Denník N

Vezmi tri baštrnáky…

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Chlap sa po práci vracia za rodinou. Pláteníci, drotári, olejkári, murári, pltníci, ítečkári, vládni úradníci. Tí všetci sa už stáročia vracajú domov.

Tento text píšem v Poprade v kaviarni Hotela Európa. Dôvod, pre ktorý je táto okolnosť hodná zmienky, láskavému čitateľovi ponúknem až na záver. A pravdou je aj to, že vo vzťahu k zvolenej téme je táto zhoda náhod až gýčovito symbolická. Priznanie býva poľahčujúcou okolnosťou. Povedal som si teda, že to radšej vybalím hneď.

Sedím tu a čakám na rýchlik, ktorý ma odvezie do Bratislavy, a rozmýšľam nad tým, ako je to naše hlavné mesto ďaleko. Doslova aj obrazne. Zároveň sa aj teším, že tentoraz mám šťastie, lebo na um mi zišiel paradox, ktorý pozná každý človek žijúci na vidieku. Ten paradox tvrdí, v súlade so skutočnosťou, že z Bratislavy napríklad do Popradu je oveľa ďalej ako z Popradu do Bratislavy.

Poďme doňho hromom

Tak nám pán minister vnútra po mesiacoch cynického uškŕňania sa vyrazil do útoku, zišlo mi na um vzápätí. A že je to ostrý chlapík, na paškál si zobral rovno prezidenta republiky. Vraj plytvá štátnym kerozínom. Správa sa papalášsky, pritakal mu predseda parlamentu. Keby som to ja robil, roznesiete ma v zuboch, posťažoval sa novinárom premiér. Hm, je pekné vidieť u najvyšších predstaviteľov vlády a parlamentu takúto jednotu a pevnosť postojov. Bolo by to aj dojímavo povznášajúce, keby to zároveň nebolo také úbohé a nízke. Lietadlá dnes už možno nelietajú na kerozín, ale správanie, aké predviedli títo traja páni v tomto prípade, vždy bolo, je a navždy ostane podlým.

Mali sme tu už všeličo. Prezidenta, ktorý si chcel variť na dvojplatničke, cestovať domov (vtedy do Košíc) vlakom, premiéra, ktorý vážne uvažoval nad tým, že hlavné mesto Slovenskej republiky presťahuje do Banskej Bystrice. Veď riaditeľstvo pôšt tam aj presťahoval. Teraz máme prezidenta, ktorý lieta za rodinou špeciálom vládnej letky. Už keď sme ho volili, vedeli sme, že nie je z Vrakune, Vlčieho hrdla, ani zo Stupavy. Už keď prichádzal do úradu, bolo jeho cestovanie za rodinou témou. Nemal ju kto živiť, utíchla.

Nastalo nové nastrunenie harfy, ako hovorí klasik. Prezident príliš vytŕča, poďme doňho hromom. A tak sa do tej mediálne nedonosenej témy obuli hneď traja zdatní trubadúri neohrozenej pravdy a spravodlivosti. Čo počuje v spodných tónoch tohto spravodlivo rozhorčeného trojhlasu občan sediaci v popradskej kaviarni?

Za vaše lieta, chlapi!

Zlý úmysel predovšetkým. Lebo aj zložitejšie veci sa dali vybaviť listom, ktorého odosielateľom mohla byť kancelária ministra vnútra a adresátom podateľňa v prezidentskom paláci. A možno by úplne postačil jeden telefonát vedúceho služobného úradu vlády, ak pripustíme, že aj premiér potrebuje prejaviť úprimnú starostlivosť o verejné financie.

Nestalo sa tak, a dá sa tomu rozumieť. Premiér krajiny, ktorého s doručenkou zo súdu pošta nevie zastihnúť, k takej inštitúcii veľkú dôveru mať nemôže. A tak sa verejnosť o výhradách k prezidentovým cestám domov dozvedela zarovno s hlavou štátu, ak nie skôr. Pravdaže spôsobom, ktorý je len technologicky vylepšenou verziou hlásnej trúby. Povedané inak – dali prezidenta vybubnovať. Vnútili mu pozíciu fagana, ktorého ujo školník prichytil na hruškách v školskej záhrade. Berie si zo spoločného, hanba mu, zaznelo zo všetkých ampliónov odrazu. A všetkým trom uškŕňajúcim sa previazaným prútom sa v bruškách rozlialo teplo. Takto to myslel kráľ starých Slovákov, povedali si a hádam aj pripili.

V cezpoľnom našincovi hrkne, keď mu vyčítajú veľkopanské maniere. Dokonca aj keď je prezidentom. Čo potom ešte v takom, ktorý sa len s úctou a rešpektom prizerá práci, ktorú prezident robí. Takto nejako by mala vyzerať služba občanovi, povie si, keď ho vidí stretávať sa s ľuďmi, ktorí verejného činiteľa od starostu obce vyššie vidia na vlastné oči raz za život. Keď ho počuje nahlas, zreteľne a zrozumiteľne oponovať cynizmu, ľahostajnosti a krátkozrakosti politických elít usadených v parlamente a vo vláde ako vodný kameň na dne varnej kanvice, v ktorej prebublávajú korupčné škandály a zneužívanie právomocí, povie si, že ho síce nemusí, ale svoju robotu robí dobre. A zrazu bác – veď sa pozrite na toho svojho svätého muža! Za vaše lieta, chlapi! To tvojim deťom odtŕha od úst, suseda!

Koľko stojí hanba?

Reči sa hovoria, chlieb sa je, čas beží a kdesi v ústraní to v rýchlovarnej kanvici už zase buble. Vezmi tri baštrnáky, za hrsť hliny z výhodne kúpených pozemkov, gorilí sliz, drobno nakrájanú kapitánsku výložku, zmiešaj to s jedovatou slinou napoleonského komplexu a podávaj po kvapkách – národ spoľahlivo ohlúpne. Toto všetko prezident nahlas pomenuje a zreteľne sa od toho dištancuje a zrazu aha ho – človek má vyžiť z pár stoviek eur mesačne, dva razy porozmýšľa, či pôjde od dediny k vlaku pešo, alebo si zavolá taxík, a prezident sa domov nechá vyvážať lietadlom! Koťuha rozdrapená!

Lenže potom sa našinec otrasie a povie si – aké plytvanie? Koľko vlastne nás stojí prezident týždenne? Prerátal niekto, o koľko je Andrej Kiska drahší prezident, než bol napríklad Rudolf Schuster alebo Ivan Gašparovič? A čo všetko do toho zarátame? Koľko stojí štátnu pokladnicu minúta intenzívneho pocitu medzinárodnej hanby, keď jeho hlava štátu voľne zamení národ za nádor a vzápätí ešte aj na to zmení názor?! Vynásob to piatimi miliónmi a aj keď to zaokrúhliš smerom nadol, neverím, že to bude menšie číslo, než je cena všetkého leteckého benzínu, ktorý prezident prelietal na cestách domov. Alebo má byť prvoradým kritériom na výber prezidenta to, že býva na Zámockej ulici vedúcej na hradný vrch? Nebodaj by mal bývať rovno na Banskobystrickej, ktorá lemuje záhradu prezidentského paláca, aby mohol chodiť do roboty v papučiach!

Všetci domov

Prevažná časť obyvateľov Slovenska ešte stále žije v malých vidieckych sídlach. Dediny, mestečká, stredne veľké mestá, to je Slovensko. No a k tomu Košice a Bratislava. Počul som, že máme kúpenú aj nejakú pôdu na Mesiaci, ale to zatiaľ neriešme. Teda aspoň dovtedy, kým prezidentom Slovenskej republiky nebude človek, ktorý sa bude na víkend chcieť vrátiť k rodine. Hej, takto to vyzerá ako žart, rovnako ako všetky tie vtipy o Bratislavčanoch chodiacich na hroby roztrúsené po celom Slovensku. A modlime sa, aby všetky hlášky o paštekároch ostali naozaj len vtipmi. Lebo ani sa nenazdáme a po dvoch, troch mediálnych kampaniach podobných tejto, sa z nich môže stať mínové pole spoločenskej debaty. A ak prejdeme od slov k činom, kde postavíme barikády? Pod Michalskou bránou? Na Triblavine?

Vy nám sem nelezte, odkázali minister vnútra, premiér a predseda parlamentu mohutným trojhlasom nielen prezidentovi, ale celému vidieku, keď sa obuli do jeho cestovania za rodinou. Inak, prvý z nich je syn bulharského lodníka, druhý topoľčiansky zväzák a ani tretiemu rodný list nevystavili na Zochovej.

Chlap sa po práci vracia za rodinou. Pláteníci, drotári, olejkári, murári, pltníci, ítečkári, vládni úradníci. Tí všetci sa už stáročia z týždňoviek, múračiek a vandroviek vracajú do rodných dedín, dolín, chalúp. Domov. Lietadlom, vlakom, autom, všetko jedno. Takýto modus operandi má Slovensko už v génoch. Kto neverí, nech sa v piatok popoludní postaví pred Sučanmi na ohyb cesty pri odbočke k Šútovskemu vodopádu. Cesta, železnica, korčekový bager na hladine rieky, všetko sa to ponáhľa domov. Alebo nech sa nechá uvrznúť v kolóne čakajúcej pod Strečnom. V Prešove. Na Kysuciach.

Odkiaľ sa pozeráme

Civilizovaný svet končí za Suchým mýtom, počul som v bratislavských kaviarňach neraz. Hlavne po voľbách. Tí sprostáci nám tu navolia idiotov a my aby sme trpeli. Za sprostákov si treba dosadiť obyvateľov vidieka. Za idiotov koalície, ako je tá súčasná. Odtiaľto, z popradskej kaviarne sa zdá, že aspoň druhá polovica toho zatrpknutého bonmotu má blízko k pravde. Ach, takže odtiaľto vidím do Ázie, nechal sa počuť cisár Žigmund (ten, čo má sochu na špici fontány uprostred Hlavného námestia), keď po svojej korunovácii v Dóme sv. Martina vystúpil na vežu už spomínanej Michalskej brány.

Nuž, naozaj je dôležité, odkiaľ sa na veci pozeráme. A poctivé je hovoriť o nich tak, aby naše pozorovateľské stanovisko sa v našich rečiach odrážalo. Z akého zorného uhla môže premiérovi a jeho ministrovi prekážať to, že prezident lieta domov za rodinou? A prečo sa k ich stanovisku tak rád a ochotne pripája aj predseda parlamentu? Len preto, že je to momentálne výhodné, alebo preto, že jeho politický profil je z gruntu postavený na tom, že sa správa, akoby bol načisto mdlého rozumu?

Sedím v popradskej kaviarni, hľadím na ešte stále zasnežené Tatry a je mi úzko a smutno. Nie, kaviareň za to nemôže. Naopak. Stala sa mi útočiskom už dávno. Pred štyridsiatimi rokmi som v nej po prvý raz vo svojom živote pil čiernu kávu a jedol „kupensky“ zákusok. Pišinger to bol. Čítal som popri tom knihu, čakal na autobus, ktorý ma mal odviezť do rodnej dediny a mal som pocit, že už viem, ako ten veľký svet chutí. Káva bola horká a zákusok… Škoda reči. Dnes je kaviareň citlivo zrekonštruovaná, opäť si v nej dávam kávu a rozmýšľam nad tým, prečo by prezidentská kancelária nemohla sídliť v Poprade. Otočme to. Nech tí traja veľkohubí táraji cestujú za prezidentom a ľuďmi, ktorým chcú vládnuť. A potom poďme robiť kupecké počty namiesto služby ľuďom. Alebo oni by radšej iný obohratý šláger? Potom každý, kto sa chceš k nim pridať, vezmi tri baštrnáky…

Autor je spisovateľ

Teraz najčítanejšie