Ak trčíš nad čiarou ponoru, zastrelia ťa

Píšem v rýchlosti, pôvodný text som vymazal. Naschvál. Bol len o čítaní starých novín, chrániacich požičané knihy. Čítam: Parížske ulice po máji 1968 upratali, aj po Pražskej jari, dlažobné kocky uložili na ďalšiu revolúciu a vývoj spoločnosti hurá vzad. Upálenia Palacha tutlali, tie v Saigone boli ďaleko, a do novín sa ticho vrátila socialistická nuda.

Poznáte Kafku? Nie Franza, ale vtipného priateľa môjho starého otca? Oboch znárodnili. Sedávali pod viničom, vybalili desiatu a čítali pokrkvané noviny. „Zmenilo sa všetko, ale v novinách nič. Pamätáš, ako prišiel pred Vianocami 41 do hostinca monsignor Šiška? Tiež vytiahol pokrčené noviny, prepytujem Gardistu, a najedovane povedal (trnavský prízvuk): ´tak sme Amerikánom vyhlásili vojnu… a já som just tam s Masarykom podpisuval Picburskú dohodu! My a vojnu? Im? Šak je to lútkové dyvallo! Somári! Ide blcha ze slonom po moste, most sa trase. Blcha: očuješ, jak sa pod nama trase?“

Humor zachraňoval pri čítaní Gardistu, počas ľudovej demokracie aj v normalizačnom fádne. Ľudia sa utiahli na chalupy a ak sa niečo dialo, tak ďaleko. O Ulrikinom ľavicovom terorizme sa písalo opatrne, prečo by aj, útočili na kapitalizmus, o arabskom tiež nie, to boli zas spojenci proti svetovému sionizmu. Štýl frontového spravodajstva „na fronte je kľud“. Humor, okrem Žartu, kde škodil, aspoň pomáhal.

„Pamätáš“, pokračoval pán Kafka, „na Piave nás nahnali do člnov. Keď si trčal nad čiaru ponoru, trafili ťa Taliáni, ´arditi´, ak si ležal pod ňou, zastrelil ťa rakúsky oficier. Zurvalo sme hľadali svoju čiaru ponoru.“

Padla Železná opona, v novinách niekde písali pravdu, niekde strašili. Kde bola zem, je voda, aj humoru je menej. Kompas zlyháva. Raz vojna proti USA, ping, inokedy láska k Rusku, pong. Obavy z brexitu (mníchovský nakoniec nedopadol najhoršie), Turecka, Trumpa? Čítal som o obavách z nejasných krokov nového prezidenta. Lenže bol o Reaganovi. Pôvab starých novín. Koľko trvala britská prítomnosť v EÚ (už bez nezapadajúceho slnka) a koľko nie? A Turecko? Mehmet Dobyvateľ sa rodí raz za tristo rokov.

P.S. Optimálnu čiaru ponoru hľadal kapitán na parníku Pentcho aj pešiak Kafka. Žijeme na hranici – tam je horúco vždy. Jeden strýko prešiel, druhý zomrel  – ani zem sa z brehov nevyleje tak rýchlo. Potichu čítajme knihu „Ale snad i pro toto jsme žili, ne?“, gejzír myslenia a čistej nádhery jazyka sociológov Petruska a Bútoru a hlasno choďme do Divadla Polárka v Brne na Tadeusza Slobodzianeka „Naše třída“.