Protikatolícka propaganda ekoterorizmu. Aj takto označili nový film Agnieszky Hollandovej

Keď premiéru novej snímky režisérky Agnieszky Holland uvidel na festivale Berlinale jeden poľský konzervatívny novinár, nazval ju protikatolíckou propagandou ekoterorizmu. Obvinenej filmárke sa zostávalo iba pousmiať a pohrať sa s myšlienkou, že tento citát použije na plagát. Aspoň ľudí vyburcuje k návšteve kina – povedala pre britský denník The Guardian.

Svetoznáma režisérka si vystačí bez podpory od štátu a väčšinu roka trávi v zahraničí. Mohla si tak zľahčovanie situácie dovoliť.

Lenže dianie v Poľsku pod vládou politickej strany Právo a spravodlivosť Jarosława Kaczyńského nie je také úsmevné. Pripomeňme nedávny výrok poľského europoslanca, že ženy zarábajú menej ako muži, nie preto, že sú diskriminované, ale preto, že sú všeobecne hlúpejšie a nešikovnejšie než druhé pohlavie.

V tomto svetle nevyznieva vôbec zvláštne, že tento detektívny príbeh ženy bojujúcej s pytliakmi a poľovníkmi na česko-poľskom pohraničí vzbudil toľko negatívnych emócií v kruhoch momentálne vládnucich poľských konzervatívnych elít, pre ktoré sú nepriateľmi feministky, ekológovia, ochrancovia zvierat, ľudskoprávni aktivisti, cyklisti aj vegetariáni.

Verejným nepriateľom číslo jeden na kultúrnom fronte v Poľsku po smrti jej kolegu, filmára Andrzeja Wajdu, sa stala práve ona: 68-ročná filmárka s troma oscarovými nomináciami.

Podľa nej sme dnes svedkami kultúrnej kontrarevolúcie, v Poľsku, v Rusku a po Trumpovom nástupe aj v USA. „Jej nositeľmi sú muži s populisticko-autoritárskou agendou, ktorá útočí na práva žien a ochranu prírody,“ povedala autorka pri premiére na festivale Berlinale.

Jej snímka s názvom Pokot – v slovenskom preklade Cez kosti mŕtvych – tu získala ocenenie Strieborný medveď.

Komu záleží na zvieratách

V poľštine je slovo Pokot názov stopy štvanej zveri. Tento nekonvenčný detektívny triler vznikol podľa knihy Olgy Tokarczukovej, s ktorou Holland napísala scenár.

Hrdinkou príbehu s prvkami čierneho humoru je starnúca učiteľka angličtiny v mestečku pri hraniciach Poľska s Českom. Jeho pokoj naruší séria záhadných vrážd bez zjavného motívu. Zároveň je v plnom prúde poľovnícka sezóna a zdá sa, že energickej čudáčke Janine (Agnieszka Mandat) jedinej okrem mŕtvol jej susedov záleží aj na zabíjaných zvieratách. Lenže nikto outsiderku nechápe.

Ak vám to pripomína český seriál Pustina, tak to nie je náhoda. Na filme sa podieľal Štepán Hulík, mladý český scenárista, s ktorým predtým režisérka pracovala na televíznej dráme Horiaci ker o Janovi Palachovi. Výsledkom je podobne znepokojujúca atmosféra v kombinácii s detektívkou vo vidieckych kulisách. Tá dobre zafungovala aj v seriáli HBO.

Zároveň to nie je iba oddychová žánrovka. Napokon, od predstaviteľky „kina morálneho nepokoja“ niečo také sotva môžeme čakať. Je to film s morálnym posolstvom, ktoré sama režisérka označuje ako anarchistický, feministický aj ekologický triler.

Anarchistický, lebo je obžalobou štruktúr moci, feministický preto, lebo proti mužom stojí žena, a ekologický je preto, lebo mužská moc má formu násilia na prírode.

Keďže dogmu, že zvieratá, na rozdiel od ľudí, nemajú dušu, a preto ich možno beztrestne zabíjať, prinieslo kresťanstvo, je snímka i obžalobou prepojenia politiky, náboženstva, patriarchátu. Rituálom, kde sa toto prepojenie vyjavuje, je poľovačka.

„Je to mužský klub. Pri príprave som videla viacero poľovačiek, ale ženu na nich možno jednu. Muži sa na poľovačke cítia slobodne a môžu sa spolu rozprávať tak ako Donald Trump so svojimi kumpánmi, o ženách a o moci,“ povedala pre The Guardian autorka.

Novodobé Meno ruže?

Poučená réžiou zahraničných takzvaných quality TV seriálov (napríklad niekoľko dielov americkej politickej drámy House of Cards) nakrútila snímku na vysokej remeselnej úrovni, v ktorej môžeme vidieť bežnú detektívku.

Padajú prirovnania k novému Menu ruže, postmodernému dielu, ktoré sa dá čítať jednoduchším aj zložitejším spôsobom bez toho, aby sa čítania rušili. Problém je, že zložitejšia rovina je tu až príliš zjavná. Na druhýkrát nemáte čo objavovať.

V istom zmysle práve toto Holland chcela. Členka Európskej filmovej akadémie sa netají názorom na európske umelecké filmy, ktoré sú podľa nej nezrozumiteľné, príliš zahľadené do seba a neschopné komunikovať so širším publikom.

Na vine je podľa nej to, že mladším filmárom chýba spoločná generačná skúsenosť, akou bol pre ňu a jej generáciu rok 1968. A nástup internetu a sociálnych sietí spoločnosť nezjednotil, ale jej roztrieštenosť prehĺbil.

Jej nový film mal byť preto práve taký: čo najzrozumiteľnejší širokému publiku a bez umeleckých ambícií, aby fungoval ako žánrovka a zároveň povedal aj niečo dôležité o dnešku. Otázne je, či je toto všetko možné skĺbiť. Jej novinka ukazuje, že skôr platí opak.