Ožíva zápas o kolektívnu pamäť

Na prvom nástupišti hlavnej železničnej stanice v Bratislave odhalili pamätnú tabuľu venovanú deportovaným židovským deťom. Stalo sa tak vďaka iniciatíve bývalej predsedníčky Spoločnosti kresťanov a Židov na Slovensku Štefánie Sališovej.

Dočítala sa, ako pri selekcii v Auschwitze matkám brali deti: „Jeden z esesákov ich vyhadzoval a strieľal na ne ako na asfaltové holuby. To bola chvíľa, keď som si povedala: ‚Toto sa už nesmie zopakovať,‘ a pre deti treba urobiť tabuľu.“

Pamätnú tabuľu pripomínajúcu 75. výročie prvého transportu s tisíckou dievčat a mladých slobodných žien odhalili aj v Poprade. Rozsiahlu výstavu Sen a skutočnosť o dobovom umení a propagande v rokoch 1939 – 1945 videlo v SNG vyše 26-tisíc ľudí; v Kunsthalle ponúkli netradičnú expozíciu Slovenský štát v súčasnom umení.

Verejná televízia i rozhlas pripravili početné relácie o slovenskom štáte, pretrvávajúcich mýtoch, zodpovednosti za deportácie, za likvidáciu demokracie a občianskych slobôd. Diskutovali historici i politológovia, hľadali analógie so súčasným nárastom extrémizmu, kritizovali vyučovanie dejepisu na školách. Vypovedali pamätníci, viaceré dokumenty brilantne stvárnili herci. Už dlhší čas sa týmto i sprievodným témam o násilí, nenávisti a zápase s nimi venujú umelci, od divadelníkov cez filmárov až po spisovateľov.

Etnografička Monika Vrzgulová vydala publikáciu, ktorá sa venuje aj u nás málo spracovanej téme – spomienkam nežidovských obyvateľov Slovenska na svojich židovských susedov. Zozbieraný materiál ukazuje, že jednotlivé kroky sa odohrávali „verejnosti na očiach“. Potvrdzujú to detailné opisy protižidovských opatrení, vedomosti o arizáciách, o dražbách opusteného židovského majetku po deportáciách. Aj keď napríklad na deportácie hľadeli neraz „spoza záclony, spoza plota, z vlastného dvora“, vedeli o nich. No hoci rodiny viacerých respondentov vo vzorke (evanjelikov, pravoslávnych, gréckokatolíkov) susedom aj pomáhali, celkový obraz napovedá, že to nebol „ich príbeh“.

Vedľa seba tak existujú odlišné „spoločenstvá pamäti“: Židoviek a Židov, čo prežili (tie sa u nás ešte podarilo zachytiť); „divákov“ a napokon bývalých aktérov, gardistov, arizátorov či ich genetických alebo mentálnych potomkov. Autorka cituje úvahu sociológa Neila J. Smelsera, ako dosiahnuť, aby sa „súkromná“ trauma stala „verejnou“. Vyžaduje si to spoločenské autority, ktoré ju dokážu presvedčivo prerozprávať.

A 15-ročný gymnazista zo Senice Marek Mach založil stránku Mladí proti fašizmu. Prekážali mu konšpirácie na Facebooku, ktorý hrá obrovskú rolu pri formovaní názorov jeho generácie: „Aj keď som proti Kotlebovi dokázal argumentovať, na webe nebolo miesto, kde by všetky fakty proti fašistom mohli mladí nájsť na jednom mieste.“

Nástup kotlebovcov do verejného priestoru tak vyvoláva nielen obavy a úzkosť, ale aj zvýšenú citlivosť i záujem časti verejnosti o historické korene dnešných javov.

A širšie ožíva zápas o kolektívnu pamäť. Netýka sa iba holokaustu, vzťahuje sa aj na iné obdobia našej problematickej minulosti. Národné divadlo uvádza hru stvárňujúcu praktiky Štátnej bezpečnosti i bolesť matky, ktorej syna pri pokuse o útek do Rakúska roztrhali pohraničiarske psy. Na Sliači sa zrodil pamätník pripomínajúci odchod posledných jednotiek sovietskych okupačných vojsk v roku 1991. A videli sme, ako búrlivo sa rozvírila spoločenská hladina, ale aj aktivita umelcov, občanov i politikov v úsilí o zrušenie Mečiarových amnestií.

Každý kamienok do takejto mozaiky nám umožní nielen lepšie pochopiť minulosť, ale aj účinnejšie sa brániť pred budúcnosťou sfarbenou dohneda.