Arménsko: reportáž o jednom tragickom osude

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Do Jerevanu ma dostali omyl a povinnosť. Európsky parlament vysiela pozorovateľské misie na voľby do krajín, kde je nestabilná situácia a kde si to, samozrejme, krajina želá. Arménsky prezident Sargsyan, s ktorým sme mali vcelku otvorený rozhovor, si to prial.

Nechodím na takéto misie, je to fakt drina a niečo pre nadšeneckú omladinu, ktorá má silu ešte po polnoci (po sčítaní hlasov) vyraziť do nočných klubov. No keďže konflikt o Náhorný Karabach patrí do môjho portfólia a názor Azerov poznám z prvej ruky – Baku som navštívil dvakrát, aj utečenecké tábory –, tak bolo načase poznať aj názory Arménov. A spomenul som si aj na svoju študentskú túžbu ísť študovať do Jerevanu stredovekú arabskú logiku, intenzívne rozvíjanú predovšetkým Al Farábim, znalcom a prekladateľom Aristotela.

Tak som sa teda na misiu prihlásil, aby som mesto svojej študentskej túžby videl na vlastné oči. Uvidel, ale v prvý deň nadránom, keď máte najsviežejšiu pamäť, sa mi celkom zreteľne vynorilo, že to mesto mojej túžby bolo vlastne Alma Ata. Ale čo, už som bol v Jerevane, ktorý má, mimochodom, tiež slušnú nielen arabskú, ale aj perzskú, helénsku či kresťanskú vzdelanosť. A ako mesto sa pokladá za jedno z najstarších kontinuálne obývaných na svete.

Tradičný celodenný kolotoč, rozhovory s ministrom zahraničia, domácimi médiami, občianskymi združeniami, politickými stranami – každý má svoj uhol pohľadu, boľačky, sťažnosti, vieru aj beznádej. Krajina zovretá vo zveráku ruských záujmov a kaukazskej geopolitiky, vo vojnovom konflikte s Azerbajdžanom, s historickou aj psychickou traumou z tureckého vyvražďovania na sklonku prvej svetovej vojny, dodnes zápasiaca za uznanie týchto masakrov za genocídu; národ, ktorý vykonával vlastnú suverenitu tak nanajvýš rok ako povojnová republika, obsadená boľševickými vojskami; samostatná po rozpade Sovietskeho zväzu, ale až podnes sa jej nepodarilo usporiadať normálne parlamentné a demokratické fungovanie štátu.

Ruský vplyv je tu priam viditeľný, oligarchovia si nezakryte rozdelili krajinu, neskrýva to ani prezident počas nášho rozhovoru, skôr poukazuje na zložitosť riešenia. Áno, nie je to westsminsterská demokracia (hoci aj tej by som všeličo vedel vyčítať). A prezident je nepochybne tiež minimálne v orbite niektorého z oligarchov.

Voľby sa začali, som vo volebnej miestnosti v niektorej jerevanskej škole: prípravy sú v poriadku, miestnosť plná aj iných pozorovateľov, OBSE, Amnesty International, politické strany a my. Ľudia majú záujem, miestnosť sa plní tak, že predsedníčka volebnej komisie dáva príkaz nepúšťať dnu viac ako 15 voličov. Vonku je už dlhý rad či skrumáž a počujem nejaký krik. Idem sa pozrieť von. A tu chlapík organizuje ľudí, niečo vykrikuje, pýtam sa policajta, kto to je – občiansky aktivista.

Najprv som si pomyslel, že dáky pošahaný, pri verejných aktivitách sa takí vždy vynoria, pozorujem ho, odfotil som si ho, znervóznel, vymotal sa z davu a vidím, že konzultuje naokolo s jemu podobnými chlapcami. No skúsenosť a ňuch s takýmito týpkami mám, jasné, miestna mafia, nič iné. No vo volebnej miestnosti samotnej všetko prebieha organizovane, identita sa zisťuje odtlačkom prstov na prístroji (zariadenia dodané EÚ spolu s kamerami, ktoré sledujú objektivitu a nestrannosť priebehu volieb).

Odchádzame do provincií Ararat a Armavir, máme kompletné zoznamy volebných miestností a môžem podľa vlastného výberu ísť, do ktorej chcem. Som prekvapený, všade sú informovaní, privítajú ma, dokonca v jednej obci mi aj predčítali zákon o voľbách. Vždy si zoberiem nabok predstaviteľov opozičných strán, pýtam sa ich na názor, manipulácie, ovplyvňovanie… Viditeľne aj počuteľne sú spokojní. Krátka prestávka na obed, pokračujeme a o ôsmej večer idem na sčítavanie hlasov do malej dedinky na konci cesty: všetko prebieha podľa zákona, sledujem orlím zrakom každý pohyb, kontrolujem počty, všetko sedí.

Aj keď ostatní kolegovia mali aj negatívne skúsenosti, naháňanie hlasov a ovplyvňovanie organizovanými skupinami boli celkom bežné, mňa zarazilo aj niečo iné. Nie chudoba, viditeľná na každom kroku, to by mi tak neprekážalo, poznám veľkú časť chudobného sveta a komunít. Nie, zarazila ma zanedbanosť, doslova akási opustenosť, nestarostlivosť, chátranie všetkého: domov, plotov, záhrad, polí, blatových ciest, a ak bola nejaká asfaltová, tak rozbitá na padrť.

Občas sa s takou zanedbanosťou stretnem v juhoamerických slumoch či afrických townshipoch, ale to je typická mestská bieda z nezamestnanosti a migrácie. No vidiek, aj ten africký kmeňový, je síce v našich očiach chudobný, ale usporiadaný, rotundové domky a záhrady upravené, pestuje sa, a keď miestnym deťom rozdám po cukríku, hneď ma rodičia volajú dnu a chvália sa svojím obydlím.

Nezistil som, prečo je to v Arménsku tak, ale možno preto, že sa vidiečania sťahujú do miest, opúšťajú dedinský život. Je asi prečo: Jerevan je vibrujúca metropola, vyše miliónová, vo výstavbe, s ponukou najmodernejších značiek od elektroniky po ošatenie, plná príjjemných kaviarní, nočného života.

Frank Engel, luxemburský poslanec Európskeho parlamentu od pravičiarov, sa odhodlal zasvätiť ma do arménskej gastronómie, skvelá a ešte aj víno sa im darí dorobiť – a to som veľmi kritický a preberavý jazýček, pokiaľ ide o rôzne „národné“ gastronomické hrdosti. Slávne brandy Ararat nestálo za nič. Ale kuchyňa skvelá, obzvlášť kozacina a ryba sterlet. A tak som zistil, že Frank, ktorý mi, mimochodom, vždy pripomenie svoj kamarátsky vzťah k Ivetke Radičovej, sa nielen zamiloval do arménskej kuchyne, ale aj do dievčiny a už organizuje svadbu, a to priamo v Náhornom Karabachu.

Mohla by to byť krásna a vyspelá krajina. Nevie sa však oslobodiť z nešťastného geopolitického zovretia. Vie, že je len nástrojom ruskej politiky, ale nemôže sa z nej vymaniť, lebo by sa hneď dostala do spárov geopolitiky: Turecka, Azerbajdžanu, Iránu. Vie, že Európska únia je jedinou nádejou, bolo to cítiť vo všetkých rozhovoroch, až po prezidenta. Úsilie o úzku spoluprácu je citeľné, ale aj strach z ukrajinského vývoja… Dala svetu Arama Chačaturjana aj Charlesa Aznavoura, ale jej osud je a ešte dlho bude tragický.