Denník N

Čo sa komunisti naučili od ľudákov

Ilustrácia z dobového časopisu
Ilustrácia z dobového časopisu

Zatýkanie ľudí bez obvinenia či väznenie bez súdu – to nie sú len metódy komunistov od 50. rokov.

Zatýkanie ľudí bez obvinenia či väznenie bez súdu – to nie sú len metódy komunistov od 50. rokov. Už pred nimi ich začal používať režim Slovenského štátu. Spomienky obetí Tisovho režimu dnes počuť zriedkavejšie, historička Marína Zavacká však objavila zabudnutú knihu, ktorá praktiky tých čias verne pripomína.

„Bože, prečo musím trpieť? Čo som vlastne spravila?“ Na pálčivú otázku Mária Janšáková nedostávala odpoveď. Držali ju vo vlhkej a studenej väzenskej cele so slamníkom namiesto postele.

Mária Janšáková
Mária Janšáková

Dokonca ani vyšetrovateľ odpoveď nepoznal, len raz stroho poznamenal: „Rád by som Vám to povedal, milosťpani, ale sám neviem, prečo. Veď niečo priznajte, budete mať nižší trest.“

Takmer dva mesiace žila Mária Janšáková v ilavskej väznici a nedozvedela sa prečo. Neuchránilo ju ani to, že bola manželkou úspešného a dôležitého štátneho úradníka.

Ba možno práve poslušnosť manžela bola motívom, pre ktorý Máriu uvrhli do väzenia, domnieva sa historička z Historického ústavu SAV Marína Zavacká.

Práve ona objavila zabudnutú knihu Márie Janšákovej z roku 1946, náhodou, keď listovala ženskými povojnovými časopismi a naďabila na zmienku o titule „Cela č. 20“. Ten príbeh sa odohral pred 75 rokmi a bol svedectvom o temnom režime Slovenského štátu.

Cela č. 20

„I vraha, keď zatvoríš, súdia, vyslýchajú, zvážia poľahčujúce okolnosti, dajú mu obhajcu, privedú mu kňaza,“ píše Mária Janšáková vo svojej knihe. Nebola sama, kto cítil túto nepochopiteľnú nespravodlivosť. Do samotiek ilavského zaisťovacieho tábora odložil Tisov režim ďalších domnelých nepriateľov štátu: spisovateľa Ela Šándora, veterána československých légií v Rusku Antona Granatiera, bolerázskeho farára Macháčka či poľského grófa Zamojskeho, ktorý vlastnil panstvo v Starej Ľubovni a jeho poľský pôvod zakladal podozrenie zo spolupráce s novým „nepriateľom“.

Hoci väzni spolu nesmeli hovoriť ani pri krátkych prechádzkach na dvore či pri práci, keď aspoň na krátky čas opustili samoväzbu, Mária Janšáková spoznala príbehy svojich ďalších spoluväzenkýň, obyčajných ľudí. Vrátane vdovy s dvoma malými deťmi, ktorá pracovala ako poštárka. Niekto sa ulakomil na jej miesto a do tábora sa dostala pre udanie, že je „čechoslovenka“. Bolo to krátko po prejave ministra vnútra Alexandra Macha, ktorým vyzval začať s „čistením verejného života“ a novozriadený zaisťovací tábor Ilava sa zásluhou iniciatívnych udavačov naplnil novými obyvateľmi. Spájalo ich niekoľko spoločných znakov – žiadny súd, žiadna možnosť obhajoby a uväznenie, o ktorom sa nedalo predpokladať, ako dlho potrvá a ako sa skončí.

Vážna obava

Počas existencie tábora Ilava ním prešlo viac ako tri tisíc ľudí. Už v prvom transporte na jar 1939 boli traja poslanci, dvaja senátori, traja novinári, predseda Slovenskej národnej strany a herečka Slovenského národného divadla,“ spomínal po vojne v svojej knihe jeho účastník, neskorší politik Demokratickej strany Jozef Lettrich.

Dôvody, pre ktoré v nich nešťastní väzni končili, boli rôzne. Často to bývali „komunisti“, ale táto nálepka sa používala na hocikoho. Potom šíritelia „poplašných zvestí“, ktorých s blížiacou sa vojnou bolo neúrekom, a rôzni „buriči“. Evanjelici, čechoslovakisti, ľudia nesúhlasiaci s prenasledovaním židov, aj starí ľudáci, ktorí sa nestotožnili s radikálnym smerovaním strany.

Tisov režim si zatýkanie zjednodušil nariadením s číslom 32, ktoré od marca 1939 umožnilo ministrovi vnútra, aby podľa vlastného uváženia nechal:

… väzbou zaistiť osoby, ktoré svojou doterajšou politickou činnosťou vzbudili alebo vzbudzujú vážnu obavu, že budú prekážkou v budovaní Slovenského štátu.

Hneď v ďalšom paragrafe upravuje aj to, že na tento účel zriadi zaisťovací tábor Ilava.

Nariadením 32 sa vytvorila sa situácia, keď podkladom na uväznenie mohlo byť obyčajné udanie zo strany neprajníkov.

Okrem zaistencov existovali aj politickí väzni – ich počet počas rokov 1939-1945 prekročil 3500, pričom niektorých z nich po tom, čo si odpykali riadny trest, ešte rovno od brány väznice zobrali do Ilavy.

Vzorná rodina

Keď Marína Zavacká skúmala príbeh Márie Janšákovej, zistila, že paradoxne mala z ľudáckeho pohľadu ideálny kádrový profil: „Bola Slovenka, katolíčka so stredoškolským vzdelaním, bola aktivistkou Živeny a manželkou národovca, ktorý bol za Uhorska väznený osem mesiacov za svoje články o Černovej a neskôr pôsobil asi vo všetkých sférach kultúrneho života. Lenže boli obaja demokrati, to stačilo na problémy,“ vysvetľuje historička.

Jej manžel Štefan Janšák bol váženou osobnosťou a pre mnohých aj legendou. V roku 1919 bol členom československej diplomatickej delegácie na rokovaniach v Paríži o hraniciach. Bol jedným zo zakladateľov slovenskej archeológie, veď už v roku 1928 sa mu podarilo odkryť keltské opevnené sídlisko na vrchu Pohanská. Stihol byť aj predsedom Spolku československých inžinierov na Slovensku a pracoval i v ďalších združeniach. Ako stavebný inžinier a výborný organizátor sa profesijne uplatnil v rezorte verejných prác. Skrátka osoba, ktorú by vo svojich službách rád privítal aj novovznikajúci štát.

Okrem toho bol však Štefan Janšák aj blízkym priateľom s generálom Rudolfom Viestom, ktorý stál krátko po rozbití Československa pri zrode prvej odbojovej organizácie proti nacizmu Obrane národa. Jej cieľom bolo pomáhať najmä prenasledovaným z Protektorátu, ktorí sa mali cez Slovensko presunúť do Maďarska a odtiaľ ďalej do Juhoslávie, aby ušli do Francúzska a Anglicka, kde by mohli pôsobiť v zahraničnom odboji. Tak ako sám Viest.

„Štefan Janšák roky viedol spoločnosť Aliance Francaise v Bratislave, teda rodina mala kontakty so všetkými oficiálnymi hosťami z Francúzska. Zrejme práve to začalo byť v septembri 1939 „neúnosné“, pretože Francúzsko, prvý cieľ demokratických utečencov z ČSR, sa stalo vojenským nepriateľom,“ vysvetľuje historička.

Nebezpečný cudzí jazyk

Pri popise pýtali sa ma na znalosť cudzích jazykov, pretože ona je súčasťou vlastizradnej činnosti, ako som sa neskoršie dozvedela. Neviem, z čoho vyšla táto myšlienka, ale súčasný politický režim je toho názoru, že Slovák znajúci anglicky alebo francúzsky je už touto skutočnosťou nebezpečný Slovensku. Z obavy pred temnou komorou som trochu v rozpakoch, čo mám priznať. Za to Elo Šándor s hrdosťou sa prihlásil k češtine, ruštine a srbčine.

Absurditu uväznenia potvrdzujú i kedysi utajené dokumenty Prezídia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, z 8.septembra 1939, ktoré sa dnes nachádzajú v Slovenskom národnom archíve. Dôvod na uväznenie bez súdu videli v rezorte vnútra takto:

Janšáková, inžinier Franz a nejaký Čech Nedvický z Mestskej sporiteľne rozširujú nepravdivé správy, že do Bratislavy dôjdu Francúzi, že Nemci postrieľajú Bratislavčanov na stá od radu, keď nechceli ísť proti Poliakom. Na klinike profesora Filu sa štve proti vláde.

Manželka sa  stala pravdepodobne v tomto prípade prostriedkom, ktorým si štát snažil vydieraním vynútiť poslušnosť  jej manžela. „Jeho znalosti boli pre režim dôležité, ale ako statočného človeka by ho zlomili zrejme ťažko. Vyzerá to tak, že to skúsili cez manželku,“ hovorí Marína Zavacká.

Metódami sa tak Tisov režim priblížil k boľševickému Rusku. „Príkladom môže byť hoci manželka Stalinovho osobného tajomníka Poskrebyševa, ktorú nechal Stalin zavrieť do gulagu. Vravelo sa, že ho dokonca donútil formálne pripraviť na podpis jej zatykač. Nakoniec, aj tie cudzie jazyky ako priťažujúca okolnosť boli zo sovietskych procesov už známe.“

Štefanovi Janšákovi nezostávalo nič iné, iba poslúchať, žiadať, doprosovať sa. Nielen aby jeho manželku pustili, ale tiež, aby jej chorej v samoväzbe vo vlhkej kobke s plesnivými stenami povolili aspoň vitamíny či teplejšiu prikrývku. „Treba si uvedomiť, že hoci už bol v tom čase vynájdený, ešte stále nebol k dispozícii penicilín a každý zápal pľúc mohol byť pre organizmus smrteľný,“ hovorí Marína Zavacká.

Ilustrácia z dobového časopisu
Ilustrácia z dobového časopisu

Horšie ako za Uhorska

Štefan Janšák, hoci mal osobnú skúsenosť s väzením, musel byť z okolností zadržania svojej ženy šokovaný. Podmienky za ľudáckeho režimu boli horšie nie len v porovnaní s prvou Československou republikou, ale aj od čias Uhorska.

„Väzeň, aj kriminálny, no politický o to viac, mal tradične uznané práva, ktorých sa mohol domáhať. Napríklad slovenskí národovci prenasledovaní za Uhorska mali advokátov, mali na súde novinárov na svojej strane, tí písali reportáže o ich obhajobe a burcovali verejnosť. Vo väzení smeli čítať tlač aj knihy, mnohí tam aj knihy napísali, smeli si nechať nosiť lepšiu stravu, vlastné teplé oblečenie, pri práci spolu hojne debatovali… Zaistencom v Ilave to všetko upreli,“ hovorí Zavacká.

Poriadok zaisťovacieho tábora Ilava bol však iný, Mária Janšáková vo svojej knihe píše, že ako „politickí“ väzni to mali omnoho ťažšie než tí kriminálni.

Zaistené osoby nesmú čítať noviny a knihy, výjmúc kníh modlitebných. Zaistené osoby nesmú prijímať ani odosielať korešpondenciu; nesmú prijímať tiež žiadne návštevy. Výnimočne môže správca tábora povoliť mesačne raz, aby zaistená osoba podala svojmu manželovi (svojej manželke) správu, ktorej obsah skontroluje správca tábora a vytrie z nej všetky údaje, týkajúce sa života v tábore.“ 

Otázkou, na ktorú nikto nepoznal odpoveď, bolo najmä to, dokedy všetko potrvá. Pocity plné strachu a neistoty z celej situácie prezrádza vo svojej knihe aj Mária Janšáková, keď píše o tom, ako ich ešte z vyšetrovania v Bratislave majú odviezť na neznáme miesto. Spovedá sa aj zo svojich obáv, že skončia ako väzni v nacistickom Nemecku, spomína dokonca koncentračný tábor Dachau.

„Janšákovej úvaha o Dachau bola logická, pretože tam už boli internovaní viacerí československí politici – Slováci, ktorých pozatýkalo gestapo v Protektoráte. Vtedy sa to čerstvo týkalo Ivana Markoviča, bývalého ministra, sociálneho demokrata, ktorý cestou na Slovensko dostal varovanie, že je na zozname pre Ilavu, a tak sa vrátil do Prahy. Z nacistických lágrov sa už živý nevrátil. A naopak, na školení, ako také inštitúcie zakladať a viesť,  bol v júli 1939 v Dachau popredný predstaviteľ Hlinkovej gardy Karol Murgaš,“ hovorí Marína Zavacká.

Iba mlčať

Múry ilavského zaisťovacieho tábora pre nepriateľov štátu opúšťala Mária Janšáková na konci októbra 1939 na prezidentskú amnestiu – spojenú s voľbou Jozefa Tisa. Pri bráne sa však amnestovaní striedali s transportom nových zaistencov. Uvoľňovali teda miesto  tým, ktorí boli z najrôznejších príčin ďalšou „vážnou hrozbou.“

Pri odchode museli prepustení podpísať strohý úradný dokument – „osvedčenie.“

Podpísaný … na čestné slovo prehlasujem, že sa do jedného roku do verejného života miešať nebudem, väčším spoločnostiam sa vyhnem a budem sa zdržovať zbytočného kritizovania činnosti verejných činiteľov, ba naopak svojich spoluobčanov upozorním k poslušnosti a trpezlivosti. Beriem na vedomie, že som len podmienečne prepustený zo zaisťovacieho tábora a že budem tam opäť dopravený, keby moje chovanie zavdalo príčinu k pohoršeniu, alebo k znekľudneniu pomerov.

Keďže o tom, čo prežila, Mária Janšáková nesmela s nikým hovoriť, stali sa jej spoločníkmi iba papier a pero. Napriek tomu, že sa skutočne po svojom prepustení utiahla celkom do seba a prerušila všetky kontakty so svojimi priateľmi, o väznení manželky vysokého úradníka sa začali po Bratislave šíriť najrôznejšie fámy. A len krátko po jej prepustení, napísal nešťastný manžel na prezídium ministerstva vnútra, ktoré patrilo pod obávaného Alexandra Macha, emotívny list. Aj ten sa zachoval v Slovenskom národnom archíve.

Dňa 29. októbra bola prepustená moja pani zo zaisťovacieho tábora v Ilave. Pri svojom odchode podpísala tak, ako ostatní prepustení väzni záväzok, že o svojom pobyte tamže s nikým nebude hovoriť a žiadne správy nikomu nepodá. Moja pani tento svoj záväzok aj korektne plní. Absolútne a s nikým sa nestýka, z domu vychodí len aby šla k lekárovi a obstarala potrebné nákupy. Pri tom sa zdržuje akéhokoľvek styku i so známymi osobami, ba priamo sa im vyhýba. Činím toto hlásenie z toho dôvodu, aby nebola moja pani prípadne braná na zodpovednosť za porušenie svojho sľubu a aby nebola obviňovaná zo skutkov, ktorých sa nedopustila.

Práve to, lepšie ako čokoľvek iné, ilustruje ovzdušie strachu, ktorého prvé náznaky sa začali postupne premietať do verejného aj súkromného života. Začínajú sa v ňom čoraz častejšie odhaľovať totalitárne prvky, kde nový režim vstupuje ako nepozvaný hosť svojim občanom rovno do kuchyne a uzurpuje si priestor ich najosobnejšieho života – chce kontrolovať to, s kým sa majú slobodne stretávať, čo môžu slobodne hovoriť alebo čo si môžu slobodne myslieť.

Hoci štátny aparát nebol ideálny ani predtým, nový režim účinne likviduje krehké demokratické inštitúty, ktoré sa budovali predchádzajúcich 20 rokov a stali sa súčasťou bežných životov. Skúsenosti s prvou neslobodou, lámanie charakterov a likvidácia demokratických inštitúcií uľahčili koniec koncov neskôr cestu aj druhej totalite.

Podobné bolo, že sa burcovalo proti všetkému, čo bolo iné než oficiálna doktrína – proti liberalizmu, západným demokraciám ako nepriateľom, namiesto slova „ľud“ a „pracujúci“ sa však účelovo skloňovalo slovo národ.

„Mnohé z inštitúcií a mechanizmov, ktoré dnes verejnosť vníma ako „komunistické“, na území Slovenska zaviedli už ľudáci. Komunistom stačilo ich zdokonaliť a využiť vo svoj prospech,“ upozorňuje Marína Zavacká

„Prečo to všetko muselo byť? Načo toľko nezavineného utrpenia a krivdy? Azda mi budúcnosť dá uspokojivú odpoveď,“ zamýšľala sa vo svojej knihe v roku 1939 Mária Janšáková.

Nezaradené

Teraz najčítanejšie