Bola v prvom slovenskom transporte do Osvienčimu, prežila aj pochod smrti

Edita Grosmanová, v tom čase ešte Friedmannová, sa narodila 11. júla 1924. Narodila sa ako tretie dieťa zo siedmich manželom Friedmannovcom.

Mala dve staršie sestry Margitu a Leu. Otec pracoval ako sklenár. Mama bola dlhodobo chorá na vysoký tlak a lekár jej zakázal už po prvom pôrode mať viac detí. Napriek tomu ich mala ešte šesť.

Podľa jej vlastných slov mala Edita veľmi šťastné detstvo. Jej rodina bola nábožná, najmä starí rodičia, vychovávali ich tolerantne. Žili bežným malomestským životom. Celé detstvo prežila v rodnom meste, v Humennom.

Jednou z jej najjasnejších spomienok na detstvo je, ako pomáhali v domácnosti a ako mali celé dni žlté prsty od prášku na podlahy. Nikdy im to však neprekážalo, pretože pomáhali radi.

Na Humenné spomína často a veľmi rada, najmä na Vihorlat, ktorý sa jej dodnes spája s domovom. Sama hovorí: „My sme mysleli, že sme v raji, že to je maximum, čo dieťa môže dostať.“

Školu mali radi

Ďalšia časť spomienok z detstva sa pre Editu viaže so školou. Ich rodičia veľmi dbali na to, aby všetky deti dostali dobré vzdelanie, a otec chcel, aby šli neskôr študovať aj na vysoké školy. Ako Židia najskôr nemuseli chodiť do školy v soboty, neskôr začali aj v soboty, ale nemuseli v tento deň v škole písať.

Podľa vlastných slov boli Friedmannove deti v škole vždy najlepšie a dokonca ich brávali do vyšších tried ukazovať, ako si poradiť s gramatikou a matematikou. So smiechom spomína, ako jej staršia sestra Lea raz neprišla hneď zo školy domov: „Mama povedala, že určite dostala jednu dvojku a hanbí sa.“

Prázdniny sa im vždy zdali byť pridlhé a tešili sa na návrat do školy. Počas letných prázdnin si zarábali na vreckové sušením lipového kvetu a predávaním hluchavky. Za zarobené peniaze si podľa vlastných slov kupovali rôzne drobnosti, ako americké oriešky. Tento priam idylický život sa však na konci 30. rokov radikálne zmenil.

Život so žltou páskou

Zmenu postoja k Židom na Slovensku pocítila už v roku 1938 v školskom prostredí. Židovské deti začali oddeľovať od ostatných a usádzať do zadných lavíc.

Spomína, ako sa vrátila domov sestra Lea, ktorá začala študovať na obchodnej akadémii a rozprávala im, ako pred školou stál chlap, ktorý im povedal: „Táto škola nie je pre Židov!“ Lea odmietla takúto segregáciu a zo školy odišla.

Nariadení a zákazov postupne pribúdalo. Medzi tie, na ktoré si Edita spomína najviac, patrilo napríklad, že nesmeli mať dom s oknami do hlavnej ulice, nesmeli mať domáce zviera alebo kožuch.

Jedno z najväčších obmedzení však bolo, že nemohla chodiť slobodne po uliciach a vždy musela mať na rukách žltú pásku. „Nikdy som nesmela zabudnúť žltú pásku, žltú hviezdu som už nezažila, to bolo neskôr, to už som bola v koncentráku.“

Veľmi ťažko spomína aj na to, ako si v novinách prečítali, že naše slovenské protižidovské zákony boli prísnejšie ako tie nemecké. Zároveň sa pamätá na zmenu postojov susedov a ľudí z okolia. „Susedka, ktorá večer prišla: ,Pani Friedmannová, zabudla som kúpiť vajíčka.‘ Mama jej dala vajíčka, cukor. Po vydaní týchto novín nám ani neodzdravila na ulici.“

Podľa nej žilo vtedy v Humennom približne 60 percent Židov, avšak väčšina bola chudobná. Nechápala tak, čo môžu tým ľuďom nasľubovať. Ako sama hovorí, dodnes tejto nenávisti voči iným nerozumie. Sama totiž vie, čo je to prežiť peklo, bojí sa, aby to iní ľudia už nemuseli zažiť.

„Neviem, čo v tých ľuďoch je. Ja neviem, prečo sa nepoučili. Neviem, prečo nechápu, že neexistuje vo vojne víťaz. Ja som presvedčená, že neexistuje vo vojne víťaz, lebo i ten víťaz stratí svoje deti a stratí prácu mozgov a rúk, a potom ekonómia ako vyzerá, koľko rokov trvá dať to dohromady. A než sa to dá dohromady, už to zase vybuchne. Takže to je také nezmyselné. A prečo vlastne?  Pre náboženstvo?“

Nerozumie, ako mohli ľudia poslať svojich vlastných priateľov, susedov a známych na smrť. Zároveň dodáva, ako ľudia, ktorí sa z vojny a z táborov už nikdy nevrátili, mohli slovenskému národu pomôcť.

„Čo vy viete, koľko mladých, detí odišlo zo Slovenska, ktorí keby vyrástli, by boli veľkí umelci a vyzdvihli ten národ do výšky. Alebo lekári, ktorí by vynašli lieky proti rakovine, alebo proti alzheimeru. Slováci si vlastných lekárov a umelcov poslali do plynu. Svoju vlastnú budúcnosť, krásnu budúcnosť si poslali do plynu. Tak čo z toho? Čo z toho vzniklo?“

Edita už do školy potom chodiť nemohla, pretože mala viac ako 14 rokov, a Židia starší ako 14 rokov nemohli chodiť do žiadnej školy. Hovorí, že mladšie deti aj niekoľkokrát vychodili piatu triedu, pretože do 14 rokov bola školská dochádzka povinná, ale zároveň nemohli navštevovať vyššiu triedu ako piatu.

Snažila sa tak aj so staršími súrodencami pomáhať rodičom zarábať, ako sa dalo, a ich najväčšou starosťou v tomto období bolo, ako prežiť. Otec, keďže pracoval ako sklenár, dostal potom prezidentskú výnimku, platiacu pre celú rodinu.

Prvý slovenský transport

V roku 1942 sa už začal v Slovenskom štáte chystať prvý transport Židov z územia republiky. Papiere na otcovu výnimku stále nechodili a do transportu tak zobrali aj Editu spolu so sestrou Leou. Mysleli si, že idú len na prácu do Poľska, o otcovej udelenej výnimke vtedy ani jedna z nich nevedela.

Edita sa po vojne dozvedela, že otec po získaní papierov aj požiadal jedného známeho, arizátora, aby ich šiel potom z Osvienčimu, ako pracovného tábora, dostať. To už sa však nikdy neudialo.

Transport odišiel z Popradu 25. marca 1942 do Osvienčimu. S Leou sa stále držali spolu a boli zaradené do tej istej pracovnej skupiny. Po krátkom čase sa však medzi väzenkyňami začali vyskytovať rôzne choroby, v dôsledku slabej stravy, vyčerpanosti a neexistujúcej hygieny v týchto táboroch.

Obe sestry ochoreli. Spomienka na sestru je pre ňu najhorším zážitkom z celej vojny. Lea dostala škvrnitý týfus. „Neviete si predstaviť, nie sú slová si predstaviť, čo sa vo mne robilo, ako tam tie potkany behajú vedľa nej. Ona ležala na spodnej kóji, na podlahe. Ja som tam pri nej stála. Z práce som sa vracala, nezostalo z nej nič, tam bola taká kôpka, ako tam ležala… a ja som jej povedala: nehnevaj sa na mňa, že žijem. Vyčítala som si, že ja som prežila.“

Leu poslali do plynovej komory v noci zo 4. na 5. decembra 1942. Bola jednou z posledných z prvých transportov, ktorých Nemci poslali na smrť.

Edita potom tiež ochorela, na kostnú tuberkulózu, v tom čase smrteľnú chorobu. Nemci všetkých chorých posielali do plynu. Život jej zachránila slovenská doktorka Mancy Schvalbová slúžiaca na ošetrovni. Vždy, keď bolo chvíľu ticho a Nemci neposielali ľudí do plynu, ju zobrala na ošetrovňu, aby jej chorobu preliečila.

Na ošetrovni tak bola niekoľkokrát, vždy len na pár dní. Medzitým musela chodiť normálne do práce s veľkými bolesťami a musela si dávať pozor, nech nekríva, inak by jej na chorobu Nemci prišli a zabili ju.

Proces choroby sa im podarilo zastaviť a skončila sa aj bolesť. V roku 1944 sa jej podarilo spolu s priateľkou Elzou získať funkciu upratovačky jednej štvrtiny bloku. Na starosti mali udržiavanie poriadku, výdaj jedla. „To nebola ľahká robota, lebo jedlo prichádzalo v sudoch, ktoré vážili 75 kíl, ale tá práca mi pripadala ľudskejšia a lepšia.“

Podľa jej slov bol tábor rozdelený na tri samostatné časti: mužskú, ženskú a rodinnú. Z rodinnej však podľa jej spomienok takmer nikto neprežil, pretože tých veľmi rýchlo posielali na smrť.

S mužmi v tábore mali minimum kontaktu. Výnimkami boli iba muži, ktorí pracovali ako elektrikári alebo odnášali mŕtvoly do spaľovacích komôr. Spomína prípad, keď jedna žena prišla do tábora už tehotná, ale Nemci o tom nevedeli. Potajomky porodila, ale keby sa o tom Nemci dozvedeli, popravili by ju aj jej dieťa.

Elza ju tak presvedčila, aby dieťa zabila a zachránila aspoň seba. Elze sa podarilo presvedčiť mužov, čo odnášali mŕtvoly, aby dieťa zobrali s ostatnými telami do spaľovacích komôr. Rôznych podobných, priam hrôzostrašných príhod má z koncentračného tábora Edita veľa. Sama hovorí, že takú hrôzu si dnes ľudia nedokážu predstaviť.

Na konci vojny sa Edita ocitla v pochode smrti z Osvienčimu, pričom práve mnoho dievčat z prvého transportu, ktorým sa podarilo prežiť celé trvanie koncentračného tábora, našlo svoju smrť tu.

Nacisti každého, kto nevládal ísť, tam na mieste popravovali. Edita sa potom dostala do Varšavy, ktorá bola zrovnaná so zemou, kde pochopila, že vojna nemá víťaza. Domov šla časť cesty pešo alebo nákladnými vlakmi. Takmer sa takto omylom dostala na Sibír spolu s maďarskými vojakmi, ktorí si mysleli, že idú domov do Budapešti, ale Rusi ich odvážali do väzenia na Sibír.

Našťastie im jeden vlakvedúci povedal, kam vlak smeruje, a presunul ich na vlak smerom na Slovensko.

Návrat domov a život po vojne

Do Humenného šla cez Michalovce, kde bol v tom čase aj jej otec. Ten prišiel k jej vlaku, ale nevedel, ako sa má svojej dcére prihovoriť. „On sa hanbil, hanbil sa. Nevedel, ako má so mnou hovoriť.“

Spolu potom prišli do Humenného za mamou, ktorá ich čakala na stanici. Práve tu sa zoznámila so svojím budúcim manželom Ladislavom Grosmanom, autorom scenára jediného slovenského oscarového filmu Obchod na Korze.

Ladislava pre židovský pôvod počas vojny tiež prenasledovali. Zaradili ho do vojenskej pracovnej služby bez zbrane a neskôr ho presunuli do tábora nútených prác pri Banskej Bystrici. Po vypuknutí Slovenského národného povstania prešiel do ilegality.

Jeho rodičia a traja súrodenci zomreli pri bombardovaní Ružomberka Nemcami v roku 1944.

Ich rodiny sa navzájom poznali a Editina mama ho pozvala na obed – na plnenú rybu. Od Laca potom často počúvala: „Nezamiloval som sa do teba, ale do plnenej ryby pani Friedmannovej.“

Sama hovorí, že zo začiatku to nebola veľká láska. Ladislav potom odišiel študovať do Prahy a Edita nastúpila na liečenie, lebo sa jej obnovila tuberkulóza. Počas toho, ako bola na liečení, mal Ladislav v Prahe iné dievča. Najviac ju hnevalo, že jej o tom nepovedal on sám. Začal jej posielať listy, na ktoré však neodpovedala. Na Vianoce jej potom po jednom študentovi poslal balík, za ktorý mu poslala poďakovanie.

Po liečení sa tiež presťahovala do Prahy, kde začala študovať biológiu na Karlovej univerzite. S Lacom sa zobrali a ona otehotnela. Počas tehotenstva sa jej však znova vrátila tuberkulóza a doktori jej museli vyvolať potrat, aby ju mohli liečiť. Preto neskôr ešte dvakrát potratila.

Preto hovorí, že Hitler ju naozaj pripravil o veľa, pretože ona aj Laco chceli veľkú rodinu. Jedno tehotenstvo bolo úspešné a má z neho syna, ktorý sa volá Jirka. Ladislav pracoval najskôr pre denník Pravda a v 60. rokoch, ako scenárista Filmového štúdia Barrandov. V tomto období napísal aj scenár k filmu Obchod na Korze.

Na život s Ladislavom spomína vo veľmi dobrej nálade. Podľa nej rozumel jej duši, ale nebol veľmi praktický človek. V pamäti sa jej napríklad vynára príhoda, ako domov priviedol návštevu a oznámil jej to len pár hodín dopredu. Napriek tomu, že v ten deň stála v rade na mäso, mala len štyri kotlety. Ako návšteva im mal prísť jeden manželský pár a oni doma boli traja. Musela tak ísť za synom a presvedčiť ho, aby keď príde návšteva, povedal, že už jedol. Musela mu potom za to sľúbiť, že nabudúce mu dá dve kotlety.

Podobných vtipných príhod s ním zažila veľa. Podľa nej mali veľmi šťastné manželstvo. Po vstupe okupačných vojsk do Československa sa rozhodli v septembri 1968 emigrovať. Najskôr žili vo Viedni a nevedeli sa rozhodnúť, kam ísť. A Laco jej povedal: „Editka, ja už nechcem baliť kufre a myslím, že z Izraela nás nikto nevyhodí, poďme tam.“

Tu aj dožili spoločný život. Ladislav Grosman zomrel v roku 1981. Edita dnes žije so synom v Toronte v Kanade.