Denník N

Učiaci sa minister na učiacom sa Slovensku

Vari nebolo priveľmi trúfalé očakávať od ministra školstva Petra Plavčana, ktorý posledných dvadsaťpäť rokov pracoval na ministerstve, že rýchlo ponúkne jasné kontúry vlastných predstáv potrebných zmien. Zatiaľ sme však od neho nič konkrétne nepočuli.

Autor pôsobí ako profesor na FiF UK

Minister školstva sa strmhlav vrhol do reformy vysokých škôl. Potrebu koncepčných reforiem nikto nespochybňuje, ale návrhy ministerstva a ich tempo vyvolávajú dojem prihorlivého aktivizmu, nerešpektujúceho potrebu dialógu a neakceptujúceho zásadné pripomienky reprezentatívnych orgánov akademickej samosprávy.

V polovici marca ministerstvo školstva zverejnilo Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania Učiace sa Slovensko s tým, že šesť týždňov bude prebiehať pripomienkovanie zo strany verejnosti. Už minulú stredu však minister prezentoval dva návrhy zákonov: novelizáciu zákona o vysokých školách a nový zákon o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania. Obidva zákony sa týkajú kľúčových častí dokumentu Učiace sa Slovensko a navyše bodov, ktoré už koncom minulého roka kriticky pripomienkovali reprezentatívne orgány VŠ.

Negovanie komisie

Išlo tu o nastavenie akreditačného procesu (presun od objektívne aplikovaných kritérií platných pre všetkých „hráčov“ na poli vysokoškolského vzdelávania k subjektívnemu sebahodnoteniu a vnútornému systému zabezpečenia kvality) či o nápad obsadzovať miesto docentov a profesorov odborníkmi z praxe bez toho, aby splnili akademické kritériá na výučbu a vedecký výskum. Kritické pripomienky akceptované neboli, pripomienkový proces sa neskončil, no rozhodnutie už očividne padlo.

Navyše zákon o zabezpečovaní kvality – jeho obsahom je vytvorenie a činnosť novej akreditačnej agentúry – je v rozpore s princípmi, na ktoré kladú dôraz autori ministerského (?) dokumentu Učiace sa Slovensko. Tí zdôrazňujú väčšiu flexibilitu v procese akreditácie (vďaka možnosti akreditovať študijné odbory, nie programy ako doteraz), čo by mohlo vysokým školám pomôcť reagovať na vývoj a záujem študentov.

Z dokumentu Učiace sa Slovensko (a aj z návrhu zákona) priam srší negovanie činnosti Akreditačnej komisie. Kritika jej práce môže byť v konkrétnych detailoch iste aj oprávnená, ale bez jej doterajšej činnosti by boli verejné i súkromné vysoké školy v horšom stave a kvalita ich absolventov ešte nižšia, keďže viaceré žiadosti o akreditáciu bakalárskych, magisterských či doktorandských študijných programov boli také slabé (inými slovami, odborná úroveň garantov a spolugarantov nespĺňala ani minimálne kritériá), že neprešli komisiou, a teda na ne neboli prijímaní študenti.

Na rozdiel od Učiaceho sa Slovenska sa však návrh zákona explicitne nezmieňuje o možnosti inštitucionálnej či odborovej akreditácie, ale okrem čiastkových – a v mnohom pozitívnych (možnosť vyjadriť sa v priebehu procesu, presne stanovený časový rámec, posilnenie nezávislosti od ministerstva, postavenie akreditačnej agentúry zodpovedajúce európskym štandardom) – úprav konzervuje súčasný stav a v niektorých detailoch proces ešte komplikuje.

Ďalšia novela

Novela zákona o vysokých školách je takisto problematická. Učiace sa Slovensko deklaruje zámer analyzovať súčasný 150-stranový zákon o vysokých školách a navrhnúť jeho zjednodušenie. Ešte ani nezaschol atrament na tomto dokumente a už je v legislatívnom procese ďalšia novela opakovane novelizovaného zákona. Novela reaguje na zámer vytvoriť akreditačnú agentúru, no ponúka aj niektoré ďalšie parciálne riešenia. Navrhuje zrušiť kategorizáciu vysokých škôl podľa ich kvality, a to napriek odporu kvalitných univerzít a bez toho, aby ministerstvo ponúklo jasné argumenty pre svoj zámer.

Návrh novely obsahuje aj zámer vypustiť aktuálny odsek 2 § 75 stanovujúci povinnosť všetkých tvorivých zamestnancov vyvíjať vedeckú, vývojovú či umeleckú činnosť. V súlade s touto filozofiou (aj v súlade so zámermi dokumentu Učiace sa Slovensko) zákon navrhuje možnosť menovať odborníkov z praxe na pozície docentov a profesorov, pričom by mali následne do šiestich rokov získať príslušný vedecko-pedagogický titul.

Neviem, či nájdeme na Slovensku inú pracovnú pozíciu, ktorú možno zastávať bez príslušnej kvalifikácie a kde je alternatíva doplniť si vzdelanie do šiestich rokov od jej obsadenia. Navyše nie je celkom jasné ani to, či pri obsadzovaní postov docentov/profesorov odborníkmi z praxe sa od uchádzačov bude požadovať aspoň ukončené doktorandské štúdium. Oslabovanie významu vedeckej činnosti ako podmienky pôsobenia na vysokej škole, nota bene univerzite, nemôže prispieť k opakovane deklarovanej potrebe zvýšiť kvalitu vzdelávania.

Čo by malo byť na konci

Vari nebolo priveľmi trúfalé očakávať od súčasného ministra školstva Petra Plavčana, ktorý posledných dvadsaťpäť rokov pracoval na ministerstve (ak si odmyslíme jeho rýchlu a úspešnú akademickú kariéru, po ktorej sa nezachovalo veľa stôp) v sekcii vysokých škôl a dlhé roky zastával aj post generálneho riaditeľa tejto sekcie, že problematike vysokoškolského vzdelania bude rozumieť a rýchlo ponúkne odbornej verejnosti jasné kontúry vlastných predstáv potrebných zmien aspoň na najvyššom stupni vzdelávania. Zatiaľ sme však od neho nič konkrétne nepočuli: k príslušnej časti dokumentu Učiace sa Slovensko sa zásadne nevyjadril a nikto v tejto chvíli netuší, aký je jeho názor na prezentované ciele reformy a do akej miery sa s nimi vôbec stotožňuje on a „jeho“ ministerstvo. Návrhy zákonov vytvárajú dojem, že na ministerstve vládne chaos, koordinácia procesu sa vymkla z rúk a pravá ruka nevie, čo robí ľavá – pričom nie je jasné ani to, ktorá z nich je tá ministrova.

Návrhy obidvoch zákonov prispejú ku kvalite vysokoškolského vzdelávania skôr marginálne (napríklad možnosťou interdisciplinárnych študijných programov) a nie je celkom pochopiteľné, prečo ministerstvo takou rýchlosťou presadzuje práve tieto zámery. Čo vysoké školy naozaj potrebujú, je v prvom rade väčšia flexibilita pri vytváraní študijných programov (pomyselnú „doložku najvyšších výhod“ v podobe inštitucionálnej akreditácie by malo dostať najprv iba tých 4-5 vysokých škôl, ktoré v uplynulej komplexnej akreditácii dopadli najlepšie), uvoľnenejšie ruky v personálnej politike, odmeňovaní a vnútornej organizácii, zachovanie kategorizácie vysokých škôl, výraznejšie premietnutie týchto kvalitatívnych rozdielov aj do zásadných rozdielov pri financovaní a prísne dbanie na existencii externého systému kontroly kvality pedagogickej, ale aj vedeckej činnosti.

A iste by bolo načase aj otvorene si povedať, že na konci naozaj reformného procesu by niektoré verejné a súkromné vysoké školy – respektíve niektoré ich fakulty – mali zaniknúť, pretože svojím predstieraním vysokoškolského vzdelávania a výskumu iba kazia meno školám, ktoré sa o to poctivo usilujú.

Teraz najčítanejšie