Denník N

Tvorca i pedagóg v službe režimu

Ján Kulich na archívnej snímke TASR
Ján Kulich na archívnej snímke TASR

Vo veku 84 rokov zomrel Ján Kulich, uznávaný medailér i nekompromisný normalizátor slovenskej výtvarnej scény

Poslednýkrát sa meno sochára Jána Kulicha, ktorý zomrel v nedeľu vo veku 84 rokov, veľmi frekventovane pretriasalo v súvislosti s jeho sochou Svätopluka, ktorá stojí v areáli Bratislavského hradu od roku 2010. Kulich ju robil na objednávku vtedajšieho i terajšieho premiéra Roberta Fica.

Už samotný fakt, že práve jeden z hlavných normalizátorov slovenskej kultúry bol priamo oslovený na realizáciu tohto kontroverzného diela, vyvolal mnohé protesty, a rovnako odmietavo bola potom odbornou verejnosťou vnímaná aj výtvarná úroveň hotovej sochy. Po upozornení historikov musel Kulich aspoň prekryť puklicou gardistický dvojkríž, ktorý namodeloval jazdcovi do štítu.

V otvorenom liste, adresovanom najvyšším štátnym predstaviteľom, vtedy viaceré osobnosti výtvarnej a umenovednej obce napísali, že „v predvolebnom čase a bez odbornej diskusie ste do verejného priestoru arogantne umiestnili ďalší pseudosymbol, ktorým demonštrujete návrat k normalizačnej estetike“.

Problém s prechodom do figúry

Podľa sochára Jána Hoffstädtera bol „Kulichov návrat prepojený s politickými štruktúrami, tak ako bol s nimi úzko prepojený vlastne celý jeho život“. Bol členom komunistickej strany od svojich dvadsiatich dvoch rokov. Po nástupe normalizácie sa stal členom jej ústredného výboru a v rokoch 1973 až 1989 bol rektorom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave.

Ján Kulich sa narodil 31. decembra 1930 vo Zvolenskej Slatine. O jeho umeleckom talente svedčí skutočnosť, že už ako šestnásťročný študoval na pražskej Akadémii výtvarných umení medailérstvo. V tejto oblasti patril k medzinárodne uznávaným tvorcom, zobrazoval napríklad štúrovcov, ale aj ďalšie osobnosti ako Teréziu Vansovú, Štefana Krčméryho, Jána Čajaka a ďalších.

V začiatkoch svojej sochárskej tvorby vychádzal Kulich najmä z ľudových motívov, často sa v komornej tvorbe venoval portrétom. „Jeho modelárska zručnosť bola známa a na nej postavil svoju tvorbu,“ hovorí Hoffstädter. „Problémom však potom často bol prechod od portrétu do figúry, od skice do monumentálnych rozmerov. To je nakoniec aj sochársky problém Svätopluka.“

Zákazky pre cirkev

K najznámejším Kulichovým dielam patrí súsošie Pamätníka na Dukle, Pamätník SNP v Bratislave i v Partizánskom, socha kapitána Jána Nálepku v Stupave, Leninov pamätník v Žiline, socha milicionára v Bratislave či Jánošík v Terchovej.

Z novších prác je to okrem spomínaného Svätopluka najmä Vítanie, socha umiestnená pred budovou Národnej rady, ale aj viaceré diela s náboženskými motívmi. „Po roku 1989 za mu začalo dariť v zákazkách pre cirkev, ktorá vtedy intenzívne stavala nové kostoly a nikto nevedel reliéfny výjav na oltári resp. na vstupných dverách spraviť tak dobre ako on,“ hovorí filozof Fedor Blaščák, ktorý sa venoval výskumu dejín Katedry sochárstva VŠVU.

Pritom práve religióznosť v čase svojej rektorskej funkcie vyčítal niektorým svojim kolegom na VŠVU, napríklad Alexandrovi Trizuljakovi. Ten, rovnako ako Vincent Hložník či Jozef Kostka museli zo školy odísť. „Kulich neohrozene dominoval výtvarnej scéne jednak politicky, ale tiež čo sa týka lukratívnych kšeftov,“ hovorí Blaščák.

Produkt svojej doby

Podľa historičky umenia Zuzany Bartošovej bol Kulich produktom svojej doby. „Talentovaný mladý človek sa v 50. rokoch názorovo stotožnil so socialistickým realizmom. Uvoľnenie počas 60. rokov, keď sa u nás otvoril priestor pre avantgardné výtvarné tendencie, si vysvetlil len tak, že začal považovať nedokončené diela za definitívne, náčrtovosť za umelecký názor.“

Na tom by nebolo nič zlé, keby sa nebol podujal v sedemdesiatych rokoch byť lídrom normalizácie nášho výtvarného umenia. „Vtedy sa stotožnil s politickou mocou, kádroval kolegov a realizoval diela, ktoré nemali so skutočným umením nič spoločné: boli zhmotnením ideologických požiadaviek. V tomto duchu viedol ako rektor aj Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Toto jeho pôsobenie negatívne poznačilo generácie slovenských výtvarných umelcov,“ hovorí Zuzana Bartošová.

Teraz najčítanejšie