Denník N

Dzurinda: Putin vie byť jemný aj impulzívny

Foto – TASR
Foto – TASR

Bývalý dvojnásobný predseda vlády a minister zahraničných vecí sa s ruským prezidentom Vladimirom Putinom stretol zo slovenských politikov asi najviackrát. Mikuláš Dzurinda vraví, že ho radosťou z pádu Saddáma Husajna rozčúlil.

Koľkokrát ste sa s Putinom osobne stretli?

Veľakrát. Bolo to aj pri multilaterálnych stretnutiach, ale minimálne dvakrát som bol v Kremli a dobre sme sa porozprávali, aj keď bol v Bratislave – nielen na stretnutí s prezidentom Bushom, ale potom zostal cez noc a absolvoval tú bilaterálnu návštevu.

Ako na vás pôsobil? Aký je to človek?

Vie byť milý, miestami pôsobil až jemným dojmom, vie byť však aj veľmi impulzívny.

Zažili ste to osobne?

Jedno z našich stretnutí sa odohralo nielen presne v deň, ale bolo naplánované na hodinu, keď americké vojská strhávali sochu Saddáma Husajna v Bagdade. Nechal ma čakať v obrovskej predsieni asi 50 minút. Našťastie tam boli na stene veľké obrazovky. Celá jeho suita a skromná slovenská delegácia sa pozerali, ako tú sochu strhával americký obrnený transportér. Keď Putin vošiel do predsiene, ospravedlňoval sa, že ma nechal čakať. Odpovedal som mu, že mi to vôbec neprekážalo, pretože viem, čo robil. Zostal prekvapený a pýtal sa ma, odkiaľ to viem. A ja som vravel, že myslím, že pozeral rovnaké obrázky ako ja. Na to dosť výrazne zvýšil hlas, lebo ja som mal zjavne dobrú náladu. Dosť podráždene sa ma opýtal, prečo sa smejem. Odvetil som, že je dobrá správa, keď tyran ako Husajn už nemôže zabíjať ľudí. A on mi pomerne rozčúleným hlasom dal najavo opačný názor. Poznal som ho z obidvoch stránok – keď sme žartovali, ale aj keď ten rozhovor mal náležitú kadenciu.

Je to človek s minulosťou dôstojníka KGB, ktorý je obklopený ľuďmi z rovnakého prostredia. Pôsobil na vás ako silový politik? 

To áno, ale neviem, či to treba spájať, prísne vzaté, s jeho backgroundom. Človek sa aj narodí s istými dispozíciami, je ovplyvnený istým svetonázorom, ktorý ho potom formuje, no nepochybne aj tá prax, ktorú ste spomenuli, iste zohrávala  rolu. Iste si bol každú sekundu vedomý, že je prezidentom mocnej krajiny s významnou históriou, veľmoci. Tá sila z neho išla. O tom niet pochýb.

Čo Putin pri vašich stretnutiach vedel o Slovensku a ako ho vnímal? 

Tešili sme sa veľkému rešpektu. Aj keď som odchádzal z Kremľa, robil som všetko pre to, aby som vylepšil skóre, už keď som ho nahneval. Jednak som sa snažil používať ruštinu, a keď ma odprevádzal až k dverám, čo bol dobrý znak, som mu povedal, že akokoľvek rozdielne vnímame to, čo sa odohráva v Iraku, považujem za kľúčové pre svet, keď vidím rozprávať sa amerického a ruského prezidenta. Bol veľmi prekvapený. Budem si dlho pamätať ten pohľad, ako sa na mňa pozrel. A rok na to súhlasil, že stretnutie Bush – Putin bude v Bratislave.

Aké to bolo v Bratislave?

Keď k nám prichádzali, čakali sme ich všetci traja najvyšší ústavní činitelia – Gašparovič, Hrušovský a ja –, tak som počul, ako Bush hovorí Putinovi: Predstavujem ti slovenského premiéra. A Putin mu jednoduchou angličtinou odpovedal: Netreba, ja ho dobre poznám, on hovorí po rusky. Slovensko vnímala jedna aj druhá strana ako krajinu, ktorá sa hýbe, ktorá je síce neveľká, ale má svoj názor. Putinovi som povedal aspoň desaťkrát, že chcem do NATO, lebo taký mandát mám od ľudí. To je naše rozhodnutie, ale to neznamená, že sme krajina namierená proti Rusku.

V jednom rozhovore ste odpovedali, že ste Putina presviedčali, že USA pre Rusko nie sú hrozbou. On už pred desiatimi rokmi vnímal Američanov ako hrozbou pre Rusko?

Nemal som vtedy pocit, že by USA vnímal ako hrozbu. Naozaj nie. Naopak, veľakrát som bol svedkom rozhovorov Georgea Busha s predstaviteľmi ruskej administratívy. V Prahe na samite NATO po ruskom ministrovi zahraničia Igorovi Ivanovovi cez pol sály pokrikoval – Igi, Igi. Minister zahraničia Ruska bol pre neho Igi a Igi s ním bol kamarát. Vedeli spolu vychádzať. Nemal som pocit, že by Rusko vnímalo USA ako hrozbu. Viem si však, samozrejme, predstaviť, že Putin trošku žiarlil, keď si predstavil, že Bush má odvahu, nebojí sa a dosahuje výsledky. Viem si predstaviť dôvody jeho podráždenosti, keď si iní nevedeli poradiť so Saddámom Husajnom, a Bush si s ním poradiť vedel.

Čím si vysvetľujete, že je to teraz inak? Mení sa Vladimir Putin?

Každý sa mení. Ale nemyslím si, že je to kľúčový dôvod na zmenu klímy. Pre Putina a pre ruskú administratívu bolo šokom to, čo sa odohralo na Majdane. Oni sa jednoducho zľakli. To, že sa ľud rozhodol pre Západ, bola pre Moskvu „pecka“. To, že sa Janukovyč tak zľakol, že ušiel, to bola pre Moskvu strašná šupa. Viem si predstaviť, ako sa aj politický líder mocnej krajiny môže zľaknúť, že takáto iskra môže preskočiť z Majdanu na Červené námestie.

Čím si vysvetľujete takú dlhú neprítomnosť Putina na verejnosti?

Z toho by som politiku nerobil. Neviem, či ho bolel zub, alebo si potreboval oddýchnuť. Nesledujem to tak detailne, aby som vedel pritakať, že dlho nebol na verejnosti, a dôvodov môže byť niekoľko desiatok. Nezatelefonoval mi.

Mala by mať EÚ spoločné ozbrojené sily?

Sú oblasti, ktoré by mali byť pod zvrchovanou jurisdikciou členských štátov, ale aj také, kde by sme mali postupne spieť k väčšej jednote a spolupráci. Zahraničná politika a s ňou spojená bezpečnostná politika patria do oblastí, kde by sme mali ísť razantnejšie spoločne. Princíp spájania spôsobilostí, nekonkurovania si a zjednocovania síl sa začal presadzovať ešte za mandátu predchádzajúcého šéfa NATO Rasmussena. Dôkazom je spoločná bojová jednotka krajín V4, ktorá má byť od budúceho roku k dispozícii pre rýchle nasadenie. Ten proces prebieha a jeho vyústením naozaj môžu byť významné spoločné európske ozbrojené sily.

Ako by na ich vznik zareagoval Putin a Rusko?

Naša politika by mala byť vždy formulovaná v záujme čohosi pozitívneho, nie proti niekomu. Ja ani jedným percentom nevnímam Rusko ako nášho nepriateľa, alebo ako animozitu, ktorú treba zničiť. To treba Rusom dávať najavo vždy. Na druhej strane som však presvedčený, že keď budeme slabí a vajataví, ničomu dobrému v Európe ani vo svete to neprospeje. Európa musí byť silná. Keď nebudeme silní, budeme provokovať nielen aktivity typu Krym, alebo Donbas, ale budeme čeliť stále rastúcim hrozbám typu Islamský štát.

Čo hovoríte na výrazne promoskovské postoje Jána Čarnogurského? Prejavoval sa tak už 90. rokoch, alebo sa aj on zmenil?

Ján Čarnogurský nerád vidí oslabovanie Ruska. Myslím, že to vychádza z jeho osobnostných a povahových čŕt, zo svetonázoru, aj z jeho politickej praxe. On pomerne často spájal Západ s istou dekadenciou, so sklonom k pohodliu, ktorý k ničomu dobrému nepovedie, s váhavosťou, a teda aj s istou bezperspektívnosťou. Na strane druhej Rusko spájal s odolnosťou, rozhodnosťou, s princípmi. Jano aj takým človekom je. Diskutovali sme neviem koľko, ale na začiatku povedal – skôr než sa rozídeme, dnes rozhodneme. A je tu aj to, že Čarnogurský je homo politicus. Na Slovensku je málo takých ľudí, ktorí vstávajú aj líhajú s politikou. Jemu to publikum chýba. Chýba mu pozornosť a ako harcovník veľmi dobre vie, že čím kontroverznejšia téma, tým väčšia šanca na upútanie pozornosti. Preto vždy rád šokoval a rád, a s úsmevom vychádzal v ústrety takýmto kontroverzným témam. Tam je Ján Čarnogurský ako ryba vo vode.

Ako podľa vás môže skončiť konflikt na Ukrajine? Môže prerásť vo väčší než lokálny konflikt?

V prvom rade to máme v rukách my – Západ. Keď budeme pevní a rozumní, bude vývoj dobrý. Keď však budeme podliehať kadejakým sprostým populizmom, nezmyselným rečiam, že tí, ktorí budú pevní, sú vojnoví štváči, a budeme sa báť prijať potrebné opatrenia, bude to veľmi zlé. V politike to je niekedy neobyčajne ošemetné. Ten, kto chce byť pekný, sladký, volajúci po mieri, holubiciach, niekedy dokáže viesť spoločnosť do veľkého nešťastia. My si nemôžeme dovoliť slabosť v zmysle, že budeme podliehať akýmkoľvek excesom, nech už prichádzajú z ktorejkoľvek strany. Nemôžeme si dovoliť akýkoľvek ústupok voči Rusku, pokiaľ Ukrajina nebude kontrolovať svoje východné hranice. Ukrajina – alebo nejaký kontingent, povedzme, pod hlavičkou OSN. Ale z tejto hranice nemôže byť korzo, cez ktoré sa budú ,,lifrovať“ kanóny podľa toho, ako si ktokoľvek kedykoľvek zmyslí. Európa, USA a Západ by mali ukázať veľkú odolnosť, pevnosť, súdržnosť a jednotu, a prispievať k tomu, čo je svätým právom Ukrajincov.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie