Baššár Asad, lekár, ktorý necháva zabíjať, mučiť, týrať hladom a v noci stále pokojne spáva

V roku 2000 predstavovali nového sýrskeho prezidenta Baššára Asada ako nádej pre jeho krajinu aj celý región.

Vzdelaný doktor sa krátko po nástupe do úradu oženil s očarujúcou Londýnčankou sýrskeho pôvodu Asmou, rozprával potichu, rozumne, bol výrazne mladší (do úradu nastúpil ako 34-ročný) ako to u lídrov z tejto časti sveta býva, bol progresívny, otvorený.

Damašská jar, ktorú spustil, trvala rovnako krátko ako Pražská jar, ale ľudia sa aspoň trochu nadýchli slobody. Prepustil politických väzňov, intelektuáli mohli slobodne hovoriť, vznikali politické manifesty požadujúce viac práv aj sociálnej spravodlivosti. Potom prišla represia. Nie zo strany cudzej mocnosti, od samotného Asada.

Dnes má Baššár Asad na prstoch krv desaťtisícov svojich občanov a imidž nemilosrdného diktátora, bezostyšného klamára a vojnového zločinca. Ukázalo sa tiež, že je nateraz schopný vyhrabať sa z každej krízy a držať sa pri moci.

Jeho strhaná tvár, nervózny tik na oku pripisovaný rokom stresu a napätia však naznačujú, že asi nehovorí  pravdu, keď tvrdí, že dobre spáva, pravidelne sa stravuje a športuje.

Staré aj nové metódy

Hoci v posledných dňoch sa hovorí hlavne o drsnom chemickom útoku v Idlíbe, ktorý opäť pritiahol pozornosť sveta na situáciu v Sýrii a spôsobil, že americký prezident Donald Trump zmenil názor na Asada, sýrsky prezident za šesť rokov občianskej vojny proti svojim ľuďom použil ďalšie brutálne metódy.

O tom, že práve on nariadil nedávny chemický útok, je napríklad „na sto percent“ presvedčený izraelský minister obrany Avigdor Lieberman.

Sám Assad tvrdí, že útočí len na teroristov, čo je slovo, čo používal na protivládnych demonštrantov aj členov Dáišu.

Asadov režim od začiatku povstania hromadne zatýkal odporcov režimu, väznil ich v tajných zariadeniach bez toho, aby im oznámil, z čoho ich podozrieva a nepovolil im ani kontakt s príbuznými či s advokátom. V týchto väzniciach sa brutálne mučilo, znásilňovalo, masovo popravovalo.

Sú o tom dôkazy: fotografie, ktoré vyniesol bývalý policajný fotograf skrývajúci sa pod prezývkou Ceasar. Presné počty obetí tajných väzníc nepoznáme, odhady hovoria od 17 500 do 60-tisíc ľudí, medzi ktorými boli aj mladiství.

Asad si nevybavoval účty len s disidentmi, ale kolektívne s celými mestami či štvrťami. Dôvod bol ten, že podľa neho  podporovali rebelov, hoci v skutočnosti to mohlo byť aj tak, že len zostali uviaznutí pod ich nadvládou.

Používal na to osvedčené metódy pochádzajúce ešte zo starovekých a stredovekých vojen: blokádu a postupné vyhladovanie obyvateľstva. Darája či Aleppo, kde sa obyvatelia po mesiacoch obliehania živili aj listami zo stromov,  kde rástli ceny na čiernom trhu do astronomických výšok, ľudia sa triasli od zimy, umierali na banálne ochorenia, lebo neboli ani základné lieky, sú len najznámejšími prípadmi Asadovej taktiky na pokorenie, zastrašenie a vytrestanie vlastných občanov.

Osobitným terčom jeho kampane neskôr podporovanej aj ruskými lietadlami sa stali zdravotnícke zariadenia. Podľa Lekárov bez hraníc takto zničili 300 nemocníc, či iných objektov poskytujúcich lekársku starostlivosť.

Diktátor, ktorým nemal byť

Hoci už od začiatku povstania inšpirovaného Arabskou jarou sa hovorilo, že Asad musí odísť, lebo je skorumpovaný, nedemokratický a neschopný dialógu, stále zostáva a stupňuje svoje útoky. Už veľakrát mu predpovedali koniec, vždy sa pozviechal. Nahrávajú mu geopolitické hry, to, že voči nemu neexistuje životaschopná alternatíva, aj to, že svet sa už bojí pichať do ďalšieho osieho hniezda na Blízkom východe.

Asad pritom ani nemal byť prezidentom Sýrie. Jeho otec si vybral jeho staršieho brata, ale ten zahynul pri nehode. Bašar Asad bol len takým náhradníkom. Krutosťou však prekonal aj svojho otca, obávaného diktátora Hafíza.