Denník N

Slovenská lekárka v Iraku: Kresťania sa tu správajú k moslimom niekedy až nekresťansky

Zuzana Dudová. Foto – Andrej Bán
Zuzana Dudová. Foto – Andrej Bán

Zuzana Dudová sa už počas štúdia medicíny rozhodla využiť svoje budúce povolanie na pomoc ľuďom v núdzi. Viac ako dva roky teraz lieči ľudí z utečenckých táborov v Iraku.

S lekárkou Zuzanou Dudovou sme hovorili v irackom Dohuku. Má silné osobné skúsenosti a pozoruhodnú reflexiu spolužitia rôznych etník a náboženstiev. Hovorí aj o svojom strachu, odlúčenosti od blízkych. Ako lekárka pôsobila v rôznych konfliktných zónach, tretí rok vedie medzinárodný tím lekárov na severe Iraku. Táto vojnami postihnutá krajina má 3,3 milióna utečencov vyhnaných najmä Islamským štátom, z toho asi tretina žije v autonómnej oblasti Kurdistan.

Kedy ste prišli do Iraku?

V októbri 2014 cez organizáciu Aid to Children Need. Pôvodne hľadali finančného kontrolóra pre svoje projekty v Iraku a napokon, keď som im zaslala životopis, skonštatovali, že lekára potrebujú ešte viac. Pôsobila som tu tri mesiace na charitnej klinike, ktorú narýchlo zriadil erbilský biskup Bašar Warda. A začala som sa „rozkukávať“, že asi je potrebné tu ostať a niečo robiť.  Takže s profesorom Vladimírom Krčmérym sme tu potom začali tento projekt Vysokej školy sv. Alžbety.

Územia okolo Mosulu aj blízko hlavného mesta irackého Kurdistanu Erbilu už boli vtedy obsadené Islamským štátom. Aké to tu bolo?

Tá hlavná vlna ISIS išla v júli a auguste 2014. Na začiatku novembra, po mojom príchode, Erbil vyzeral tak, že ešte v parkoch alebo na verejných priestranstvách boli kde-tu stany, ale väčšina ľudí sa už pomaličky presúvala do táborov.

Odkiaľ boli tí ľudia?

Mosul a Ninivské planiny, kresťanské územia. V Ankawe, čo je časť Erbilu, to boli väčšinou kresťania z mesta Karakoš pri Mosule. Žilo tam pred tým, ako ho ovládol ISIS, 50-tisíc ľudí, dnes je zničené a prázdne.

Ako najbližšie k Erbilu bol Islamský štát?

Možno tridsať kilometrov, mesto Kalak už mali obsadené. Tam je kontrolné stanovište, check-point, na ktorom nechávali utečenci autá, lebo ďalej ich už s nimi nechceli pustiť, a odtiaľ kráčali k Erbilu peši.

Aký je váš pohľad na boj s Islamským štátom?

Asi je pravda, že konečne by to po dlhom čase mohla byť dobrá zámienka na ozaj účinnú intervenciu aj západných mocností. Tu to ľudia vnímajú tak, že aj keď sa Mosul oslobodí, tak najmä menšiny ako kresťania či jezídi sa budú naďalej báť vracať sa domov, nemajú záruku bezpečnosti.

Ako vidia možnosť návratu, svoju budúcnosť po porážke ISIS?

Líši sa to od komunity ku komunite. V Erbile robíme väčšinou s kresťanmi a moslimami, v Dohuku máme skôr jezídov. Kresťania majú trochu viac možností, sú vzdelanejší, je to vyššia spoločenská vrstva, takže zdá sa, ako keby zvažovali viac možností – a pritom ich v skutočnosti nemajú. Stále kombinujú na spôsob „a možno sa uchytíme niekde v zahraničí“. Ak hovoria, že sa tu necítia bezpečne, tak im to verím. Jezídska komunita je na tom horšie, oni ako keby iné možnosti než byť v táboroch pre seba nevideli. Vedia, že sa nemajú kam vrátiť, momentálne ich trápi to, že kurdská autonómia bude onedlho tlačiť na mimovládky a cirkvi, aby prestali poskytovať pomoc, a tým pádom prinútia ľudí, aby sa začali vracať naspäť do domov. Čiže jezídi chcú ostať v táboroch čo najdlhšie a to z dôvodu, že v nich majú pomoc a prístup k službám, čo by doma nemali.

Majú títo ľudia nárok na azyl? Pretože polovica irackých kresťanov sa medzičasom zo Slovenska vrátila, čím dali najavo, že Irak považujú za bezpečnú krajinu.

Mnohí ušli z Erbilu do zahraničia vďaka tomu, že vyhlásili, že sú bezprostredne ohrození Islamským štátom. A pritom to nie je pravda. Ťažko sa mi to hovorí, lebo nechcem krivdiť tým, ktorí utekajú z dôvodu, že sú skutočne ohrození na živote.

Aká je kvalita života utečencov a vnútorných vysídlencov v obrovských táboroch tu v okolí Dohuku?

Veľmi zlá. Teraz budeme preberať zdravotnú starostlivosť o jeden tábor, v celom regióne Dohuku je dvadsaťšesť oficiálnych táborov, z toho štyri sú pre sýrskych utečencov a dvadsaťdva pre irackých vnútorných vysídlencov. Štyria z piatich obyvateľov táborov sú tu jezídi. A čo sa týka kresťanov, tak tábor, ktorý teraz preberáme, má ako jediný vyššie percento kresťanov – tí tu obvykle bývajú v prenajatých domoch, u rodiny a podobne. Sú na tom trochu lepšie ako iní. Niektorí majú finančné rezervy a taktiež sa tu výrazne zmobilizovala cirkev, na konci roku 2014 poskytovala pomoc ako prvá po invázii ISIS.

Cirkev pomáha iba kresťanom?

Nie, všetkým.

Aké sú vzťahy medzi tromi náboženskými komunitami?

Boli tu už aj konflikty, musela zasahovať polícia či kurdská armáda Pešmerga. Navzájom si ležia v žalúdku, ešte tak kresťania a jezídi sa spoločne považujú za trpiteľov, ale moslimov vnímajú ako nepriateľov. A musím povedať, že niekedy je ich správanie voči moslimom až nekresťanské. Pracujeme tu so zahraničnými lekármi, ale máme lokálneho gynekológa a rádiológa, na kliniku v Erbile nám raz týždenne chodí kresťanská gynekologička. A tá sa vyjadrila pri debate o antikoncepciách a potratoch, inak veľká kresťanka, že pre moslimov je to predsa nevyhnutné, lebo inak si tu budeme vychovávať ďalší ISIS!

To je možno jeden prípad…

Nie, je ich viac.  Tu v Dohuku máme zamestnancov všetko jezídov, iba jedna farmaceutka je moslimka, utečenka z Mosulu. A veľmi dlho trvalo, kým ju ostatní zamestnanci ako-tak medzi seba prijali. Dokonca nám párkrát vyčítali, prečo sme sa ich nespýtali, keď sme hľadali farmaceuta, že sme nemuseli brať moslimku.

Ako reagovali miestne autority, keď ste zakladali zdravotnícke misie?

Vítali nás. Lebo miestne úrady nestíhali krízu zvládať, boli vďační za každú organizáciu, ktorá prišla. Isto, je tu byrokracia, spomalený systém. Vyššie postavení miestni  od nás žiadajú zdravotnícku pomoc prioritne. A to odmietame. Problémy sme mali aj s manažmentom tábora a políciou, riešili sme to až na ministerstvách – lebo sme si „dovolili“ neprijať prioritne na vyšetrenie a liečenie nejakého policajta. Išlo to až do absurdít, vraj sme im tvrdili, že aj Barzání, kurdský prezident, by musel u nás čakať.

Poskytujete teda zdravotnícku pomoc každému rovnako?

Áno, na začiatku sme sem išli s tým, že budeme pomáhať iba utečencom z území ISIS, ktorí sú tu diskriminovaní, a lokálna populácia predsa len má aké-také možnosti. Ibaže, boli sme donútení ustúpiť, liečime aj miestnych pracovníkov tábora, ale za rovnakých podmienok ako ostatných. A to je pre nich ťažké.

Čo znamenajú rovnaké podmienky?

Že prídu ráno, dostanú papierik, lístok do poradovníka na vyšetrenie a vyčkajú päť, šesť hodín. Žiadne prednostné poplatky.

Platia si za vyšetrenie u vás?

Nie, iba päťdesiat eurocentov za recept na liek. Ale na druhej strane, väčšina našich pacientov sú chronickí pacienti, ktorí potrebujú pravidelne lieky a tie stoja do sto dolárov na mesiac, takže poplatok za recept je symbolický.

Foto - Andrej Bán
Foto – Andrej Bán

Koľko máte lekárov?

Sme tu štyria a máme tri tímy. Jednu stacionárnu kliniku a dva tímy v tábore. V Erbile máme na to prerobený domček v oblasti, kde utečenci žijú v domoch. Druhý tím je v tábore, tretí je mobilný. Poskytujeme primárnu, nie sekundárnu starostlivosť. Ale sme zahraniční lekári a tak k nám čoraz viac chodia ľudia s nádorovým ochorením a podobne.

Ošetríte ich?

Neodmietneme ich, ale na takú liečbu nemáme možnosti, niekedy vieme získať finančné zdroje na zaplatenie chemoterapie pre toho človeka alebo menšej operácie.

Ak urobíte výnimku, neprídu potom ďalší? To je logické.

Je to tak, a to sa práve v týchto dňoch snažíme riešiť – či začneme takých ľudí odmietať a zameriame sa iba na primárnu starostlivosť, tiež veľmi potrebnú.

Kde vôbec v Iraku ľudia s vážnymi diagnózami nájdu zodpovedajúcu starostlivosť?

To je problém, väčšinou nenájdu. Ak sú to utečenci, čo väčšinou sú, tak teoreticky môžu vyhľadať súkromné kliniky, tie sú však drahé a oni na to nemajú. A potom, štátne nemocnice tiež existujú, bezplatné, sú síce preplnené, ale väčšinou utečencov nepriamo odmietnu – nechajú ich čakať celý deň, nepovedia im to priamo.

Aké prípady máte najčastejšie?
Väčšinou akútne veci, infekcie, v táboroch je veľa parazitov, viróz. Prevalencia chorôb je tu približne v takom spektre ako na Slovensku: cukrovka, srdcovocievne ochorenia a podobne.

Utečenci z Islamského štátu sú aj psychicky traumatizovaní. Ako im dokážete pomôcť?

Robíme aj to, vďaka jednej ukrajinskej kolegyni Kati. Aj keď, bez tlmočníka je to veľmi zložité. Zahraničné organizácie tu psychiatrov nemajú a celý dohucký región má iba štyroch miestnych psychiatrov.

Štyroch?

To tu nie je zvykom, ísť k psychiatrovi. Ešte tak k psychológovi.

Čo potom s tými ľuďmi robíte?

Kaťa ich vyšetruje, ako zvláda. Najmä jezídi majú blok, hanbia sa ísť do psychologicko-sociálnych centier, určených najmä pre ženy. Radšej idú k doktorovi, lebo to vyzerá pred okolím lepšie.

Keď sa vrátite úplne na začiatok, čo bola vaša motivácia ísť ako lekárka do konfliktných a vojnových zón?

Ani neviem… Ale vo štvrtom ročníku na medicíne som si povedala, že veľmi rada by som išla ani nie do konfliktných zón, ale do utečeneckých táborov. Už dlho som chcela ísť pracovať do rozvojových krajín, aj preto som sa rozhodla pre medicínu. Najprv som uvažovala o Afrike, až potom som si uvedomila, že v táboroch ľudia akútne potrebujú pomoc. Pamätám si na to zreteľne. Sedela som doma na východe za Prešovom v kuchyni a vravím mamke: Počúvaj, pôjdem robiť do utečeneckých táborov.

A čo ona?

Že dobre. Rodičia nám so štyrmi súrodencami nikdy v ničom nebránili. Všetci máme túlavé topánky a naši sú tiež z takej kávy. Prvýkrát mi povedali nie, keď som v roku 2014 povedala, že idem do Iraku. O to viac, že pôvodne som mala ísť do Bagdadu a to sa o mňa ozaj báli. Nakoniec v priebehu troch dní som sa dohodla na Kurdistane, a Erbil pre našich odrazu nebol Irak.

Poslúchli by ste rodičov, keby povedali nie?

Úprimne? Pri zvažovaní Bagdadu som sa prvýkrát bála, práve boli v médiách správy o sťatí zahraničných novinárov. Vedela som, že tam pôjdem a týždeň pred cestou som sa bála. S našimi som sa vtedy radšej nerozprávala. Bála som sa, že ma presvedčia tam neísť.

Žijete v odlúčení od blízkych na Slovensku, ako to zvládate?

Naši tu boli párkrát za mnou, rodičia aj súrodenci. Skôr vzťahy s priateľmi sa mi udržiavajú ťažko a chladnú.

Netrpíte tu „ponorkou“?

Ale hej. Príde štvrtok, voľné dva dni v moslimskej krajine a čo teraz? Tu v Iraku mi najviac chýba možnosť niekam ísť. Máme tu zopár preverených podnikov, ale stále dokola chodiť do dvoch, troch a na jeden kopec na výlet je nuda… chýba mi tu voľnosť pohybu.

To kvôli bezpečnosti?

Mimo Kurdistanu sa nemôžem hýbať z bezpečnostných dôvodov a tu máme často pracovne zaplnené aj víkendy. A potom, mne tu hrozne chýbajú slovenské hory!

Staráte sa o rodiny utečencov, myslíte aj na seba a svoju rodinu?

Hm, na jeseň plánujem svadbu. Plánujem tu ešte chvíľu ostať. Keď ja si neviem predstaviť vrátiť sa na Slovensko a robiť regulárne v slovenskej nemocnici. Asi by som to nevydržala.

Akú budete mať svadbu, klasickú kurdskú s tisíc hosťami?

Nie, klasickú východoslovenskú s asi stopäťdesiatimi hosťami. V dlhšom horizonte ako rok, dva neuvažujem.

Všetko ste tu na misii veriaci ľudia?

Momentálne áno, ale nie je to pravidlo.

Všimol som si, že aj včera, v piatok večer, ste tu mali večer tri hodiny pracovnú poradu. To je bežné?

Ja nemám pracovný čas, sme k dispozícii stále. Keď ste tu dlhšie, znášate to čoraz ťažšie. Nemáme tu súkromie, práca sa s ním stále prelína a to je mrzuté. Teraz sme boli všetci na výlete, bol tu miestny Nový rok Newroz, išli sme do Iránu. Čo viem, tak mnohé mimovládky majú doslova prikázané raz za dva mesiace odísť na pár dní z pracoviska, vyvetrať si hlavu. Je na tom niečo, zistila som. Aj nedávno som bola na päť dní doma na Slovensku, u našich na dedine.

Foto - Andrej Bán
Foto – Andrej Bán

Ako vidíte diskusie aj na Slovensku o utečencoch, o moslimoch? Ste v centre diania, dôverne to tu poznáte.

Keby som to mala povedať jednou vetou, asi by som sa skôr priradila k slniečkárom. Aj keď, samozrejme, nie som za úplne otvorené hranice a prijímanie všetkých. Ale vyhranený až extrémistický postoj mnohých na Slovensku je ozaj neľudský. Otvorene priznávam, že nie všetci, ktorí z Iraku utekajú, sú tu ohrození na živote. Mnohí idú z ekonomických dôvodov.

Je podľa vás islam ako taký, hoci nič také ako jeden islam neexistuje, pre nás ohrozením a do Európy nepatrí?

Nie, islam v Európe expanduje práve preto, že sme nechali „to naše“ ísť, vymiznúť. V Európe je dnes prázdno, sme duchovne vyprázdnení. Keby bola kresťanská, ako o sebe rada tvrdí, tak mnohých utečencov osloví, aj keď ich nemusí obrátiť na našu vieru. Oni však u nás cítia prázdno, preto si privezú islam, aby to prázdno zaplnili.

Máte pocit, že tu v Iraku žijú ľudia vierou viac ako my v Európe?

To určite. Viera je tu integrálna súčasť života. Je jedno, akej viery ste, je to prirodzená vec. Ja to považujem za správne.

Ako kresťanka tu nosíte symboly svojej viery, napríklad krížik?

Ale áno, a nikdy som pre to nezažila nič nepríjemné. Naopak, moslimskí pacienti, ktorých máme čoraz viac, mi vravia: budeme sa za vás modliť. A nemyslia to ako pokus ma obrátiť na ich vieru, skôr ako prejav vďaky, v dobrom. Je to zvláštne, ale pri moslimoch cítim viac srdečnosti. Spočiatku sa nás pritom chodili vypytovať: a budete brať aj moslimov, keď je to cirkevná klinika?  Máme s nimi veľmi pozitívne skúsenosti.

V čom?
Necítim z ich stranu nijakú nadradenosť, naopak. Sú veľmi ústretoví. Oveľa častejšie ako kresťania nám nosia uvarené jedlo. A to sa spočiatku nechceli dať nami vyšetriť.

Kto je pre nich dobrý lekár?
Jednoznačne ten, kto im dá najviac liekov. A to my im lieky skôr berieme, ako dávame. Niečo dostali od tej mimovládky, niečo od inej, žiaľ. Lokálny doktor vybaví aj stopäťdesiat pacientov za deň, my do tridsať. On im iba predpisuje lieky, my ich aj vyšetríme.

Slon za Zemplíne, kniha od Andreja Bána v našom obchode

zobraziť

Teraz najčítanejšie