Denník N

Trénerka: Rodičia si často plnia cez deti vlastné sny. Tlačia ich do aktivít, ktoré ich nebavia

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Je veľa detí, ktoré nechodia na športové krúžky preto, lebo ich to baví, ale preto, že ich do toho dotlačili rodičia. Tí im sľubujú za aktivitu nezmyselné odmeny. Zo svojich detí chcú často vydolovať aj to, čo v nich nie je, hovorí na základe vlastných skúseností trénerka bratislavského klubu Medvedica Katarína Lehocká.

Sú dnešné deti lenivejšie ako kedysi?

Nie sú lenivé, ale aj za to, že idú športovať, niečo očakávajú. Je to chyba rodičov, že ich tak vychovali. Oni im ponúkajú za každú aktivitu nejakú odmenu.

Takže veľa detí nechodí na tréning preto, lebo sa im chce, ale preto, že za to niečo dostanú?

Veľa je takých, že chodia kvôli rodičom. Ale pre mnohých je to už aj rituál. Jednoducho po škôlke idú na tréning. Vlastne ani neviem, s akou motiváciou idú. Ja len vidím, že keď sú na tréningu, tak sa tam tešia. A potom vidím, čo sa deje v šatni.

Čo také?

Napríklad aj to, ako rodičia sľubujú deťom, že keď budú pekne cvičiť, tak dostanú nové lego. A to už je naozaj krajnosť.

Ako sú na tom deti pohybovo? Sú menej šikovné ako kedysi alebo ani nie?

Nemyslím si, že by boli menej šikovné. My robievame s deťmi od troch rokov. To sú naozaj malé deti a máme ich asi sto. Z nich zhruba dvadsať je veľmi šikovných, dvadsať nešikovných a zvyšok je taký priemer.

A existuje úplný športový antitalent?

Existuje a máme aj také deti.

Čo s takým dieťaťom?

Nič. Necháme ho tak. Veď to sú také malé deti, že si povieme, že jednoducho im to ide horšie.

A to už u trojročného vidieť, že nemá talent na šport?

Trojročné môže ešte trošku vyrásť, ale pri päť- alebo šesťročnom to už vidieť.

Ako rodič pri takom malom dieťati zistí, že ho má dať na športový krúžok?

Tak, že ho prinesie na prvý tréning a dieťa samo povie, že chce prísť aj druhý raz. Keď vidí, že dieťa sa teší a chce tam byť.

Sú dni, keď sa dieťaťu nechce ísť na tréning, hoci potom sa z neho teší. Ako ho vtedy namotivovať?

Áno, to môže byť niekedy problém. Niekedy treba zdravo deti motivovať, ale tú mieru musí zvoliť rodič. On vychováva dieťa, nie tréner. Pri starších je výhoda, že už majú na tréningu kamarátov, takže sa tešia na nich.

Ak vy začínate od trojročných detí, tak to znamená, že to je ten správny vek na začiatky so športom?

To nie je správny čas. V tom veku sa najskôr s nimi dá začať niečo robiť.

S akou aktivitou treba začať?

Veľmi závisí od toho, či ide o športovú rodinu. Ak áno, tak dieťa sa jednoducho pridá k rodičom. Ak nejde o športovú rodinu, tak sa mi potom zdá veľmi násilné, ako tlačia rodičia svoje deti do športu.

Deje sa to často?

Veľmi. A čo je problém, že veľakrát si rodičia chcú cez vlastné deti plniť svoje sny.

No skúsme poradiť. Máme doma trojročného škôlkara. Ako zistíme, na aký šport ho dať?

Jedine len na všeobecnú športovú prípravu alebo možno gymnastiku. Je veľmi málo športov, ak vôbec nejaké, ktoré berú od takého malého veku. Inak sú to takéto krúžky so všeobecnou prípravou. Veď také malé dieťa ledva dokáže stáť na jednej nohe, nevie sa ani odrážať.

Stáva sa, že dieťa nechce chodiť, ale rodič ho aj tak tlačí? Má zmysel s takým dieťaťom pracovať?

Nemá. A keďže už máme veľa detí a nie sme odkázaní na 50 eur mesačne, tak rodičom vysvetľujem, že to nemá význam, lebo plačúce dieťa robí všetkým zlú náladu. Sú takí rodičia, ktorí k nám chodia s deťmi preto, lebo sa skamarátili s inými rodičmi a tak sa počas tréningov s nimi socializujú.

Dovoľujete im, aby boli na tréningoch?

Len pri tých najmenších, trojročných. A to len prvé dve, tri hodiny.

Prečo potom už nie?

Lebo dieťa sa absolútne rozptyľuje a nesústredí sa na aktivitu, ktorú má robiť a nevníma ani trénera. Namiesto toho sa stále obzerá okolo seba a hľadá mamu alebo otca. A keď ich nevidí, tak sa rozplače, že odišli.

A rodičia sa nebránia? Nechcú ostávať?

Chcú a veľmi. Ja som rázna. Vyhadzujem ich. Zľutovanie mám len so starými rodičmi.

Je problém len to, že prítomnosť rodiča dieťa rozptyľuje, alebo aj to, že mu chce silou-mocou pomáhať pri cvičení?

Niekedy sú až veľmi aktívni. Napríklad pri lezení po stene, keď sa môžu pozerať. Veľa z nich si to chce aj nakrúcať. No často zrazu počuť, ako už na svoje deti kričia, kam majú dať nohu a čoho sa chytiť a aby išli ešte vyššie. A to je už úplne zle. Dieťa sa naozaj úplne inak správa, keď tam rodič nie je. A aj sa stráca energia medzi trénerom a deckom. Rodič to má inak nastavené s vlastným dieťaťom. Vidí ho inak, možno zidealizovane, ako tréner. Často chce z neho vydolovať niečo, čo v ňom ani nie je. Je to pritom strašne frustrujúce, a to najmä pre to dieťa.

Vy vidíte už pri takých malých deťoch, či majú talent na nejaký konkrétny šport a poradíte aj rodičom, aby ho dali radšej napríklad na futbal ako na tenis?

Keď sme začali, tak sme si mysleli, že to budeme rodičom hovoriť. A zrazu sme zistili, že sa to nedá.

Prečo?

Okolo šiestich, siedmich rokov si už dokáže dieťa povedať, čo chce. My mu ukážeme väčšinou outdoorové športy, najmä bicyklovanie alebo lyžovanie. Lenže potom prichádzajú aj iné faktory. Napríklad majstrovstvá sveta v hokeji, tak to chcú byť všetci hokejisti. Potom futbal. Potom prídu úspechy Sagana, teraz lyžiarok Velez-Zuzulovej a Vlhovej. To všetko ich ovplyvňuje.

Nemá teda zmysel dieťa prehovárať, že nevyber si futbal, ale niečo iné, lebo to ti pôjde lepšie?

Hlavne nemá zmysel, aby šesťročné dieťa robilo niečo, čo nechce. Ak chce chodiť na futbal a bude úplne krivý, tak ho nechajme. Sám časom zistí, že to už nemá význam. Má čas. My sa snažíme všetko uponáhľať. Už pri šesťročnom dieťati očakávame testy, ktoré ukážu, či bude šprintér, alebo nie. Ale na to všetko je predsa ešte čas.

Kedy je ten vek, kedy sa už treba rozhodnúť pre konkrétny šport?

Samozrejme, záleží na druhu športu, na tom, kedy sa v ňom dosahuje najväčšia výkonnosť. Ťažko možno začať s gymnastikou v dvanástich, keď v pätnástich mám byť majstrom sveta. To jednoducho nejde. Ale s lyžovaním môžem pokojne začať v desiatich a v dvadsiatich piatich stáť na pódiu. S bicyklom je to ešte neskôr.

medvedica
Katarína Lehocká v akcii na lyžiach. Foto – Ján Tekel

Katarína Lehocká (1982)

Pochádza z Bratislavy, kde v roku 2007 ukončila vysokoškolské štúdium na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK, a to odbor učiteľstvo matematika a telesná výchova. Je profesionálnou lyžiarkou vo freeride lyžovaní. Okrem toho sa venuje aj cestnej cyklistike, pričom medzi jej športové úspechy patrí aj účasť na ženskej Tour de France. Športový klub Medvedica, v ktorom pôsobí, funguje v Bratislave už desať rokov.

Kedy postaviť dieťa po prvý raz na lyže?

Keď už je pripravené aj fyzicky. Niektoré, keď má dva a pol roka. Niektoré aj staršie. Dôležité je, aby malo pripravené kĺby, keďže výstroj na lyžovanie je pomerne ťažký. Zoberte si len lyžiarky. Aj s menším to môže rodič skúsiť a pôjde mu to. Ak nepôjde, tak netreba naň tlačiť. Treba skúšať, ale všetko s mierou.

Takže čakáme, kým si to dieťa samo vypýta?

Ťažko sa opýta, že sa chce ísť napríklad korčuľovať, keďže to dosiaľ nikdy nevidelo. Ale ak ideme my, tak ho zoberme a vyskúšajme, ako mu to pôjde. Nemám rada, ak sa deti do niečoho nútia.

To býva asi bežné.

Presne. Napríklad máme aj krúžok detí na odrážadle. No všetci ich rodičia by ich už najradšej videli na bicykloch. Hoci aj s pridanými kolieskami, ale už aby dieťa bicyklovalo. Stále a zbytočne sa ponáhľame. Sú deti, ktoré to zvládnu, ale veľa je takých, že to nechcú a potom plačú. Mnohé ledva zvládli odrážadlo a už by mali byť na bicykli.

A čo si myslíte o pomocných kolieskach na bicykloch?

To je úplne zlé. Opäť je to zľahčenie a zrýchlenie, no nie normálny vývoj. Dieťa si totiž zvykne na kolieska ako oporu a chytí návyk, že pri bicyklovaní nemusí držať rovnováhu. Má pocit, že si môže robiť čo chce. To tak predsa nie je. A keď sa dajú kolieska preč, tak si stále robí, čo chce, kýve sa zo strany na stranu a potom padá.

Koľko zvládne prejsť asi šesťročné dieťa na bicykli za jeden deň?

Rozhoduje terén, vietor a, samozrejme, bicykel. Ak ide na 20-palcovom bicykli po rovine a šialene nefúka, tak bez problémov vie za deň, čiže štyri hodiny s prestávkami, prejsť aj 30 kilometrov.

Dnes je v ponuke veľa športových aktivít. Dieťa chodí aj na dva či tri krúžky. Kedy by si už malo vybrať a sústrediť sa len na jeden druh športu?

O športe sa pri deťoch môže hovoriť až od desiatich rokov. Ak hovoríme o tom, že ideme naozaj trénovať a zlepšovať si výkonnosť. Dovtedy by to malo byť o tom, že dieťa sa skôr hrá a učí sa nové veci. Samozrejme, že sa dokážu aj v skoršom veku veľa naučiť. Veď keď sa s deťmi robí, tak sú veľmi šikovné.

Foto N - Tom‡? Benedikovi?
Foto N – Tom‡áš Benedikovič

Váš klub funguje už desať rokov. Zmenil sa za ten čas prístup rodičov k športu?

Klub v takej podobe, ako je dnes, máme asi päť rokov. Ani neviem povedať, či sa za ten čas zmenil prístup rodičov. Viem to porovnať s našimi rodičmi. Teraz je to tak, že keď ľudia majú peniaze, tak na všetko si chcú zaplatiť trénera. Nevychovávajú dieťa oni, ale namiesto toho má aj štyri krúžky. Vie perfektne plávať, lyžovať, hrať tenis, ale netrávi čas s rodičmi. Nechodí s nimi na výlety, ale veľa času trávi s trénerom. Mám pocit, že dnes sú deti prekrúžkované. Aj preto sa im často nechce ísť na tréning, pretože stále sa len niekam presúvajú. Z hudobnej na jazyk a potom na šport.

Takže radšej rodič zaplatí kurz, ako by sa dieťaťu sám venoval?

Nemyslím si, že je to o tom, že by nechcel s ním tráviť čas. Ale je to tak, že každý chce pre dieťa len to najlepšie. Zabezpečiť mu najlepšie vzdelanie. Aby dieťa vedelo všetky športy a k tomu sedem jazykov.

Spomenuli ste, že s deťmi robíte bicyklovanie aj lyžovanie. A čo plávanie?

To tento rok nemáme, lebo sme nezohnali plaváreň. V Bratislave je to totiž veľký problém. Rodičia pritom plávanie veľmi pre svoje deti chcú.

Prečo ste sa rozhodli venovať výlučne deťom?

To sa vyvinulo postupne. Ľuďom sme sa rozhodli ponúkať športové aktivity, ktoré nás bavia, takže najmä lyže a bicyklovanie. Potom sa to vykryštalizovalo k práci s deťmi. Najviac ma totiž baví práve to, keď už sme sami tréneri s deťmi a rodičia sú preč.

To sa až tak veľmi zmenia, keď tých rodičov nevidia?

Nejde ani o to, že sa zmenia. Jednoducho tá energia medzi nimi a trénerom je iná. Aj tréner sa rozpráva s nimi inak ako pred rodičmi.

Na jedného trénera je zhruba päť detí. Ako ich dokáže zvládnuť?

Musí ich zaujať. Musí im ukázať, že je ich kamoš, ale aj ich tréner a toho treba počúvať.

Sú dnešné deti rozmaznané?

Sú, ale to je chyba rodičov. Dnes sa síce hovorí, aké sú deti lenivé a zlé. Ja som to nikdy nezažila, hoci máme veľmi veľa detí a z rôznych rodín.

Už pri malých deťoch cítiť, ktoré v akom prostredí vyrastá? Či sú z bohatších rodín, alebo nie?

Vidieť modely správania z domu. Používajú vety, ktoré hovorí doma mama alebo otec. Pokiaľ ide o to, či sú jedny alebo druhé rozmaznanejšie, tak nie. Samozrejme, ak je niekto z bohatšej rodiny, tak to vidieť na oblečení, ale deti to medzi sebou vôbec neriešia. Sú veľmi malé. Je im jedno, čo majú oblečené. To, z akej rodiny sú, vidieť na táboroch, ktoré organizujeme. Súčasťou býva napríklad aj opekačka. Už len vtedy, keď pošleme deti po drevo vidieť, z akej sú rodiny. Niektoré nevedia vôbec ako opekať. Sú rodiny, ktoré chodievajú na opekačky, ale sú také, ktoré namiesto toho chodievajú do obchodného centra.

V ponuke máte aj kurzy pre celé škôlky. Je o to záujem?

Celkom áno.

Vidieť rozdiel medzi verejnými a súkromnými škôlkami?

Áno a veľmi. Napríklad, keď máme korčuľovanie. Príde škôlka s dvadsiatimi deťmi a dvomi učiteľkami zo Slovenského Grobu a za desať minút sú všetci prezlečení a obutí a môžu ísť na ľad. Potom príde súkromná škôlka, kde je učiteliek pomaly toľko ako detí a za pol hodiny nič. A stále niečo riešia. Ale sú súkromné škôlky, ktoré sú fajn. V tých verejných funguje väčší poriadok. A to sa mi páči aj na športe a snažím sa k tomu viesť aj deti, aby sa naučili istej disciplíne a rešpektu. Naučiť ich, že majú chodiť niekam na čas.

To, čo je pre nás prirodzené, ale nevieme k tomu naučiť deti?

A možno to už pre mnohých z nás nie je prirodzené.

Učia sa deti vďaka športu aj prehrávať?

Je to zaujímavé, pretože niektoré deti nechcú vôbec súťažiť. Keď povieme, že na konci tréningu si dáme preteky, tak sa úplne zľaknú. Ale pri športe sa učia, že niekto musí byť prvý, niekto posledný a väčšina je v strede a že to tak proste je.

Zvyknú sa jeden druhému posmievať, keď im niečo nejde?

Deti sú kruté, lebo sú pravdivé. Povedia všetko priamo, lebo to tak cítia.

Príbeh zlata z Göteborgu, súčasnosť aj budúcnosť slovenského hokeja nájdete v knihe Štefana Bugana Majstri sveta

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko, Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie