Názor architekta: Bez plánu to nejde

Príručky kuchynskej psychológie sa zhodujú, že je dobré mať nejaký plán. Keď nevieš, kam sa chceš zajtra dostať, tak nevieš, či dnes ideš dobrým smerom. Môžeš sa riadiť len pocitmi, nechať sa unášať prúdom udalostí, ale len ťažko okolo seba vybuduješ niečo zmysluplné. O 30 rokov sa zobudíš, nič si nepamätáš, bývaš u mamy a kŕmiš holuby.

S mestom je to podobné – keď nemáme plán, nevieme, či je toto rozhodnutie alebo tento dom pre mesto dobrý, alebo zlý. Bez plánu nevieme robiť dlhodobé rozhodnutia a bohužiaľ (alebo vďakabohu) je každé rozhodnutie o architektúre relatívne dlhodobé rozhodnutie.

Našťastie máme plán. Volá sa územný plán. Ten bratislavský sa volá honosne: Územný plán hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a je to v podstate jediný zákonný nástroj, ktorým môže mesto ovplyvňovať, ako bude vyzerať a fungovať o 30 rokov. Má jediný problém. Ťažko sa v ňom hľadá nejaký plán.

Neexistujú, ale aj tak ich stále vidíme

Uznávam, že nie je ťažké byť alergický na slová ako plán, vízia či koncepcia. Človek na ne narazí len v korporátnom newspeaku alebo predvolebnej kampani. Má vôbec zmysel niečo plánovať? Dá sa plánovať 30 rokov dopredu?

Pred tridsiatimi rokmi, v roku 1985, Peter Nagy spieval „Sme svoji“ a v Bratislave sa stavala prvá zastávka metra. Z dnešného pohľadu sa zdá, že nejaké plány z roku 1985 sú nám dnes nanič. Aj tak bolo nakoniec všetko inak. Bohužiaľ, nie je to tak.

Tvorili sa trasy diaľnic mestom, na mape mesta sa kreslili ryhy, ktoré dnes nevieme prekonať. V Petržalke sa „zabudla“ dobudovať občianska vybavenosť, čo dodnes dobiehame obchodmi v škatuliach na každej križovatke a takmer každý Petržalčan chodí za prácou cez Dunaj. Vtedajšie rozhodnutia a plány boli pre dnešnú tvár Bratislavy zásadné.

Plán, ktorý nespája, ale rozdeľuje

O Alexandrovi Veľkom sa hovorí jedna príhoda. Na vojenskej porade kreslil pravítkom trasu, kade mala viest dôležitá cesta. Do dráhy ceruzky však strčil prst a tá nadskočila. Všetci sa ho tak báli, že cestu postavili aj so zákrutou na rovinke. Tá zákruta sa vraj dá stále niekde nájsť.

Náš územný plán je plný takýchto nevysvetliteľných detailov, ktoré sú záväzné, aj keď sú kreslené v obrovskej mierke. Chcel by regulovať každý meter štvorcový, ale ťažko sa v ňom hľadá nejaká celomestská koncepcia.

Funkcie sú rozdelené na farbičky, zelená je dobrá a nedotknuteľná, žltá tiež (šport), károvaná (stabilizované územie) je tá, kde by sa už veľmi nemalo stavať, ale je to tam najjednoduchšie, lebo tam nie sú jasné pravidlá. Červená, ružová a oranžová – to sú tie zlé developerské – sú definované tak, aby sa dali stavať buď kancelárie, alebo bývanie – a funkcie sú vo zvláštnom pomere. Nedajbože by to chcel niekto mixovať tak, ako sa to v normálnom meste má.

Občianskej vybavenosti (to je tá červená farba) by sme v Bratislave mohli postaviť toľko, že sa k nám môže rovno presťahovať celá európska administratíva z Bruselu, ale územia, kde by mohlo vzniknúť kompaktné polyfunkčné pestré mesto, takmer nemáme.

Je to koberec zošitý z rôznych záujmov a nápadov. Namiesto toho, aby spájal mesto do jedného kompaktného a prepojeného celku, ho krája a rozdeľuje.

Ani náhodou nechcem povedať, že plánovanie je jednoduché a každý obyvateľ mesta by mal rozumieť územnému plánu. Je to sofistikovaný nástroj, ktorý tvoria odborníci, a patrí do rúk odborníkom. Bratislava ani nie je jediným mestom, pre ktoré je tvorba a potom aplikácia dobrého územného plánu sizyfovská úloha. Ale myslím si, že by nám to išlo lepšie, keby územnému plánu predchádzal nejaký základný plán.

Aká je Bratislava

V histórii je veľa príkladov, keď tento plán vytvorila jedna výrazná osobnosť (Paríž), rodina (Florencia) alebo firma (Zlín). Predefinovala pravidlá a zmenila celé mesto na svoj obraz.

Aj dnes sú príbehy úspešných miest spojené s vizionármi a odborníkmi, ale úspešné mestá majú svoje mestské povedomie. Tvoriť ho môže len pár vecí, ktoré obyvatelia napríklad Viedne, Ľubľany alebo Prahy vedia o svojom meste a na ňom sa stavajú zásady územného plánu.

Máme my mestské povedomie? Vieme, ktoré hodnoty Bratislavy sú jasné a nedotknuteľné? V čom je toto mesto špecifické? V mestskom povedomí Bratislavy je hádam len to, že cez mesto tečie Dunaj a na kopci máme hrad. A pritom Dunaj poriadne nevyužívame a na Hrade akurát vedieme kultúrne vojny.

Myslím si, že Bratislava nemá povedomie, ale podvedomie. Vzťah k mestu máme schovaný v pocitoch a spomienkach. Nikdy sme neboli nútení ich vytiahnuť von a formulovať. Zatiaľ sa nám mesto mení pred očami a my máme pocit, že to nie je správne. Skrátka to cítime. Ale nemusí to tak byť. Či sú tieto zmeny dobré, alebo zlé, by sme vedeli povedať len vtedy, ak by sme mali nejaký plán.