Denník N

Zbogom, Vojvodina. Ako sa žije v kraji, odkiaľ Srbi a Slováci radšej odchádzajú robiť k nám

Kovačica, slovenské mestečko v srbskej Vojvodine. Foto N – Vladimír Šimíček
Kovačica, slovenské mestečko v srbskej Vojvodine. Foto N – Vladimír Šimíček

Vitajte v dedinách a mestách, kde sa srbské mieša so slovenským. Kde sa kedysi mali ľudia lepšie ako u nás a chodili míňať nemecké marky do Tatier a našich kúpeľov. A kde dnes cítiť, že tu bola vojna, chlieb stojí toľko ako na Slovensku, no platy sú polovičné.

Po druhej pálenke sa už nebojím spýtať. Pobili ste sa niekedy na Slovensku? Stefan sa usmeje. Bol taký konflikt, priznáva. Sedeli v nejakej krčme v Seredi, kde v tom čase ubytovávali robotníkov zo Srbska, ktorí montovali plastové súčiastky v galantskom Jasplastiku. Bol večer, pri stole pil aj s kamarátmi zo Srbska a jeden miestny do nich začal zapárať. Aspoň taká je Stefanova verzia.

„Vyberal uhorky zo sendviča a hádzal ich na mňa,“ spomína rodák z Vojvodiny v mäkkej slovenčine prekladanej srbskými výrazmi. Mamu má vojvodinskú Slovenku, otca Srba, dohovoríme sa teda veľmi dobre. „Tak som k nemu podišiel a spýtal sa, aký má problém. Potom, keď sme išli domov, tak sa vybral aj s ďalšími chlapcami za nami. Jeden, čo bol so mnou, trénoval nejaké bojové umenie. Ľudia moji, ten tak ich dobil tých troch, že mňa sa ani nedotkli. Len padali. A to mňa chceli biť, neviem prečo.“

Sedíme v kreslách na priedomí bežného vojvodinského domčeka v neveľkej dedine Maglić. Podobá sa tým slovenským. Domy v tvare kocky, aké vídať aj u nás, spustnuté družstvo s ovcami, na uliciach pokoj; nebyť srbskej vlajky na kruhovom objazde, možno by ste ani nevedeli, že nie ste na Slovensku.

Vojvodina. Foto N – Vladimír Šimíček
Vojvodina. Foto N – Vladimír Šimíček

Je to tu taký kraj. Už dvesto rokov sa slovenské mieša so srbským, ale aj s maďarským a rumunským. Dodnes podľa odhadov žije vo Vojvodine asi 60-tisíc Slovákov, ktorí sem začali prichádzať ešte za Márie Terézie. Usádzali sa na vyľudnených územiach po Turkoch a viedli ich sem aj náboženské dôvody. Väčšina z nich bola evanjelikmi, ktorí boli na slovenskom území ešte stále prenasledovaní. Mnohí sa v posledných rokoch už radšej pobrali naspäť, na Hornú zem. Naši hostitelia sú už Slovákmi len tak z polovice, a tak o odchode na sever zatiaľ neuvažujú. Nalievajú hruškovicu a silnú zalievanú kávu – ako je tu zvykom – a rozprávajú, ako u nás boli za robotou.

Stefan prišiel na Slovensko s kamarátom Markom ešte v auguste 2014, mali vtedy tesne po dvadsiatke. V Jasplastiku robili tri mesiace, potom sa vrátili domov do dediny, ktorá leží neďaleko Báčskeho Petrovca. Ako hovoria, stáť dvanásť hodín za linkou za 2,20 eura na hodinu nebolo bohviečo. „Robota nebola ťažká, ale stáť na nohách bolo ťažké. Ja som sa naučil, že v živote dvanásť hodín za linkou stáť nebudem. Aj keby som mal byť hladný.“

Stefan k nám dnes ako šofér vozí krajanov, ktorí inú možnosť nemajú. Musia živiť rodiny. „My sme neboli nútení nejako zarobiť, išli sme tam ako pajtáši. Povedali sme si, ak zarobíme, zarobíme, ak nie, nie. Chceli sme vidieť Slovensko a mať skúsenosť. Nebolo to tak, že mám rodinu, musím robiť,“ hovorí Stefan aj za Marka, ktorý sa zhovára len po srbsky.

Pre večernú bitku nakoniec problémy nemali, aj keď sa o ňu zaujímali aj policajti. „Polícia bola aj u nás, dávali sme voľajaké vyhlásenia, ale žiadny problém nebol, lebo videli, že my sme to nevyvolali. Majiteľka baru polícii povedala, že oni napadli nás,“ dodáva Stefan.

Kraj, kde sa robí za pár stoviek

Keď Stefan s Markom v roku 2014 prišli na Slovensko, robilo v našich fabrikách len pár stoviek ľudí zo Srbska. Dnes už je ich takmer 6-tisíc. Samsung v Galante a vo Voderadoch, Peugeot v Trnave a ďalšie fabriky nevedia nájsť robotníkov na Slovensku, a tak volajú tých zahraničných. Srbi počúvli a prišli. Ľudia v slovenských mestách na to neboli pripravení a na robotníkov zo Srbska pozerajú s obavami. 

Stefan s Markom hovoria, že to tak bolo už pred tromi rokmi. „Robili rozdiely,“ hovoria o slovenských a maďarských vedúcich v galantskej fabrike. „Hľadeli na nás nevážno, ako sme pracovali. Či sme bol dobrí, či sme boli leniví, či usilovní, oni na nás hľadeli ako na Srbov. Na 80 percent z nás tak pozerali. Nevraveli naše meno, nevraveli, to je robotník či pracovník, ale to je Srb.“

Občas im vraj robili vo fabrike aj schválnosti, vraví ešte Stefan. Ako napríklad vtedy v septembri 2014, keď Srbi hrali s Američanmi vo finále majstrovstiev sveta v basketbale. Prehrali 129:92, ale pre krajinu bolo veľkou vecou už to, že sa dostali do finále. „My sme oslavovali. Pre taký malý štát byť vo finále, skrátka, boli sme šťastní. A tak sme popili pár pív. Ale nič veľké, o pol druhej v noci sme už boli doma,“ spomína Stefan.

Ráno bolo treba byť vo fabrike ako obyčajne – na šiestu. Stefan s Markom síce vstali, ale práve v ten deň museli fúkať. „Ani v jeden deň to nerobili, ale práve v ten deň nám dali zámerne fúkať, lebo asi vedeli, čo sme robili večer. Vybrali nás piatich Srbov a jedného Maďara, o ktorom vedeli, že nepije. Akože náhodou. Dýchol som a bolo nula päťdesiat. Nebolo to tak, že by som padal,“ presviedča. Za trest ho preložili na inú robotu. „Ale mne to neprekážalo, lebo tá robota bola ľahšia.“ 

Slováci sú vo Vojvodine dome. Foto N – Vladimír Šimíček
Slováci sú vo Vojvodine doma. Foto N – Vladimír Šimíček

Jana, mladá Srbka, ktorá vlani skončila vysokú školu a v okolí Báčskeho Petrovca si márne hľadá miesto vychovávateľky, bola na Slovensku vlani. Tri mesiace robila vo voderadskom Samsungu na linke, na ktorej pracovali už len Srbi. Aj ona vraví, že ich Slováci oslovovali ako Srbov, no nebrala to ako urážku. „Keby u vás bola taká diskriminácia, tak by toľko Srbov na Slovensko nechodilo a tí, ktorí tam boli, sa tam nevracali,“ hovorí.

Keď sa začítate do srbských novín, zistíte, že aj tu sa píše o tisíckach robotníkov, ktorí odchádzajú zarobiť si eurá na Slovensko. No kým u nás je hlavnou témou strach miestnych Slovákov z cudzincov, srbský bulvár sa venuje podmienkam, v ktorých musia Srbi u nás pracovať. Chýbajúce pracovné zmluvy, nízke platy, prísni šéfovia, špinavé ubytovne. Jana však hovorí, že články v Blitzi, miestnej obdobe Nového času, sú nafúknuté. Aj srbská vláda vraj chce, aby také boli – nech robota v inej krajine nepôsobí ako raj a situácia v Srbsku nevyznieva tak čierne.

Jana sa k nám naspäť nechystá. Robiť pri linke päťsto kilometrov od domova nie je riešením, vraví. To nemusela na vysokú. Pretĺka sa doma a čaká, či sa neobjaví robota v škole či škôlke. Zatiaľ sa nečrtá nič, a tak pracuje ako čašníčka. Oficiálna nezamestnanosť v Srbsku sa pohybuje okolo pätnástich percent, vo vojvodinských okresoch je to aj vyše dvadsať. Roboty tu niet.

Je začiatok apríla, svieti slnko, počasie láka von. Aj Vojvodinčanov – ale nie na výlet. Na polia a v traktoroch. Keď prechádzate autom po cestách medzi Báčskym Petrovcom, Novým Sadom a slovenskými dedinami, ako sú Kovačica či Padina, traktorov vidíte kopec. Juhoslovanská verzia socializmu pod vedením maršála Josipa Tita ponechala miestnym polia a statky, a tak dnes mnohí hospodária. Vojvodina totiž patrí k najúrodnejším častiam Srbska. Nie je to ľahký život, ale kto má pole, môže aspoň vyžiť. Robotník z fabriky sa má horšie.

Socialistické podniky skrachovali, nové nepribudli, a aj tam, kde sa robí, zvyknú meškať výplaty. Mimochodom, aj tak málo lákavé. Niektorí robotníci vo fabrike zarobia len 25-tisíc dinárov, niečo vyše dvesto eur. Učiteľka v škole tri stovky. Prežiť sa z toho dá, ak žijete veľmi skromne. Ceny potravín či benzínu sa totiž nelíšia od tých slovenských. Preto je pre ľudí zo Srbska šesťsto eur v čistom dôvodom, prečo ísť robiť na Slovensko. 

Vojvodina. Foto N – Vladimír Šimíček
Vojvodina. Foto N – Vladimír Šimíček

Za Tita sme boli králi

Pri ceste z Báčskeho Petrovca do Nového Sadu, metropoly Vojvodiny, stojí zvláštny motorest. Na dvore niekoľko automobilových vrakov, chátrajúce vonkajšie sedenie, strecha z vlnitého plechu s vyblednutými písmenami „YU“ namaľovanými v srdiečku. „Dobrodošli, Yugonostalgia“ víta nás reklama na okraji cesty. Vo vetre sa mihotá modro-bielo-červená vlajka s červenou hviezdou, symbol Titovej Juhoslávie.

Majiteľ založil motorest aj preto, aby sa tu stretávali Titovi priaznivci. Štafetový pochod, počas ktorého si maršála pripomínajú, organizujú vždy v máji, na výročie jeho smrti. Vodca veľkej Juhoslávie zomrel 4. mája 1980 a v motoreste majú dodnes odložené noviny s čiernym rámikom, ktoré v deň jeho smrti vyšli. Keď nám hostiteľ ponúkne kávu a pálenku, povie, že zanedbaný podnik už odovzdal synovi. On sám si ešte zarába opravami áut.

Aj keď mu tiahne na šesťdesiat, na dôchodok nemyslí. „Od Tita by som dôchodok zobral. Od Vučiča nechcem,“ povie ostro k čerstvo zvolenému srbskému prezidentovi, ktorého predvolebné plagáty ešte stále lemujú vojvodinské cesty. Hovorí po srbsky, ale z úcty k nám sa do viet snaží vkladať slovenské slová, ktoré pochytil od manželky. Tak ako veľa iných ľudí vo Vojvodine, aj ona má slovenské korene. 

Mnohým Srbom chýba Juhoslávia aj Tito. Foto N – Vladimír Šimíček
Mnohým Srbom chýba Juhoslávia aj Tito. Foto N – Vladimír Šimíček

Nostalgia za starou Juhosláviou zostala v mnohých miestnych obyvateľoch, Srboch aj Slovákoch. Vtedy sa žiť dalo, dnes je ťažko. Pavel Baláž je predseda Matice slovenskej v prakticky čisto slovenskej Kovačici, mestečku, kde žije niečo vyše 5-tisíc ľudí. Spomína, ako chodil v 80. rokoch do Československa a cítil sa ako kráľ – za jeho plat si v krajine regulovaných socialistických cien mohol dovoliť takmer všetko. Jeho krajania v tom čase chodievali na fušky do Nemecka a potom jazdili svoje marky míňať do Tatier či slovenských kúpeľov.

Všetko z toho je preč. Tito zomrel, socializmus padol, Juhoslávia sa rozpadla a Vojvodinou sa prehnali dve vojny, na ktoré tu trpko spomínajú dodnes. Najmä rok 1999, keď krajinu bombardovali vojská NATO a bomby padli aj na dunajské mosty v Novom Sade, sa tu spája s pocitom krivdy. Srbom, aj Slovákom. „Situácia bola už taká, že prišiel rozkaz, ktorý sme prijali všetci ako reálny, aby sme sa pripravili kopať zákopy okolo svojich osád, lebo sa na nás chystajú pešie armády,“ hovorí Pavel Baláž z Kovačice.

„Vtedy nebolo vidno úsmevu na tvári nikomu. Aj Srbi, aj Slováci, aj Rumuni a Maďari v našom okrese, cítili sme sa ako jedno. Vedeli sme, že nemôžeme zvíťaziť nad paktom NATO. Ale aj keby nás mali všetkých zlikvidovať, boli by sme lojálni voči nášmu štátu, lebo sme takí boli vždy. Či v prvej svetovej vojne, či v druhej, či vtedy.“

Vojna ublíži ľuďom v každej krajine. Srbi majú pocit, že im ubližuje, dodnes. Myslia si, že tá posledná ich pred Západom vykreslila ako nebezpečných ľudí – a Srbsko ako nebezpečnú krajinu. Vicestarosta Kovačice, Slovák  Ján Husárik, v tom vidí jeden z dôvodov, prečo sa im nedarí do kraja pritiahnuť zahraničných investorov. „Prehrali sme zlú mediálnu vojnu a ľudia sa boja ísť do Srbska. Preto im vravíme – ak budete najsmelší a prídete prví, získate najviac výhod.“ 

Kovačica. Foto N – Vladimír Šimíček
Kovačica. Foto N – Vladimír Šimíček

Na Slovensko v šesťdesiatke

Ak by ste si v Kovačici privstali, okolo piatej ráno by ste si mohli pozrieť zvláštny obraz. Autobusy, mikrobusy, ale aj bežné autá zastavujú pred kovačickými domami, čakajú na miestne ženy a potom s nimi odchádzajú do Belehradu, vzdialeného len asi hodinu cesty. Ráno čo ráno sa stovky žien z Kovačice a vedľajšej Padiny vyberú k bohatým rodinám v hlavnom meste Srbska, aby im upratali, oprali, požehlili, pomohli s deťmi, a potom podvečer sa vrátili späť, k svojim rodinám.

Pre obe mestečká je to taký fenomén, že ho už roky na svojich obrazoch zachytávajú aj miestni insitní maliari. Pre ženy, ktoré každé ráno opúšťajú svoje domovy, sa dokonca vžil jednotný názov – „Zuzky“. Za jeden deň si zarobia rovno do vrecka asi dvadsať eur, čo je pre každú rodinu v chudobnom regióne pomerne dosť. Čo na tom, že z peňazí vyplatených na drevo sa na dôchodkové poistenie neodloží ani cent. Zarábať treba tak, ako sa dá.

Vicestarosta Husárik hovorí, že upratovanie belehradských domácností je pre miestne rodiny jedným z troch hlavných zdrojov výplat – spolu s hospodárením na poliach a prácou na stavbách. Miestny cukrovar a nová fabrika na výrobu plastových okien, dvaja najväčší zamestnávatelia v Kovačici, ponúkajú stálu robotu len pre dve stovky ľudí. Husárik ťažkú ekonomickú situáciu svojho mestečka zhŕňa do vety: „Naše zdroje sme si vytrovili a prišli sme po nulu.“ 

Veľa podnikov vo Vojvodine skrachovalo. Foto N – Vladimír Šimíček
Veľa podnikov vo Vojvodine skrachovalo. Foto N – Vladimír Šimíček

Upratovať do Belehradu chodievala aj žena Pavla Lavroša, maliara z Padiny, inak ďalšej slovenskej dediny. Samotný Lavroš robil do roku 1993 v kovačickom cukrovare. No odišiel z neho, trúfol si uživiť sa svojimi obrazmi a hudbou, ktorú skladal a nahrával na kazety. Dnes má 59 rokov a uvedomil si, že na dôchodok nemá dosť odrobených rokov. Chce sa preto ešte vybrať na Slovensko a niečo si zarobiť. Alebo tam aj ostať.

„V cukrovare to bola ťažká robota, veľakrát sa od nás žiadalo, aby sme robili aj dvanásť hodín. Tak som si hútal, že si nájdem inú robotu, alebo sa dám aktívnejšie do maliarstva. A tak aj bolo,“ rozpráva maliar z Padiny. „Doteraz žijeme len z maliarstva, ale nie je to voľajaký hojný život. Nefunguje to tak, že každý týždeň predám obraz za tisíc eur. Zarobím len tak na našu existenciu. Zato, že také časy zlé prišli.“

Aj Lavroš spomenie vojnu a bombardovanie lietadlami NATO, ktoré ho citeľne zasiahlo – aj keď len nepriamo. Medzi ľuďmi, ktorí od neho kupovali obrazy, alebo mu dohadzovali zákazníkov, bolo totiž veľa zamestnancov západných ambasád. Keď došlo k bombardovaniu, mnohých stiahli a neskôr vymenili. Tí, čo prišli na ich miesta, Lavroša nepoznali. Obrazy sa teda začali predávať horšie. „Stratil som kontakty a hotovo,“ vraví smutne.

Odísť za robotou v šesťdesiatke sa nebojí, chystajú sa aj so ženou. „Načim sa nikdy nevzdať, ale probúvať,“ hovorí v miestnej slovenčine. „Možno by sme sa aj presťahovali úplne, aby sme boli na Slovensku. Či tam budeme žiť päť rokov, či dvadsať, to je už jedno. Mne sa Slovensko zapáčilo.“

Lavroš má u nás švagra, ktorý mu sľúbil dohodiť robotu s vysokozdvižným vozíkom. Ako vraví, ani od Slovenska nečaká zázraky. „Ani tam nerastú peniaze na strome, ale aspoň máš každý mesiac zabezpečené, že ti peniaze prídu. Tuná môžeš robiť a bežne sa stane, že aj štyri-päť mesiacov nedostaneš nič. A ak aj dostaneš, je to maličký peniaz, neporovnateľný s tým, čo zarobíš tam.“

Padinskému maliarovi dávajú za pravdu aj aktuálne správy. Práve na začiatku apríla prepukol štrajk vo vagónke Goša v srbskom meste Smederevska Palanka, ktorú v tom čase ešte vlastnil slovenský podnikateľ Vladimír Poór. Robotníci hovorili, že výplatu nedostali už rok a pol, vedenie im neplatilo zdravotné poistenie a robili prakticky len za teplé jedlo. Poór fabriku o pár dní po zverejnení problémov previedol na cyperskú schránku.

Koľko vlastne minie typická vojvodinská štvorčlenná rodina? Aby zaplatili účty, elektrinu, vodu, nakúpili potraviny a utiahli cestovné, potrebujú asi 84-tisíc dinárov. To je približne sedemsto eur. Zohnať ich v kraji s 20-percentnou nezamestnanosťou a meškajúcimi výplatami nie je vôbec jednoduché.

„Na také platy je tu draho,“ poťažká si ešte Pavel Lavroš. „V Bratislave som kilový peceň chleba kúpil za 79 centov. To je 85 dinárov. Tu u nás stojí polkilový peceň 45 dinárov. Veď aj chleba je tu drahší ako na Slovensku.“

Keď k nám idú za robotou, majú Slováci z Vojvodiny v porovnaní so svojimi srbskými susedmi výhodu. Naše úrady im ponúkajú možnosť vybaviť si osvedčenie zahraničného Slováka, vďaka ktorému pre nich prísne slovenské zákony na zamestnávanie cudzincov z krajín mimo EÚ neplatia. Srbi zamestnaní cez pracovné agentúry u nás môžu zostať legálne len tri mesiace. Ak si Slovák vybaví štatút zahraničného krajana, stačí mu sa u nás prihlásiť na prechodný pobyt a môže na Slovensku pracovať bez obmedzení.

Ústredie práce a sociálnych vecí hovorí o necelej tisícke srbských Slovákov, ktorí u nás pracujú, a nepotrebujú pracovné povolenie. Podľa štatistík nášho Úradu pre zahraničných Slovákov má však štatút zahraničného Slováka v tejto chvíli asi 5100 Slovákov zo Srbska, ktorí prevažne pochádzajú práve z Vojvodiny. A ministerstvo vnútra dokonca eviduje vyše 6-tisíc srbských Slovákov, ktorí majú u nás nahlásený prechodný pobyt. 

Vojvodina. Foto N – Vladimír Šimíček
Vojvodina. Foto N – Vladimír Šimíček

Srba nemôžeš dať do šopy

„U nás v Srbsku sa hovorí taký vtip,“ rozpráva nám Ján Zvara, ktorý už desať rokov sprostredkúva vojvodinským Slovákom sezónnu robotu na našich špargľových poliach či v ovocných sadoch. „Američan povie: zarobím dvetisíc dolárov. Tisíc miniem, tisíc si odložím. Nemec povie: zarobím dvetisíc eur. Tisíc miniem, tisíc si odložím. Srb hovorí: ja zarobím dvesto euro. Päťsto miniem a neviem, kde som ich zobral. To je naša realita.“

Zvarov dom v ďalšej vojvodinskej dedinke Aradáč patrí na prvý pohľad k tým lepším. Zastavíme pred bránou, no domáci pán práve niekam odbehol. Už o desať minút však parkuje svoje volvo pred domom a s úsmevom nás víta u seba doma. Keď sa usadíme pri stole, odloží svoj mobil medzi šesticu ďalších. Niektoré majú srbské číslo, niektoré slovenské. Ako vraví, cez bežný deň mu vyzváňajú prakticky non-stop. Vyvolávajú mu slovenskí farmári hľadajúci ľudí, ale aj miestni, ktorí sa chcú cez neho dostať na Slovensko.

Aradáč je typická slovensko-srbská dedina: z troch tisícok obyvateľov je polovica Srbov a polovica Slovákov. Zvara pre nich písal v miestnych novinách, vysielal v rádiu, hrával divadlo. A keď na Slovensku v štúdiu Vaša Patejdla nahrával hudobný album, ako sám hovorí, „slovenský rock šmrncnutý Balkánom“, oslovil ho majiteľ Asparagusu z Veľkých Levár, veľkopestovateľ špargle, či by mu v Srbsku nenašiel robotníkov na zber. 

Ján Zvara z Aradáča. Foto N – Vladimír Šimíček
Ján Zvara z Aradáča. Foto N – Vladimír Šimíček

Zvara prikývol. Najprv ľuďom z Vojvodiny sezónne zbery špargle, čerešní či jabĺk na Slovensku len sprostredkúval a sám si k nám so ženou chodil zarábať, neskôr si založil aj vlastnú firmu. Dlhé roky zamestnával len vojvodinských Slovákov, ktorí u nás nepotrebujú pracovné povolenia. Teraz už pomáha hľadať Peugeotu aj robotníkov medzi Srbmi. Trnavská automobilka má ako jedna z mála našich firiem vládnu výnimku, na základe ktorej môže zamestnávať Srbov aj na dlhšie ako tri mesiace.

Ako sám hovorí, rozdiely medzi Slovákmi a Srbmi sú. „Srbi sú balkánsky národ, veľmi temperamentný a hrdý. Srbi vám budú robiť všetko, keď k nim máte pekný ľudský prístup. Keď im budete rozkazovať s krikom, nespravia to. Keď ich poprosíte, urobia, čo chcete. To je tá balkánska mentalita, ktorú Slovák nemôže pochopiť,“ vysvetľuje.

Napätie v slovenských mestách, kam v posledných dvoch rokoch prišli stovky srbských robotníkov, vníma aj on. No ihneď dodáva, že je neraz spôsobené tým, ako sa niektoré fabriky či pracovné agentúry k zahraničným robotníkom správajú. „Srba nemôžeš dať žiť do šopy alebo do chlieva, on tam nebude, bude reptať. Srbov nemôžeš okrádať. Nemôžeš im tu povedať, že zarobia 3,80 eura za hodinu, a keď prídu na Slovensko, povieš im, že si to myslel v hrubom. Nie, Srbom musíš vždy hovoriť v čistom. My na Balkáne sme nikdy nerátali svoj zárobok v hrubom. Vždy sa hovorí len to, čo sa dá do peňaženky.“

Práve v trnavskom Peugeote podľa Jána Zvaru veľké problémy necítiť, lebo srbskí robotníci dostávajú, čo im bolo sľúbené. Platy sú férové a také, aké majú Slováci, ubytovne čisté a mnohí dostali šancu postúpiť na lepšie miesta. Kde to tak nie je, môžu vznikať konflikty. „Srbi majú problém, že keď sú nespokojní a sklamaní, tak si vypijú. A keď si vypijú, tak sú veľmi veľkí junáci. Potom prídu spevy, hluk a to sa lokálnemu občianstvu na Slovensku nepáči. Slovák pije, kým nepadne, Srb pije tak, aby mohol vyskakovať a robiť zle.“

Čo malo byť včera, prihodí sa ktovie kedy

Keď sa vo vojvodinských dedinách pýtate, kedy tam bude lepšie, väčšina ľudí len mykne plecom. Rovinatou krajinou presakuje frustrácia. Tí starší spomínajú na minulosť, ďalší už dávno rezignovali, mladí sa zasa hnevajú. Nový prezident Aleksandar Vučić z vládnej Srbskej pokrokovej strany (SNS) síce vo voľbách získal 55 percent hlasov a vyhral už v prvom kole, mladých Srbov to však vyhnalo do ulíc. Ich protesty dodnes neutíchajú. Niekoľkotisícové pochody zažíval počas apríla aj Nový Sad. 

Mladí protivládni demonštranti v Novom Sade. Foto N – Vladimír Šimíček
Mladí protivládni demonštranti v Novom Sade. Foto N – Vladimír Šimíček

Vučić si podľa demonštrantov víťazstvo ukradol. Tlačili ho všetky veľké médiá aj jeho strana, ktorá prerástla celou štátnou správou. Ako hovoria miestni, ak so SNS nie ste zadobre, dobré miesto na úrade či v škole nezoženiete. No mladí sa nehnevajú len na Vučića, ale aj na demokratickú opozíciu, ktorá je rozhádaná a neschopná. Radšej preto volili antisystémového recesistu Ljubiša Beliho, ktorý sa predvádzal v gýčovom bielom obleku a Srbom sľuboval, že ak ho zvolia, bude ich klamať a kradnúť.

Riešenie to nie je, to vedia všetci. „Chceli sme opozícii ukázať prostredník, povedať im, že sa majú vzchopiť,“ vysvetlí mi mladý Srb v jednom biliardovom klube. Lokálni politici vo Vojvodine sa medzitým všemožne snažia pritiahnuť aspoň nejakých zahraničných investorov. Aspoň nejaké peniaze. Vicestarosta Kovačice Ján Husárik napísal všetkým významným slovenským politikom, od premiéra Fica po prezidenta Kisku, aby im slovenský štát pomohol a miestni Slováci nemuseli chodiť za robotou k nám. Chcú, aby slovenské firmy investovali práve vo Vojvodine.

„Neexistuje tu jazyková bariéra, ľudia sa tu môžu dohovoriť tak isto ako na Slovensku. Máme ľudí, ktorí sú technicky zdatní, ktorí už robili v podnikoch a továrňach,“ presviedča Husárik. Argumentuje dokonca tým, že Srbsko má dobré vzťahy s Ruskom. „Máme možnosť veľmi dobre spolupracovať s Ruskom, Bieloruskom či Tureckom. Európa uvalila na Rusko sankcie. Preto hovorím podnikateľom, ktorí vyvážali do Ruska, príďte do Srbska, príďte do Kovačice, založte si podnik a vyrábajte to u nás.“

Zatiaľ však ide všetko veľmi pomaly. „To, čo sa malo stať už včera, sa prihodí ktovie kedy,“ povie Husárik sklamane. 

Bilbord vo Vojvodine ponúkajúci prácu na Slovensku. Foto N – Vladimír Šimíček
Bilbord vo Vojvodine ponúkajúci prácu na Slovensku. Foto N – Vladimír Šimíček

Dovtedy, kým sa niečo zmení, budú Srbi a srbskí Slováci naďalej odchádzať za robotou. Aj na Slovensko. Pre vojvodinských Slovákov to bude už navždy krajina ich predkov, pre Srbov sme zasa jednoducho členským štátom Únie, kde je lepšie ako u nich. A preto k nám cestovať neprestanú. Ján Zvara z Aradáča hovorí, že si na seba musíme len zvyknúť.

„Občania Slovenska by sa Srbov báť nemali a nemali by hľadieť na nich ako na druhotriednych ľudí,“ hovorí. „Žili sme v Juhoslávii, v štáte, ktorý bol na dosť vysokej úrovni. Ale mali sme to nešťastie, že sa nám prihodili tie vojny. No nemôžete nás preto klásť do rovnakého koša s krajinami, ktoré nikdy neboli kultúrne. Srbov len treba pochopiť ako trochu temperamentnejších ľudí. A stačí s nimi len trochu kultúrnejšie zaobchádzať.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie