štvrtok

Nehovorte im, že sa mýlia. Bývalý bojovník al-Káidy radí, ako na voličov Kotlebu

Zo 120 prípadov som zlyhal iba v štyroch, hovorí Brit Hanif Qadir, ktorý v roku 2002 odišiel do Afganistanu a po návrate presviedča ľudí, aby neurobili tú istú chybu.

Nie v mojom mene je kampaň, ktorú spustila práve organizácia Hanifa Qadira. Zdroj – YouTube

V roku 2002 odišiel do Afganistanu bojovať za al-Káidu proti Američanom. Za sedem dní pochopil, že to bola chyba. Vrátil sa do Británie a presviedča ľudí v moslimskej komunite, aby neuverili extrémistom. Recept je rovnaký ako na kotlebovcov na Slovensku. „Treba s nimi hovoriť v rámci komunity,“ hovorí Hanif Qadir z organizácie Active Change Foundation.

Ako sa z chlapíka z Londýna stane muž, ktorý odíde do Afganistanu a zradikalizuje sa?

Po 11. septembri, keď zahynulo 3-tisíc ľudí, nasledovala Bushova vojna proti teroru, začal bombardovať Afganistan. Kto však bombarduje krajinu, zároveň bombarduje civilistov – zomierali nevinní. Zmenil sa aj jazyk, niektorí hovorili o križiackej výprave. Jeden generál povedal svojim vojakom, že musia poraziť nepriateľa v mene Ježiša Krista. Ľudia v mojom okolí to začali vnímať nie ako vojnu proti teroru, ale vojnu proti moslimom.

Argument Bushovej vlády bol, že režim Talibanu pácha zločiny proti ľudskosti a chráni teroristov. Nesúhlasíte s tým?

Nie. Bush chcel, aby im Afganistan vydal členov al-Káidy na čele s Usámom bin Ládinom. Afganský režim povedal: dajte nám dôkazy, poradíme si s nimi. Môj argument bol, že keď to necháme na moslimov, poriadia si s al-Káidou sami. Nebolo treba ísť do vojny.

Ani proti Talibanu?

Samozrejme, že nie. Nezabúdajte, že al-Káidu a Taliban vytvorili Američania v 80. a 90. rokoch. Keď zrazu chcete, aby ten istý režim vydal pár ľudí, musíte najskôr poskytnúť dôkazy. Aj vtedy, keď je na 99,9 percenta isté, že boli vinní. Z Afganistanu vojna prerástla do Iraku, zrazu sme tu mali údajné zbrane hromadného ničenia a zmenu režimu. Treba sa na to pozrieť z perspektívy moslimov. Žiadne zbrane hromadného ničenia sa nenašli. Väčšina ľudí, ktorí zomreli v Afganistane a v Iraku, boli nevinní civilisti, najmä deti. Potom boli prípady, keď nadrogovaní americkí vojaci chodili do dedín a zo zábavy strieľali ženy a deti. Vyskytli sa prípady sexuálne zneužívaných detí zo strany vojakov. To sú všetko fakty, ktoré sa nedajú poprieť.

To vás nahnevalo a uvedomili ste si, že musíte ísť do Afganistanu?

Áno, chcel som tieto zverstvá zastaviť. Nie ako moslim, ale ako človek. Chcel som pomôcť tým nevinným deťom. Rok som zháňal peniaze a jedlo.

Čo sa dialo, keď ste prišli do Afganistanu?

Do Afganistanu som prišiel v decembri 2002. Chcel som pomáhať deťom, no po príchode som videl ľudí z Talibanu, ako tie isté deti používajú ako samovražedných útočníkov. Pre mňa to bolo to isté. Ako ich zabíjali Američania, tak ich zabíjali aj oni. Najhoršie bolo, že Američania to robili ako odplatu za 11. september alebo v mene kresťanstva či z akéhokoľvek iného dôvodu, ale moslimovia to robili v mene môjho náboženstva – a to nebolo správne. Musel som sa rozhodnúť. Zostanem a budem bojovať, odídem, zaútočím na nich? Ak sa rozhodnem zostať, zrejme tu zomriem a nikto ostatným nepovie, že to celé je nezmysel.

Koľko vám trvalo, kým ste si to uvedomili?

Sedem dní.

Ale v Afganistane ste zostali dlhšie.

Zostal som pár týždňov, ale za sedem dní som zistil, o čo išlo. Snažil som sa odísť bez toho, aby ma zabili.

Strávili ste čas s al-Káidou?

Hlavne s al-Káidou, Taliban s ňou spolupracoval.

Hanif Qader (vpravo) prišiel na Slovensko na konferenciu Value-Based Conflicts and Violence, ktorú organizovala nezisková organizácia PDCS. Foto – Zora Pauliniová/PDCS
Hanif Qadir (vpravo) prišiel na Slovensko na konferenciu Value-Based Conflicts and Violence, ktorú organizovala nezisková organizácia PDCS. Foto – Zora Pauliniová/PDCS

Čo sa stalo, keď ste sa vrátili?

Predtým som mal v Londýne firmu – stanicu technickej kontroly vozidiel. Keď som sa vrátil, už ma to nezaujímalo. Bol som zmätený, smutný, nahnevaný. Radil som bratom a iným ľuďom v komunite, aby si dávali pozor. Prídu za nimi títo ľudia, budú ich žiadať o humanitárnu pomoc, aby podporovali obete v Afganistane.

Bolo v Londýne veľa ľudí, ktorí ako vy mali pocit, že musia odísť do Afganistanu?

Bolo veľa ľudí, ktorí mali pocit, že musia niečo spraviť, neboli si však istí, čo. Mohlo sa to preto skončiť aj tým, že odišli. Ja som nebol žiaden zelenáč. Radil som im, že môžeme podporovať humanitárne ciele, ale buďme opatrní, koho podporujeme. S bratom sme predali firmu a začali sme sa spolu venovať komunite a vysvetľovať im riziká. Ale nikto nechápal, čo hovorím. Vtedy sa o domácom terorizme veľa nevedelo. Potom však prišli útoky zo 7. júla 2005 v Londýne a ľudia začali vravieť: asi má pravdu. V roku 2006 polícia zabránila veľkému teroristickému útoku na lietadlá. Štrnásť ľudí sa snažilo tekutými bombami vyhodiť do vzduchu lietadlá. Dôsledok je, že dodnes sa nesmú do lietadla nosiť tekutiny. Boli to ľudia z mojej štvrte.

Poznali ste ich?

Asi šiestich z nich som poznal. Vedel som, že robia veľa humanitárnej práce. V Etiópii, v Afganistane, posielajú tam oblečenie. Na šesť mesiacov zmizli. Zjavne stretli nejakých ľudí, lebo krátko po návrate ich zatkli. Chceli vykonať veľký teroristický útok. Polícia aj komunita si uvedomili, že to, čo som im hovoril, je realita. Predtým si všetci mysleli, že som len fajčil priveľa hašiša.

Vravíte teda, že hlavný dôvod, prečo sa vtedy ľudia v Londýne radikalizovali, bola americká a britská vojna v Afganistane a Iraku?

Áno, zahraničná politika. Dokonca aj britskí vojaci, s ktorými som sa stretol, hovorili, že sme nemali ísť do Afganistanu ani do Iraku. Sami sme vytvorili tento problém. Je veľa iných faktorov, prečo sa vtedy ľudia radikalizovali, ale zahraničná politika bola hlavnou príčinou verbovania ľudí.

Kedy ste sa začali naplno venovať varovaniu pred extrémizmom?

Začal som v roku 2003. Zistili sme, ako extrémisti operujú. Idú medzi miestnych ľudí. Hovoria: „Zbierame peniaze na afganské siroty a vdovy, prispejete?“ Samozrejme. My sa snažíme hovoriť s mladými ľuďmi, máme mládežnícke centrum s pingpongom, biliardom, telocvičňou, počítačmi. Pomáha im to vypĺňať voľný čas. Hovoríme k nim na ich úrovni. Ak niektorí fajčia cigaretu marihuany, nekážeme im, aby prestali.

Ako sa ich snažíte presvedčiť, aby neverili extrémistom?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 91695 z vás dostáva správy e-mailom