Denník N

Slovenská lekárka v Iraku: Kresťania sa tu správajú k moslimom niekedy až nekresťansky

Zuzana Dudová. Foto – Andrej Bán
Zuzana Dudová. Foto – Andrej Bán

Zuzana Dudová sa už počas štúdia medicíny rozhodla využiť svoje budúce povolanie na pomoc ľuďom v núdzi. Viac ako dva roky teraz lieči ľudí z utečenckých táborov v Iraku.

S lekárkou Zuzanou Dudovou sme hovorili v irackom Dohuku. Má silné osobné skúsenosti a pozoruhodnú reflexiu spolužitia rôznych etník a náboženstiev. Hovorí aj o svojom strachu, odlúčenosti od blízkych. Ako lekárka pôsobila v rôznych konfliktných zónach, tretí rok vedie medzinárodný tím lekárov na severe Iraku. Táto vojnami postihnutá krajina má 3,3 milióna utečencov vyhnaných najmä Islamským štátom, z toho asi tretina žije v autonómnej oblasti Kurdistan.

Kedy ste prišli do Iraku?

V októbri 2014 cez organizáciu Aid to Children Need. Pôvodne hľadali finančného kontrolóra pre svoje projekty v Iraku a napokon, keď som im zaslala životopis, skonštatovali, že lekára potrebujú ešte viac. Pôsobila som tu tri mesiace na charitnej klinike, ktorú narýchlo zriadil erbilský biskup Bašar Warda. A začala som sa „rozkukávať“, že asi je potrebné tu ostať a niečo robiť.  Takže s profesorom Vladimírom Krčmérym sme tu potom začali tento projekt Vysokej školy sv. Alžbety.

Územia okolo Mosulu aj blízko hlavného mesta irackého Kurdistanu Erbilu už boli vtedy obsadené Islamským štátom. Aké to tu bolo?

Tá hlavná vlna ISIS išla v júli a auguste 2014. Na začiatku novembra, po mojom príchode, Erbil vyzeral tak, že ešte v parkoch alebo na verejných priestranstvách boli kde-tu stany, ale väčšina ľudí sa už pomaličky presúvala do táborov.

Odkiaľ boli tí ľudia?

Mosul a Ninivské planiny, kresťanské územia. V Ankawe, čo je časť Erbilu, to boli väčšinou kresťania z mesta Karakoš pri Mosule. Žilo tam pred tým, ako ho ovládol ISIS, 50-tisíc ľudí, dnes je zničené a prázdne.

Ako najbližšie k Erbilu bol Islamský štát?

Možno tridsať kilometrov, mesto Kalak už mali obsadené. Tam je kontrolné stanovište, check-point, na ktorom nechávali utečenci autá, lebo ďalej ich už s nimi nechceli pustiť, a odtiaľ kráčali k Erbilu peši.

Aký je váš pohľad na boj s Islamským štátom?

Asi je pravda, že konečne by to po dlhom čase mohla byť dobrá zámienka na ozaj účinnú intervenciu aj západných mocností. Tu to ľudia vnímajú tak, že aj keď sa Mosul oslobodí, tak najmä menšiny ako kresťania či jezídi sa budú naďalej báť vracať sa domov, nemajú záruku bezpečnosti.

Ako vidia možnosť návratu, svoju budúcnosť po porážke ISIS?

Líši sa to od komunity ku komunite. V Erbile robíme väčšinou s kresťanmi a moslimami, v Dohuku máme skôr jezídov. Kresťania majú trochu viac možností, sú vzdelanejší, je to vyššia spoločenská vrstva, takže zdá sa, ako keby zvažovali viac možností – a pritom ich v skutočnosti nemajú. Stále kombinujú na spôsob „a možno sa uchytíme niekde v zahraničí“. Ak hovoria, že sa tu necítia bezpečne, tak im to verím. Jezídska komunita je na tom horšie, oni ako keby iné možnosti než byť v táboroch pre seba nevideli. Vedia, že sa nemajú kam vrátiť, momentálne ich trápi to, že kurdská autonómia bude onedlho tlačiť na mimovládky a cirkvi, aby prestali poskytovať pomoc, a tým pádom prinútia ľudí, aby sa začali vracať naspäť do domov. Čiže jezídi chcú ostať v táboroch čo najdlhšie a to z dôvodu, že v nich majú pomoc a prístup k službám, čo by doma nemali.

Majú títo ľudia nárok na azyl? Pretože polovica irackých kresťanov sa medzičasom zo Slovenska vrátila, čím dali najavo, že Irak považujú za bezpečnú krajinu.

Mnohí ušli z Erbilu do zahraničia vďaka tomu, že vyhlásili, že sú bezprostredne ohrození Islamským štátom. A pritom to nie je pravda. Ťažko sa mi to hovorí, lebo nechcem krivdiť tým, ktorí utekajú z dôvodu, že sú skutočne ohrození na živote.

Aká je kvalita života utečencov a vnútorných vysídlencov v obrovských táboroch tu v okolí Dohuku?

Veľmi zlá. Teraz budeme preberať zdravotnú starostlivosť o jeden tábor, v celom regióne Dohuku je dvadsaťšesť oficiálnych táborov, z toho štyri sú pre sýrskych utečencov a dvadsaťdva pre irackých vnútorných vysídlencov. Štyria z piatich obyvateľov táborov sú tu jezídi. A čo sa týka kresťanov, tak tábor, ktorý teraz preberáme, má ako jediný vyššie percento kresťanov – tí tu obvykle bývajú v prenajatých domoch, u rodiny a podobne. Sú na tom trochu lepšie ako iní. Niektorí majú finančné rezervy a taktiež sa tu výrazne zmobilizovala cirkev, na konci roku 2014 poskytovala pomoc ako prvá po invázii ISIS.

Cirkev pomáha iba kresťanom?

Nie, všetkým.

Aké sú vzťahy medzi tromi náboženskými komunitami?

Boli tu už

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Slon za Zemplíne, kniha od Andreja Bána v našom obchode

zobraziť

Teraz najčítanejšie