

Poznáva sa navzájom podľa hnevu, ktorý som videl na tvárach ruských mužov v mestách na severe Ruska a dnes ho vidím na nejednej slovenskej tvári. Poznáva sa podľa nahromadenej agresitivity a túžby po odplate. Je dôležité, aby sme ju vedeli rozpoznať a pomenovať aj my. Radšej čím skôr, lebo možno už nepotrvá dlho a ona sa – s pomocou „určitej odrody intelektuálov“ – spozná a zorganizuje sama.

Teraz najčítanejšie